Bola to Rita Skeeterová. Dnes mala oblečený habit jedovatozelenej farby a bleskové brko, ktoré držala v ruke, s ním úplne splynulo.
„Gratulujem, Harry!“ povedala a venovala mu žiarivý úsmev. „Mohol by si so mnou prehodiť slovko? Ako si sa cítil zoči-voči drakovi? Ako sa cítiš teraz? Myslíš, že bolo hodnotenie spravodlivé?“
„Áno, to slovko s vami môžem prehodiť,“ odsekol Harry hrubo. „Zbohom!“
A s Ronom sa pobrali do hradu.
21
Hnutie za oslobodenie domácich škriatkov
Harry, Ron a Hermiona šli v ten večer do soviarne za Kvíkom, po ktorom chcel Harry poslať Siriusovi správu, že sa mu bez ujmy podarilo zdolať draka. Cestou informoval Rona, čo mu Sirius povedal o Karkarovovi. Hoci fakt, že Karkarov bol kedysi smrťožrút, Rona najprv šokoval, no kým vyšli do soviarne, skonštatoval, že to predsa už dávno mali tušiť.
„Veď to do seba zapadá, nie?“ hovoril. „Pamätáš sa? Malfoy vo vlaku spomínal, že jeho otec sa kamaráti s Karkarovom. Teraz vieme, odkiaľ sa poznajú. Na Svetovom pohári pravdepodobne pobehovali v maskách spolu... Ale jedno ti poviem, Harry. Ak skutočne Karkarov vložil tvoje meno do čaše, teraz sa iste cíti hlúpo, nie? Nevyšlo mu to. Dostal si sa z toho iba so škrabancom. Poď sem... ja to spravím...“
Kvík bol taký nadšený, že má letieť s poštou, že bŕkal okolo Harryho hlavy a v jednom kuse húkal. Ron ho musel schmatnúť a držať, kým mu Harry priväzoval list k nohe.
„Ostatné úlohy predsa nemôžu byť až takéto nebezpečné,“ pokračoval Ron, keď niesol Kvíka k oknu. „Vieš čo? Podľa mňa by si tento turnaj mohol vyhrať, Harry, a myslím to vážne.“
Harry vedel, že Ron to hovorí iba preto, aby odčinil svoje správanie v uplynulých týždňoch, no aj tak si to cenil. Hermiona sa však s prekríženými rukami opierala o stenu soviarne a mračila sa na Rona.
„Kým skončí tento turnaj, čaká Harryho ešte všeličo,“ konštatovala vážne. „Ak bola prvá úloha takáto náročná, nechcem radšej ani pomyslieť, čo bude nasledovať ďalej.“
„Ach, ty naše slniečko,“ podpichol ju Ron. „Ty a profesorka Trelawneyová by ste si niekedy mohli podať ruky.“
Vyhodil Kvíka z okna a ten sa najprv zo štyri metre rútil nadol, kým sa mu podarilo pozbierať sa a zase vzlietnuť, lebo list priviazaný k jeho nohe bol oveľa dlhší a ťažší než zvyčajne – Harry neodolal a podrobne opísal Siriusovi svoju taktiku proti chvostorožcovi, ako okolo neho krúžil, nadletoval nad ním a vyhýbal sa mu. Sledovali, ako Kvík mizne v tme, a potom Ron povedaclass="underline" „Radšej poďme dole na tvoju oslavu, Harry – Fred s Georgeom už určite potiahli z kuchyne kopu dobrôt.“
A naozaj, len čo vošli, chrabromilská klubovňa znova vybuchla ováciami a výkrikmi. Všade boli hory koláčov, krčahy s tekvicovým džúsom a ďatelinovým pivom, Lee Jordan vystrieľal niekoľko divotvorných delobuchov doktora Filibustera, takže vo vzduchu sa mihali samé hviezdičky a iskričky, a Dean Thomas, vynikajúci kresliar, namaľoval niekoľko zaujímavých transparentov s Harrym na Blesku, ako letí okolo chvostorožcovej hlavy, a na dvoch plagátoch dokonca nechýbal ani Cedric s horiacou hlavou.
Harry si zajedol – už takmer zabudol, čo je to hlad – a sadol si k Ronovi a Hermione. Zdalo sa mu neuveriteľné, aký je šťastný, znovu má po boku Rona, zdolal prvú úlohu a druhá bude až o tri mesiace.
„Prepána, to je ale ťažké,“ zastonal Lee Jordan, keď zdvihol zlaté vajce, ktoré Harry nechal na stole, a poťažkával ho v rukách. „Otvor ho, Harry! Pozrime sa, čo je v ňom!“
„Má to rozlúštiť sám,“ rýchlo namietala Hermiona. „Také sú pravidlá turnaja...“
„Sám som mal vyriešiť aj to, ako sa dostať k drakovi,“ zašepkal Harry tak, aby to počula iba Hermiona, a ona sa previnilo uškrnula.
