„A vtedy, Harry Potter, Dobby ísť navštíviť Winky a zistiť, že aj Winky byť slobodná, pane!“ vykladal natešene Dobby.
Vtedy sa Winky hodila zo stoličky na zem, ležala doluznak na kamennej podlahe, tĺkla do nej drobnými päsťami a nešťastne nariekala. Hermiona si rýchlo kľakla k nej a pokúšala sa ju utešiť, ale nech hovorila, čo chcela, nič sa tým nezmenilo. Dobby rozprával ďalej a škriekavo prekrikoval Winkino vrieskanie.
„A potom Dobby dostať nápad, Harry Potter, pane! Dobby a Winky nájsť prácu spolu! ‚A kde byť dosť práce pre dvoch domácich škriatkov?‘ pýtať sa Winky. A Dobby rozmýšľať a on na to prísť, pane! Rokfort! A tak Dobby a Winky prísť za profesorom Dumbledorom, pane, a profesor Dumbledore nás prijať.“
Dobby žiaril ako slniečko a do očí mu znova vhŕkli slzy šťastia.
„A profesor Dumbledore povedať, že on Dobbymu platiť, pane, ak Dobby chcieť plat. A tak byť Dobby slobodný domáci škriatok, pane, a Dobby dostávať galleón týždenne a jeden deň v mesiaci voľno!“
„To nie je veľa!“ rozhorčene zvolala Hermiona sklonená nad Winky, ktorá neprestávala vrešťať a tĺcť päsťami do dlážky.
„Profesor Dumbledore ponúknuť Dobbymu desať galleónov týždenne a voľné víkendy,“ povedal Dobby a odrazu sa trochu striasol. Akoby ho predstava toľkého zaháľania a bohatstva desila, „ale Dobby mu dohovoriť, slečna... Dobby byť rád slobodný, ale on nechcieť priveľa, slečna, on mať rád prácu.“
„A koľko profesor Dumbledore platí tebe, Winky?“ vľúdne sa spýtala Hermiona.
Ak si myslela, že to Winky zlepší náladu, nesmierne sa mýlila. Winky prestala plakať, ale keď sa posadila, velikánskymi hnedými očami gánila na Hermionu a na mokrej tvári sa jej zrazu zjavila zlosť.
„Winky byť zneuctený domáci škriatok, ale Winky nedostávať plat!“ pišťala. „Winky neklesnúť až tak hlboko! Winky sa dostatočne hanbiť už len za to, že byť slobodná, slečna!“
„Hanbiť sa?“ zopakovala Hermiona nechápavo. „Ale – Winky, no tak! Hanbiť by sa mal pán Crouch, nie ty! Ty si neurobila nič zlé, on bol k tebe naozaj hrozný...“
No pri tých slovách si Winky dlaňami zakryla otvory na klobúku a pritisla si uši tak, aby nepočula ani slovko, a vrieskala: „Vy neurážať môjho pána, slečna! Vy neurážať pána Croucha! Pán Crouch byť dobrý čarodejník, slečna. Pán Crouch mať pravdu, keď vyhodiť zlú Winky!“
„Winky mať problémy prispôsobiť sa, Harry Potter,“ pišťal Dobby sprisahanecky. „Winky zabúdať, že už nebyť zaviazaná pánu Crouchovi, už mať dovolené otvorene hovoriť, čo si myslieť, ale ona nechcieť.“
„Domáci škriatkovia teda nemôžu povedať, čo si myslia o svojich pánoch?“ spýtal sa Harry.
„Och, nie, pane, nie,“ Dobby zrazu zvážnel. „To byť súčasť zotročenia domácich škriatkov, pane. My zachovať ich tajomstvo a naše mlčanie, pane. My udržiavať česť rodiny a nikdy o nich nehovoriť zle – hoci profesor Dumbledore povedať Dobby, že on na tom netrvať. Profesor Dumbledore povedať, že my môcť slobodne... slobodne...“
Dobby sa tváril nervózne a volal Harryho bližšie. Harry sa naklonil k nemu a Dobby šepkaclass="underline" „On povedať, že my ho môcť volať... starý blázon, ak my chcieť, pane!“
Dobby sa vystrašene zasmial.
„Ale Dobby nechcieť, Harry Potter,“ povedal už nahlas a krútil hlavou, až mu uši plieskali. „Dobby mať profesora Dumbledora veľmi rád, pane, a byť hrdý, že uchovať jeho tajomstvo a mlčanie preňho.“
„Ale o Malfoyovcoch teraz môžeš povedať, čo chceš?“ spýtal sa ho Harry s úškrnom.
V Dobbyho velikánskych očiach sa mihol strach.
