„Neviem... Nezmysel.“
No Tučná pani sa ani nestihla vyklopiť dopredu, keď za sebou začuli niekoho bežať – a zbadali Hermionu.
„Harry!“ zadychčaná zastala pri nich (Tučná pani hľadela na ňu s nadvihnutým obočím). „Harry, musíš ísť so mnou, musíš ísť, stalo sa niečo veľmi zaujímavé, prosím...“
Chytila Harryho za ruku a pokúšala sa ho odtiahnuť naspäť.
„Čo sa stalo?“ spytoval sa Harry.
„Ukážem ti, keď tam budeme – no poď, rýchlo...“
Harry pozrel na Rona a ten zase naňho a bolo vidieť, že je zvedavý.
„Dobre,“ súhlasil a zamieril s Hermionou po chodbe naspäť a Ron sa musel poponáhľať, aby ich dohonil.
„Och! Čo tam po mne!“ nahnevane kričala za nimi Tučná pani. „Nemusíte sa ospravedlňovať, že ste ma obťažovali! Budem si tu visieť, otvorená dokorán, kým sa nevrátite, dobre?“
„Áno, ďakujeme,“ zakričal ponad plece Ron.
„Hermiona, kam ideme?“ spýtal sa Harry, keď zbehli šesť poschodí a po mramorových schodoch ich viedla do vstupnej haly.
„Uvidíte, o chvíľku už uvidíte,“ vzrušene ich ubezpečovala Hermiona.
Dolu pod schodmi zahla doľava a ponáhľala sa k dverám, do ktorých vošiel Cedric Diggory v ten večer, keď Ohnivá čaša vyhodila jeho a Harryho meno. Harry do nich ešte nikdy nenakukol. Spolu s Ronom šli za Hermionou po kamenných schodíkoch, ale neskončili v pochmúrnej podzemnej chodbe podobnej tej, čo viedla do Snapových žalárov. Ocitli sa v širokej kamennej chodbe jasne osvetlenej fakľami a vyzdobenej veselými maľbami znázorňujúcimi prevažne jedlá.
„Och, vydrž...“ váhavo sa ozval Harry v polovici chodby. „Počkaj, Hermiona...“
„Čo je?“ Otočila sa a pozrela naňho a na tvári sa jej zračilo očakávanie.
„Viem, o čo ide,“ vyhlásil.
Štuchol Rona a ukázal na obraz za Hermionou. Bola na ňom obrovská strieborná misa s ovocím.
„Hermiona!“ svitlo Ronovi. „Zase nás chceš zatiahnuť do toho soplošstva!“
„Nie, nie!“ protestovala rýchlo. „A nie je to soplošstvo, Ron...“
„Čo? Zmenila si názov?“ mračil sa na ňu Ron. „Tak teda čo sme teraz? Hnutie za oslobodenie domácich škriatkov? Nemienim vtrhnúť do kuchyne a presviedčať ich, aby prestali pracovať, to neurobím...“
„Ani to od teba nežiadam,“ netrpezlivo odsekla Hermiona. „Prišla som sa s nimi len porozprávať a našla som... no tak poď, Harry, chcem ti to ukázať!“
Znovu ho chytila za ruku a vliekla pred obraz obrovskej misy s ovocím, natiahla ukazovák a pošteklila velikánsku zelenú hrušku. Tá sa začala skrúcať a smiať a odrazu sa zmenila na veľkú kľučku. Hermiona ju chytila, otvorila dvere a vtisla Harryho dnu.
Harry sa ocitol v obrovskej miestnosti s vysokým stropom, rozľahlej ako Veľká sieň nad nimi, s hromadami ligotavých mosadzných hrncov a panvíc pozdĺž kamenných stien, s veľkým tehlovým ohniskom na druhej strane – a vtom sa zo stredu miestnosti k nemu vrhlo čosi malé a pišťalo: „Harry Potter, pane! Harry Potter!“
Vzápätí mu vyrazilo dych, keď mu pištiaci domáci škriatok vrazil do bránice a objímal ho tak silno, až sa bál, že mu polárne rebrá.
„D-Dobby?“ vyhŕkol.
„Áno, Dobby, pane, to byť ja!“ pišťalo mu kdesi pri pupku. „Dobby dúfať a dúfať, že uvidieť Harryho Pottera, pane, a Harry Potter ho prísť navštíviť!“
Dobby ho napokon pustil a kúsok odstúpil, široko sa na Harryho usmieval a obrovské zelené oči veľké ako tenisové loptičky sa mu naplnili slzami šťastia. Vyzeral skoro celkom tak, ako si ho Harry pamätal – nos špicatý ako zastrúhaná ceruzka, uši ako netopier, dlhé prsty a chodidlá – všetko bolo rovnaké okrem oblečenia.