„Áno, Harry, otvor ho!“ dožadovali sa ďalší. Lee podal vajce Harrymu, ten strčil prsty do štrbiny, ktorá sa tiahla po celom obvode vajca, a vypáčil ho.
Vajce bolo duté a celkom prázdne, ale v okamihu, keď ho Harry otvoril, miestnosť naplnilo príšerné, hlasné a škrekľavé kvílenie. Pripomínalo koncert orchestra duchov na oslave úmrtín Takmer bezhlavého Nicka, ktorý hral na pílach.
„Zavri to!“ kričal Fred a dlaňami si zakrýval uši. „Čo to bolo?“ Seamus Finnigan hľadel na vajce, ktoré Harry rýchlo zaklapol. „Znelo to ako banší... Možno nabudúce budeš mať do činenia s ňou, Harry!“
„Ako keby niekoho mučili!“ zvolal Neville, zbledol ako stena a z rúk mu vypadli rožky s párkami. „Budeš musieť čeliť Cruciatu!“
„Neblbni, Neville, to je ilegálne,“ nesúhlasil George. „Na šampiónov by Cruciatus nepoužili. Mne to pripomenulo Percyho spev v sprche. Možno budeš musieť zaútočiť naňho, keď sa bude sprchovať, Harry.“
„‚Dáš si džemový koláčik, Hermiona?“ ponúkal ju Fred.
Hermiona pochybovačne pozrela na tanierik, ktorý jej podával. Fred sa uškrnul.
„Je v poriadku,“ ubezpečoval ju. „Nič som doň nedal. Dávaj si pozor len na tie s pudingovým krémom...“
Nevillovi, ktorý práve zahryzol do pudingového, zabehlo a vypľul ho. Fred sa zasmial.
„Len som žartoval, Neville.“
Hermiona si vzala džemový koláčik a potom sa spýtala: „Toto všetko ste zohnali v kuchyni, Fred?“
„Uhm,“ prikývol Fred a uškŕňal sa na ňu. Piskľavým hlasom napodobnil domáceho škriatka: „‚Všetko, čo si len prajete, pane, všetko!‘ Idú sa pretrhnúť. Keby som povedal, že som hladný, zohnali by mi aj pečeného vola.“
„Ako ste sa tam dostali?“ nevinným hláskom sa spýtala Hermiona.
„To je ľahké,“ vysvetľoval Fred, „za obrazom s ovocnou misou sú skryté dvere. Stačí poštekliť hrušku, tá sa zachichoce a...“ zmĺkol a podozrievavo na ňu pozrel. „Prečo?“
„Len tak,“ rýchlo odvetila Hermiona.
„Chceš nahovoriť domácich škriatkov na štrajk?“ spýtal sa George. „Končíš s letákmi a chystáš sa vyvolať vzburu?“
Niekoľkí spolužiaci sa zasmiali. Hermiona neodpovedala.
„Len ich nerozčuľuj a nevykladaj im, že by si mali pýtať oblečenie a plat!“ varoval ju Fred. „Odpútaš ich od varenia!“
Vtom sa však pozornosť všetkých upriamila na Nevilla, ktorý sa zmenil na veľkého žltého kanárika.
„Och, prepáč, Neville!“ prekrikoval smiech Fred. „Zabudol som – naozaj sme začarovali pudingový krém.“
O chvíľu však z Nevilla perie opadlo a znovu vyzeral normálne. Dokonca sa smial aj on.
„Kanárikový krém! Dnes je so zľavou – po sedem siklov! Náš vlastný vynález!“ kričal Fred rozbláznenej mládeži.
Už bola skoro jedna hodina po polnoci, keď sa Harry s Ronom, Nevillom, Seamusom a Deanom konečne pobrali do svojej spálne. Prv než Harry zatiahol závesy na svojej posteli, postavil si malý model uhorského chvostorožca na nočný stolík, kde drak zazíval, stočil sa a zavrel oči. Keď zaťahoval závesy, pomyslel si: Možno má ten Hagrid predsa len pravdu... tie draky sú celkom milé...
Začiatok decembra priniesol na Rokfort vietor a dážď so snehom. Hoci v zime vždy býval na hrade prievan, zakaždým, keď Harry prechádzal okolo durmstrangskej lode, bol rád, že v hrade horia ohne a steny sú také hrubé. Loďou zmietali silné vetry, jej čierne plachty sa nadúvali na pozadí tmavej oblohy. Pomyslel si, že aj v beauxbatonskom koči musí byť nepríjemne chladno. Všimol si, že Hagrid výdatne živí kone madam Maxime ich obľúbenou whisky, lebo už len z pachov, ktoré sa niesli zo žľabu v kúte ich výbehu, by sa na hodine starostlivosti o čarovné tvory opila celá trieda. Lenže oni sa ešte stále starali o tie hrozné škroty a tie si vyžadovali čistú hlavu.