„Dobby by môcť,“ povedal váhavo. Vystrel malé plecia. „Dobby môcť povedať Harrymu Potterovi, že jeho starí páni byť – byť – zlí čierni mágovia!“
Dobby sa chvíľu celý triasol zdesený vlastnou opovážlivosťou – a potom sa ponáhľal k najbližšiemu stolu a začal si oň silno trieskať hlavu a pišťať: „Zlý Dobby! Zlý Dobby!“
Harry chytil Dobbyho zozadu za kravatu a odtiahol ho od stola.
„Ďakujem, Harry Potter, ďakujem,“ zadychčane povedal Dobby a šúchal si hlavu.
„Potrebuješ iba trochu praxe,“ utešoval ho Harry.
„Praxe!“ zapišťala Winky zlostne. „Ty sa hanbiť, Dobby, takto rozprávať o svojich pánoch!“
„Oni už nebyť moji páni, Winky!“ vzdorovito odsekol Dobby. „Dobbymu už nezáležať, čo si oni myslieť!“
„Och, ty byť zlý domáci škriatok, Dobby!“ stonala Winky a znovu jej po tvári stekali slzy. „Chudák môj pán Crouch, čo on robiť bez Winky? On ma potrebovať, on potrebovať moju pomoc! Ja sa starať o Crouchovcov celý môj život, a moja mama to robiť predo mnou a moja stará mama pred ňou... och, čo by ony povedať, keby vedieť, že Winky byť slobodná? Och, hanba, hanba!“ Zaborila si tvár do sukne a znovu sa rozplakala.
„Winky,“ energicky ju oslovila Hermiona. „Som si celkom istá, že pán Crouch to perfektne zvláda aj bez teba. Videli sme ho...“
„Vy vidieť môj pán?“ zatajila dych Winky, zdvihla uplakanú tvár a vyvaľovala oči na Hermionu. „Vy ho vidieť tu na Rokforte?“
„Áno,“ odvetila Hermiona, „on a pán Bagman sú porotcovia na Trojčarodejníckom turnaji.“
„Pán Bagman prísť tiež?“ pišťala Winky a na Harryho veľké prekvapenie (a Ronovo a Hermionino tiež, súdiac podľa toho, ako sa tvárili) znovu na nej bolo vidieť hnev. „Pán Bagman byť zlý čarodejník! Veľmi zlý čarodejník! Môj pán ho nemať rád, och nie, vôbec ho nemať rád!“
„Bagman – zlý?“ čudoval sa Harry.
„Ó, áno,“ potvrdila Winky, energicky prikyvujúc. „Môj pán povedať Winky nejaké veci! Ale Winky nehovoriť... Winky – Winky uchovať tajomstvo svojho pána...“
Znova sa topila v slzách a počuli, ako vzlyká do sukne: „Chudák pán, chudák pán, nemať Winky, ktorá by mu pomôcť!“
Viac už z Winky nedostali jediné rozumné slovo. Nechali ju plakať, dopili čaj a Dobby im zatiaľ veselo štebotal o svojom živote slobodného domáceho škriatka a o tom, čo plánuje urobiť so svojou mzdou.
„Dobby si teraz kúpiť sveter, Harry Potter!“ povedal spokojne, ukazujúc na svoju holú hruď.
„Vieš čo, Dobby, dám ti jeden z tých, čo mi mama pletie na Vianoce,“ navrhol Ron, ktorému sa škriatok očividne zapáčil, „vždy od nej jeden dostanem. Dúfam, že hnedá farba ti neprekáža.“
Dobby sa tešil.
„Budeme ti ho musieť zmenšiť,“ pripomenul mu Ron, „ale výborne sa ti bude hodiť ku klobúku.“
Na odchode im mnohí zo škriatkov ponúkali, aby si vzali so sebou niečo na zjedenie. Hermiona odmietala a nešťastne hľadela, ako sa škriatkovia ustavične ukláňajú, ale Harry a Ron si napchávali vrecká krémovými koláčmi a tortami.
„Veľmi pekne ďakujeme!“ poďakoval Harry tým, ktorí sa zhŕkli pri dverách, aby sa s nimi rozlúčili. „Maj sa, Dobby!“
„Harry Potter... môcť Dobby navštíviť vás, pane?“ bojazlivo sa spýtal škriatok.
„Pravdaže môžeš,“ odvetil Harry a Dobby žiaril.
„Viete čo?“ prehovoril Ron, keď s Harrym a Hermionou vyšli z kuchyne a vracali sa po schodoch do vstupnej haly. „Celé tie roky som obdivoval Freda a Georgea za to, že chodili do kuchyne kradnúť jedlo – ale veď to vlastne nie je ťažké. Škriatkovia nám ho dajú veľmi ochotne.“
„Myslím, že to je to najlepšie, čo sa tým škriatkom mohlo stať,“ skonštatovala Hermiona, ktorá kráčala po mramorovom schodisku prvá. „Myslím to, že sem prišiel pracovať Dobby. Ostatní uvidia, aký je na slobode spokojný, a pomaly im svitne, že aj oni to chcú.“
„Len dúfajme, že si nebudú priveľmi všímať Winky,“ podotkol Harry.