„Je rovnaký ako Moody,“ potichu zahundral Harry a zastrčil si list pod habit. „Vždy v strehu! Akoby som chodil so zavretými očami a stále narážal do stien...“
„Ale on má pravdu, Harry,“ namietala Hermiona, „ešte ťa čakajú dve úlohy. Naozaj by si sa mal pozrieť na to vajce a začať pracovať...“
„Hermiona, veď má na to ešte celú večnosť!“ odporoval Ron. „Nezahráš si šachy, Harry?“
„Ale áno,“ súhlasil Harry. No keď zbadal, ako sa tvári Hermiona, povedal jej: „No tak prestaň. Ako sa mám sústrediť v tomto hluku? Tu by som veru nepočul ani to vajce.“
„To asi nie,“ vzdychla si a pomkla sa bližšie, aby mohla sledovať hru, ktorá aj zásluhou nebezpečne odvážnych pešiakov a veľmi zúrivého strelca vyvrcholila skvelým Ronovým matom.
Na Prvý vianočný sviatok sa Harry prudko zobudil. Rozmýšľal, čo zapríčinilo ten náhly skok do skutočnosti, a keď otvoril oči, videl, že z tmy naňho hľadí čosi s veľmi veľkými okrúhlymi zelenými očami a je to tak blízko, až sa mu takmer dotýka nosa.
„Dobby!“ vykríkol užasnutý a odťahoval sa od domáceho škriatka tak rýchlo, až skoro spadol z postele. „To mi nerob!“
„Dobby to mrzieť, pane!“ pišťal škriatok nervózne, odskočil a ústa si zakrýval dlhými prstami. „Dobby iba chcieť Harrymu Potterovi zaželať veselé Vianoce a priniesť mu darček, pane! Harry Potter povedať, že Dobby môcť niekedy prísť, pane!“
„To je v poriadku,“ povedal Harry, ktorému sa zrýchlený dych ešte stále nevrátil do normálu. „Len... len ma nabudúce najprv štuchni alebo čo, dobre? Ale takto sa nado mnou neskláňaj!“
Harry odtiahol závesy na posteli, zobral si z nočného stolíka okuliare a nasadil si ich. Jeho výkrik zobudil Rona, Seamusa, Deana a Nevilla. Všetci vykúkali spoza závesov s očami zlepenými a strapatí.
„Niekto ťa napadol, Harry?“ spýtal sa Seamus.
„Nie, nie, to je len Dobby,“ zahundral Harry. „Spite ďalej.“
„Aha! Darčeky!“ zvolal Seamus, keď zbadal veľkú kopu konca svojej postele. Ron, Dean a Neville sa rozhodli, že keď už sú hore, pustia sa do ich rozbaľovania. Harry sa znova otočil k Dobbymu, ktorý nervózne postával pri jeho posteli a stále ho mrzelo, že Harryho tak rozrušil. Na klobúku z krytu čajníka sa mu skvela vianočná ozdoba.
„Môcť Dobby dať Harrymu Potterovi darček?“ zapišťal váhavo.
„Pravdaže môžeš,“ odvetil Harry. „Eh... aj ja pre teba niečo mám!“
Klamal – nekúpil Dobbymu nič, ale rýchlo otvoril kufor a vytiahol pár veľmi zhrčkavených ponožiek. Boli to jeho najstaršie a najškaredšie horčicovožlté ponožky. Kedysi patrili strýkovi Vernonovi. Zhrčkavené boli preto, lebo Harry ich vyše roka používal ako puzdro na špiónoskop. Vytiahol ho a podal ponožky Dobbymu: „Prepáč, zabudol som ich zabaliť...“
Ale Dobby bol vrcholne šťastný.
„Ponožky byť Dobbyho obľúbený kus odevu, pane!“ Strhol si staré a navliekol si ponožky strýka Vernona. „Mám ich teraz sedem, pane... Ale, pane...“ čudoval sa s vyvalenými očami, keď si ich vytiahol, pokiaľ sa dalo, takže mu siahali až po okraj šortiek, „v obchode sa pomýliť, Harry Potter, oni vám dať dve rovnaké!“
„Ach, nie, Harry, ako to, že si to nezbadal?“ uškŕňal sa Ron na posteli, teraz celej zahádzanej baliacim papierom. „Vieš čo, Dobby? Tu máš, vezmi si aj tieto dve a môžeš si ich pomiešať, ako sa patrí. A tu máš ten sľúbený sveter.“
Hodil Dobbymu fialové ponožky, ktoré práve rozbalil, a ručne pletený sveter od pani Weasleyovej. Dobbyho to celkom ohromilo.
