„Stále nechápem, ako ste vy dvaja prišli k najkrajším dievčatám z ročníka,“ hundral Dean, keď schádzali dolu schodmi.
„Živočíšny magnetizmus,“ zachmúrene odvetil Ron a vyťahoval si z manžiet nitky.
Klubovňa vyzerala nezvyčajne, lebo namiesto tradičnej záplavy čiernej bola plná študentov v pestrofarebných habitoch. Parvati čakala na Harryho pri schodisku. Vyzerala naozaj pekne – mala jasnoružový habit, do tmavého dlhého vrkoča vpletené zlaté stuhy a na zápästiach ligotavé zlaté náramky. Harrymu odľahlo, keď videl, že sa nechichoce.
„Vyzeráš... eh... pristane ti to,“ rozpačito jej vystrúhal poklonu.
„Ďakujem,“ odvetila Parvati a otočila sa k Ronovi: „Padma ťa bude čakať vo vstupnej hale.“
„Jasne,“ prikývol Ron a obzeral sa. „Ale kde je Hermiona?“
Parvati pokrčila plecami. „Tak čo, ideme, Harry?“
„Dobre,“ súhlasil, hoci najradšej by bol zostal v klubovni. Cestou k portrétovému vchodu Fred žmurkol na Harryho.
Aj vstupná hala bola plná študentov, všetci sa tam prechádzali a čakali na ôsmu hodinu, keď sa mali otvoriť dvere Veľkej siene. Tí, čo sa tu mali stretnúť s partnermi z iných fakúlt, sa predierali pomedzi dav a hľadali sa. Parvati našla sestru Padmu a viedla ju k Harrymu a Ronovi.
„Ahoj,“ pozdravila Padma, rovnako pekná v jasnotyrkysovom habite ako Parvati. Netvárila sa nadšene, že má za partnera Rona – od hlavy po päty si ho premerala a jej tmavé oči sa zastavili na ostrapkanom výstrihu a rukávoch jeho habitu.
„Ahoj,“ odzdravil Ron, ani na ňu nepozrel, len sa obzeral po hlúčikoch študentov. „Och, nie...“
Trochu ohol kolená, aby sa skryl za Harryho, lebo okolo práve prechádzala Fleur Delacourová, očarujúca v striebristosivom saténe, v sprievode bystrohlavského metlobalového kapitána Rogera Daviesa. Keď sa stratili, Ron sa znovu vystrel a hľadel ponad hlavy študentov.
„Kde len môže byť Hermiona?“
Z podzemnej klubovne vyšla skupinka Slizolinčanov. Malfoy na čele v habite z čierneho zamatu s vysokým golierom, v ktorom podľa Harryho mienky vyzeral ako farár. Pansy Parkinsonová v svetloružovom habite samý volánik sa ho ako kliešť držala pod pazuchy. Crabbe i Goyle v zelenom vyzerali ako machom obrastené balvany a zrejme sa ani jednému nepodarilo nájsť si partnerku, čo Harryho v duchu potešilo.
Vtedy sa otvorili dubové hlavné dvere a všetci sa otočili – vchádzali študenti z Durmstrangu s profesorom Karkarovom – Kruma na čele skupinky sprevádzalo nejaké neznáme pekné dievča v zelenkavobelasom habite. Ponad ich hlavy zbadal, že časť priestranstva priamo pred vchodom je zmenená na akúsi jaskyňu plnú farebných svetielok, ktoré držali stovky drobulinkých víl – posedávali na ružových kríkoch alebo poletovali ponad sochy Santa Klausa a jeho sobov.
Vtedy sa ozval hlas profesorky McGonagallovej: „Šampióni, prosím, sem!“
Parvati si napravila náramky, usmiala sa, s Harrym zavolali Ronovi a Padme: „O chvíľku sa uvidíme,“ a vykročili pomedzi džavotajúcich študentov, ktorí sa pred nimi rozostupovali. Profesorka McGonagallová v slávnostnom habite z červeného škótskeho tartanu a v klobúku, okraj ktorého si vyzdobila dosť nepekným vencom z bodliakov, im prikázala, aby počkali na jednej strane dverí, kým ostatní nevojdú dnu. Šampióni mali do Veľkej siene vstupovať jeden pár za druhým, až keď sa všetci študenti usadia. Fleur Delacourová a Roger Davies sa postavili najbližšie k dverám. Davies bol očividne taký omráčený z toľkého šťastia, že má za partnerku Fleur, že z nej nemohol spustiť oči. Cedric a Čcho stáli blízko Harryho, ale on sa otočil tak, aby sa nemusel s nimi rozprávať. Namiesto toho mu pohľad padol na dievča vedľa Kruma a prekvapene otvoril ústa.
Bola to Hermiona.