Keď Dobby pracoval pre Malfoyovcov, vždy nosil tú istú špinavú obliečku na vankúš. No teraz mal na sebe tak čudne skombinované oblečenie, aké ešte Harry v živote nevidel – prekonal aj „kostýmy“ čarodejníkov na Svetovom pohári. Ako klobúk mu slúžila prikrývka na čajník a na ňu si popripínal všelijaké pestré odznaky, na holej hrudi mu visela viazanka s podkovovým vzorom, k tomu si obliekol zrejme detské trenírky a dve rôzne ponožky. Harry videl, že jedna z nich je jeho čierna ponožka, ktorú si kedysi vyzul a narafičil to tak, aby ju pán Malfoy dal Dobbymu, čím Dobbyho oslobodil. Druhá mala ružovo-oranžové pásiky.
„Dobby, čo tu robíš?“ prekvapene sa spýtal Harry.
„Dobby prísť pracovať na Rokfort, pane!“ nadšene zapišťal Dobby. „Profesor Dumbledore dať Dobbymu a Winky prácu, pane!“
„Winky? Aj ona je tu?“
„Áno, pane, áno!“ odvetil Dobby, chytil Harryho za ruku a ťahal ho hlbšie do kuchyne medzi štyri dlhé drevené stoly. Harry si všimol, že stoja presne pod stolmi jednotlivých fakúlt vo Veľkej sieni nad nimi. V tej chvíli boli prázdne, lebo bolo po večeri, ale predpokladal, že ešte pred hodinou sa prehýbali pod misami, ktoré sa cez strop premiestnili na stoly nad nimi.
V kuchyni sa nachádzala najmenej stovka malých škriatkov, usmievali sa, klaňali a robili pukerlíky, keď Dobby viedol Harryho okolo nich. Všetci mali na sebe rovnakú uniformu: utierku na riad s rokfortským erbom uviazanú ako tógu tak ako kedysi Winky. Dobby zastal pred tehlovým ohniskom a ukazoval.
„Winky, pane!“
Winky sedela na stolčeku pri ohnisku. Na rozdiel od Dobbyho oblečenie očividne nezbierala. Mala peknú sukničku a blúzku a rovnaký modrý klobúčik s dierami na veľké uši. No zatiaľ čo Dobbyho čudesná znôška oblečenia bola čistá a upravená a všetko vyzeralo ako nové, Winky sa zjavne o svoje šatstvo nestarala. Na blúzke mala fľaky od polievky a na sukni prepálené diery.
„Ahoj, Winky,“ pozdravil ju Harry.
Winky sa zachvela pera. Nato sa rozplakala a slzy z veľkých hnedých očí jej premočili predok šiat tak ako na Svetovom pohári v metlobale.
„Och, no toto,“ žasla Hermiona. S Ronom šli za Harrym a Dobbym na druhý koniec kuchyne. „Winky, neplač, prosím ťa...“
Ale Winky sa rozplakala ešte väčšmi. Zato Dobby sa usmieval.
„Chcieť Harry Potter šálku čaju?“ zapišťal hlasno, prekrikujúc Winkine vzlyky.
„Eh – áno, chcem,“ pristal Harry.
Okamžite sa zo šesť domácich škriatkov rozbehlo a vzápätí priniesli veľký strieborný podnos s čajníkom a šálkami pre Harryho, Rona a Hermionu, džbánik s mliekom a veľký tanier sušienok.
„Dobrá obsluha!“ pochvaľoval si Ron uznanlivo. Hermiona sa naňho zamračila, ale bolo vidieť, že škriatkov to potešilo. Hlboko sa uklonili a odstúpili.
„Ako dlho si už tu, Dobby?“ spýtal sa Harry, keď im všetkým ponalieval čaj.
„Iba týždeň, Harry Potter, pane!“ šťastne odvetil Dobby. „Dobby prísť navštíviť profesora Dumbledora, pane. Pre domáceho škriatka, ktorý byť prepustený, pane, byť veľmi ťažké nájsť nové miesto, pane, veľmi ťažké...“
V tej chvíli sa Winky rozplakala ešte hlasnejšie, z paradajkovitého nosa jej kvapkali slzy a vôbec sa nenamáhala zastaviť ich prúd.
„Dobby dva celé roky cestovať po krajine, pane, hľadať prácu!“ pišťal. „Ale Dobby nenájsť prácu, pane, lebo Dobby teraz chcieť plat!“
Domáci škriatkovia po celej kuchyni, ktorí ich so záujmom počúvali a sledovali, sa pri týchto slovách odvrátili, akoby Dobby povedal niečo neslušné a trápne. Hermiona sa však potešila: „To je správne, Dobby.“
„Ďakujem, slečna!“ usmial sa na ňu Dobby. „Ale väčšina čarodejníkov nechcieť domáceho škriatka, ktorý chcieť plat, slečna. Oni hovoriť: ‚To nebyť domáci škriatok,‘ a zabuchnúť dvere Dobbymu pred nosom. Dobby rád pracovať, ale on chcieť nosiť šaty a chcieť dostať plat, Harry Potter... Dobby byť rád slobodný!“
V tej chvíli začali rokfortskí škriatkovia od Dobbyho cúvať, akoby mal nejakú nákazlivú chorobu. Winky však zostala na mieste, hoci plakala badateľne hlasnejšie.