„Pán byť veľmi láskavý!“ pišťal, oči mal znova plne sĺz a hlboko sa Ronovi ukláňal. „Dobby vedieť, že pán byť veľký čarodejník, lebo pán byť Harrryho Potterov najväčší priateľ, ale Dobby nevedieť, že on byť taký veľký duchom, taký vznešený a štedrý...“
„Veď sú to len ponožky,“ mávol rukou Ron, ktorému trochu zružoveli uši, hoci sa tváril spokojne. „No toto, Harry!“ práve otvoril darček od Harryho – klobúk Kudleyovských kanónov. „Super!“ Hneď si ho nasadil na hlavu a vzhľadom na farbu svojich vlasov vyzeral katastrofálne.
Dobby teraz podal Harrymu malý balíček, v ktorom boli – ponožky.
„Dobby ich upliesť sám, pane!“ šťastne sa chválil škriatok. „Dobby kúpiť vlnu za svoju mzdu, pane!“
Ľavá ponožka bola červená s metlovým vzorom, pravá ponožka bola zelená a vzor tvorili ohnivé strely.
„Tie sú... sú naozaj... ďakujem ti, Dobby,“ ďakoval Harry a navliekol si ich, čo do Dobbyho očí znova vohnalo slzy šťastia.
„Ja už musieť ísť, pane, my už v kuchyni pripravovať vianočnú večeru!“ ospravedlnil sa Dobby a ponáhľal sa preč, pričom cestou zakýval Ronovi a ostatným na rozlúčku.
Ďalšie Harryho darčeky boli oveľa uspokojivejšie ako Dobbyho čudné ponožky – s výnimkou darčeka od Dursleyovcov. Od tých dostal jedinú papierovú vreckovku, čo bolo rekordné minimum – Harry predpokladal, že ešte nezabudli na jazykoplazé dražé. Hermiona mu darovala knihu Metlobalové tímy Británie a Írska, Ron veľké vrecko hnojových bômb, Sirius užitočný vreckový nožík s doplnkami na odomykanie všetkých zámok a rozväzovanie všetkých uzlov, Hagrid mu dal velikánsku škatuľu cukríkov plnú Harryho obľúbených sladkostí – fazuliek každej chuti, čokoládových žabiek žuvačiek značky Super veľká bublina a šumivých bzučaliek. Dostal, pravdaže, aj zvyčajný balík od pani Weasleyovej. Našiel v ňom nový sveter (zelený so vzorom draka – zrejme jej Charlie porozprával o chvostorožcovi) a veľké množstvo domácich plnených koláčikov.
Harry a Ron sa v klubovni stretli s Hermionou a spolu šli na raňajky. Väčšinu predpoludnia strávili v Chrabromilskej klubovni, kde sa všetci tešili z darčekov, potom sa vrátili do Veľkej siene na veľkolepý obed. Podávalo sa prinajmenšom sto moriakov a vianočných pudingov a velikánske kopy čarokrekrov.
Popoludní vyšli pred hrad. Okrem hlbokých chodieb, ktoré si k hradu vyšliapali študenti Durmstrangu a Beauxbatonsu, bol sneh nedotknutý. Hermiona sa rozhodla, že pri guľovačke Harryho s Weasleyovcami bude radšej iba pozorovateľkou, a o piatej vyhlásila, že sa už musí vrátiť, aby sa pripravila na ples.
„Čo? To na to potrebuješ tri hodiny?“ neveriacky na ňu pozrel Ron a hneď za to rozptýlenie zaplatil, lebo ho zboku zasiahla do hlavy Georgeova snehová guľa. „S kým ideš?“ zakričal za Hermionou, ale ona mu iba zakývala, vybehla po kamenných schodoch a zmizla v hrade.
Dnes nemali vianočný olovrant, pretože súčasťou plesu bola aj hostina, a tak o siedmej, keď sa už tak zotmelo, že poriadne nevideli, kam snehové gule mieria, prestali sa guľovať a vrátili sa do klubovne. Tučná pani sedela vo svojom ráme s priateľkou Violetou zdola a obe boli mierne podnapité, o čom svedčili aj v spodnej časti obrazu sa povaľujúce prázdne škatuľky od rumových praliniek.
„Jarmočné osvieženie, áno, tak je to správne!“ zachichotala sa, keď sa prehupla dopredu, aby chlapcov vpustila dnu.
Harry, Ron, Seamus, Dean a Neville sa v spálni prezliekli do slávnostných habitov a všetci sa tvárili veľmi rozpačito, no ani jeden sa necítil tak trápne ako Ron, ktorý sa prezeral vo vysokom zrkadle v kúte so zdeseným výrazom na tvári. Jeho slávnostný habit nepopierateľne pripomínal dievčenské šaty. V zúfalej snahe upraviť ho tak, aby vyzeral mužskejšie, použil na volán a manžety odsekávacie zaklínadlo. Celkom zabralo – prinajmenšom sa zbavil čipiek, hoci úprava nebola práve najchladnejšia a okraje sa strapkali.