Vôbec však nevyzerala ako Hermiona. Niečo si urobila s vlasmi – už neboli kučeravé a našuchorené, ale hladké a lesklé a stočené do elegantného uzla na temene. Mala zelenkavobelasý habit zo vzdušného materiálu a zmenila aj držanie tela – a možno to bolo iba preto, že jej na chrbte nevisel batoh s dvadsiatimi knihami ako zvyčajne. Usmievala sa, hoci dosť nervózne, to je pravda – ale zmenšené zuby boli teraz ešte badateľnejšie. Harry nechápal, ako je možné, že si to už nevšimol skôr.
„Ahoj, Harry,“ pozdravila. „Ahoj, Parvati!“
Parvati neveriacky gánila na Hermionu. A nebola jediná. Keď sa dvere do Veľkej siene otvorili a okolo nich prechádzal Krumov fanklub z knižnice, vrhol na Hermionu pohľady plné najhlbšej nenávisti. Pansy Parkinsonovej išli oči vypadnúť a zdalo sa, že tentoraz ani Malfoy nenachádza urážlivé slová, ktoré mával pre ňu vždy naporúdzi. Ron však na Hermionu ani nepozrel.
Keď sa už všetci vo Veľkej sieni usadili, profesorka McGonagallová kázala šampiónom, aby sa vo dvojiciach postavili do radu a nasledovali ju. Keď vošli, privítal ich potlesk a oni kráčali k veľkému okrúhlemu stolu v hornej časti siene, kde sedeli porotcovia.
Steny siene pokrývala iskrivá striebristá námraza a pod hviezdnatou čiernou oblohou na strope viseli stovky girlánd z imela a brečtanu. Fakultné stoly zmizli, nahradila ich asi stovka menších, osvetlených lampášikmi a pri každom sedel asi tucet študentov.
Harry si dával pozor, aby sa nepotkol o vlastné nohy. Parvati sa to všetko očividne páčilo, na každého sa usmievala a viedla Harryho tak energicky, až si pripadal ako pes na výstave. Pri hlavnom stole zbadal Rona s Padmou. Ron s prižmúrenými očami sledoval Hermionu. Padma sa tvárila namrzene.
Dumbledore sa na šampiónov spokojne usmieval, ale Karkarov sa tváril podobne ako Ron pri pohľade na Kruma s Hermionou. Ludo Bagman, dnes večer v jasnopurpurovom habite s veľkými žltými hviezdami, nadšene tlieskal s ostatnými študentmi a madam Maxime, ktorá vymenila svoj zvyčajný čierny satén za splývavý habit levandulovej farby, im zdvorilo ťapkala. Harry si odrazu uvedomil, že pán Crouch tam nie je. Na piatej stoličke za vrchným stolom sedel Percy Weasley.
Keď šampióni aj s partnermi prišli k stolu, Percy odtiahol prázdnu stoličku vedľa seba a významne pozrel na Harryho. Harry to pochopil a sadol si vedľa Percyho, ktorý mal na sebe novučičký tmavomodrý slávnostný habit a tváril sa tak samoľúbo, až si pomyslel, že by sa to malo pokutovať.
„Povýšili ma,“ informoval ho prv, ako sa ho Harry stihol vôbec na niečo spýtať, a to takým tónom, ako keby oznamoval výsledky volieb na najvyššieho vládcu vesmíru. „Som teraz osobný asistent pána Croucha a zastupujem ho tu.“
„Prečo neprišiel?“ spýtal sa Harry. Vôbec sa netešil na celovečernú prednášku o hrúbke kotlíkov.
„Žiaľ, pán Crouch ochorel. Nie je v poriadku od Svetového pohára. Sotva sa tomu možno čudovať – je prepracovaný. Už nie je najmladší, hoci stále je vynikajúci, myseľ mu funguje rovnako úžasne ako vždy. Lenže Svetový pohár bol fiasko pre celé ministerstvo a potom, neposlušnosť toho domáceho škriatka, tej Blinky, či ako sa volala, ho strašne šokovala. Prirodzene, okamžite ju prepustil, ale... ako hovorím, starne a potrebuje, aby sa oňho niekto staral. Myslím, že po jej odchode už ani zďaleka nemá doma také pohodlie. A potom sme museli organizovať turnaj, nato riešiť tie záležitosti po Svetovom pohári – všade sa motala tá ženská, tá Rita Skeeterová. To už veru nie je preňho, tak má teraz chudák zaslúžené pokojné Vianoce. Som rád, že má niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, že ho vo všetkom zastúpi.“
Harry mal veľkú chuť spýtať sa, či už pán Crouch prestal Percyho volať Weatherby, ale odolal pokušeniu.
Ligotavé zlaté taniere boli ešte prázdne, ale pred každým ležali malé jedálne lístky. Harry vzal svoj a obzeral sa, no nikde nijakých čašníkov nevidel. Dumbledore si však pozorne prezrel jedálny lístok a tanieru pred sebou veľmi jasne prikázaclass="underline" „Bravčové rezne!“