Vzápätí sa na ňom zjavili bravčové rezne. Ostatní pri stole pochopili a aj oni prečítali svojim tanierom objednávky. Harry pozrel na Hermionu, čo si myslí o tejto novej a komplikovanejšej metóde stolovania – veď to určite znamenalo oveľa viac práce pre domácich škriatkov – ale zdalo sa, že aspoň teraz nemyslí na SOPLOŠ. Bola zabratá do rozhovoru s Viktorom Krumom a sotva si všímala, čo je.
Harrymu až teraz zišlo na um, že Kruma vlastne nikdy nepočul rozprávať – teraz však veľmi oduševnene niečo Hermione vykladal.
„Aj my mame hrad, aj keď nie taký velky a vuobec taký pohodlný, myslim,“ hovoril. „My mame iba štyri poschodia a ohne sa zapaluju iba pre magické účely. Ale školský areál mame večši, ako je váš – hoci v zime mame velmi malo denného svetla, takže si ho nemuožeme užiť. Ale zato v lete lietame každý deň nad jazerami a vrchmi...“
„Ale, ale, Viktor!“ varoval ho Karkarov so smiechom, ktorý sa mu však v očiach neodrážal. „Len už viac neprezrádzajte, lebo vaša šarmantná priateľka bude vedieť, kde nás má hľadať!“
Dumbledore sa usmial a v očiach sa mu zaiskrilo.
„Igor, načo to tajnostkárstvo? Človek by si myslel, že nestojíte o návštevy.“
„Ale, Dumbledore,“ odhalil Karkarov žlté zuby, „všetci si predsa chránime svoje súkromie, či nie? Či si žiarlivo nestrážime siene vzdelanosti? Nemáme právo byť hrdí na to, že svoje školské tajomstvá poznáme len my sami? A nemáme právo ich chrániť?“
„Ja by som si ani vo sne netrúfol tvrdiť, že poznám všetky tajomstvá Rokfortu, Igor,“ priznal Dumbledore pokojne. „Napríklad len dnes ráno som cestou z kúpeľne zle odbočil a ocitol som sa v krásne symetrickej miestnosti, v ktorej som nikdy predtým nebol, a nachádzala sa v nej veľkolepá zbierka nočníkov. Neskôr som sa ta vrátil, aby som ju preskúmal bližšie, no zistil som, že miestnosť zmizla. Ale musím ju vystriehnuť. Možno je prístupná iba o pol šiestej ráno. Alebo sa možno zjavuje len v určitej fáze mesiaca – alebo keď má hľadajúci výnimočne plný mechúr.“
Harry vyprskol do taniera s gulášom. Percy sa zamračil, ale Harry by bol prisahal, že Dumbledore naňho nenápadne žmurkol.
Medzitým Fleur Delacourová kritizovala rokfortskú výzdobu.
„To je nič,“ vyhlásila Rogerovi Daviesovi, pohŕdavo si obzerajúc trblietavé steny Veľkej siene. „V beauxbatonskom paláci máme na Vianoce ľadové sochy po celej jedálni. Pravdaže, nerhoztopia sa. Sú obrhovské, ligocú sa a vyzerhajú, akoby boli z diamantu. A jedlo je fanthastické. A máme tam aj zborhy vodných nýmf, ktorhé nám prhi jedle spievajú serhenády. Vôbec nemáme na chodbách mrhzké brhnenia a keby sa niekedy do Beauxbatonsu dostal nejaký polterhgeist ako váš duch Zloduch, jednoducho by ho vyhodili. Takto!“ Netrpezlivo plesla dlaňou po stole.
Roger Davies ju sledoval s takým očareným výrazom na tvárí, že si opakovane netrafil vidličkou do úst. Harry mal dojem, že je taký zaujatý Fleuriným zjavom, že ani nevníma jej slová.
„Správne,“ prikývol rýchlo a napodobňujúc Fleur aj on plesol dlaňou po stole. „Jednoducho. Takto!“
Harry sa rozhliadol po Veľkej sieni. Hagrid sedel pri jednom z ďalších učiteľských stolov, zase mal na sebe ten hrozný chlpatý hnedý oblek a uprene hľadel na čelo stola. Harry videl, že niekomu nenápadne kývol, a keď sa obzrel, všimol si, že madam Maxime mu odkývala a jej opály sa zaligotali vo svetle sviečok.
Hermiona učila Kruma poriadne vysloviť jej meno, lebo ju stále volal „Hrmi-vona.“
„Her-mi-ona,“ slabikovala pomaly a zreteľne.
„Har-mi-vona.“
„Skoro tak,“ povedala a zachytila pritom Harryho pohľad a uškrnula sa.
Keď všetci dojedli, Dumbledore vstal a požiadal študentov, aby urobili to isté. Potom mávol prútikom, všetky stoly sa stiahli k stenám, čím vzniklo prázdne priestranstvo, a potom vpravo vyčaril vyvýšené pódium. Boli na ňom rozložené bubny, niekoľko gitár, lutna, čelo a gajdy.
Na pódium za búrlivého potlesku nastúpila hudobná skupina Sudičky – všetci boli strašne vlasatí a oblečení v čiernych habitoch, rafinovane potrhaných a ostrapkaných. Chopili sa nástrojov a Harry ich sledoval s takým záujmom, že takmer zabudol, čo ho čaká. Vtom si však uvedomil, že lampáše na stoloch odrazu zhasli a ostatní šampióni s partnermi už stoja na parkete.
„Poď!“ zašepkala Parvati. „Máme tancovať!“ Harry vykročil a potkol sa o habit. Sudičky spustili pomalú smutnú skladbu, Harry kráčal na jasne osvetlený tanečný parket, starostlivo sa pritom vyhýbal pohľadom ostatných (videl, že Seamus a Dean mu kývajú a pochechtávajú sa) a vzápätí ho Parvati chytila za ruky, jednu mu položila na svoj driek a druhú pevne držala vo svojej.
Nie je to až také zlé, ako to mohlo byť, pomyslel si pomaly sa otáčajúc na mieste (Parvati ho viedla). Pohľad upieral ponad hlavy divákov a onedlho mnohí z nich tiež prišli na tanečný parket a konečne už šampióni neboli stredobodom pozornosti. Neville s Ginny tancovali neďaleko – Harry videl, že Ginny sa často strháva, lebo Neville jej skákal po nohách – a Dumbledore vyzval do tanca madam Maxime. Špička jeho končistého klobúka ju sotva šteklila pod bradou, taký bol pri nej maličký. Na takú veľkú ženu sa však pohybovala elegantne. Divooký Moody predvádzal veľmi neohrabaný two-step s profesorkou Sinistrovou, ktorá sa nervózne vyhýbala jeho drevenej nohe.
„Pekné ponožky, Potter,“ zahučal Moody, keď pretancoval okolo a jeho čarovné oko hľadelo cez Harryho habit.
„Ach, áno, uplietol mi ich Dobby, domáci škriatok,“ uškrnul sa Harry.
„Je taký strašidelný!“ šepkala Parvati, keď Moody klopkajúc odtancoval. „Také oči by mali byť zakázané!“
Harrymu pri záverečnom trasľavom tóne gajd odľahlo. Sudičky dohrali, Veľká sieň sa znova ozývala potleskom a Harry okamžite Parvati pustil.
„Sadnime si, dobre?“
„Och, ale táto skladba je naozaj dobrá!“ namietala Parvati, keď Sudičky spustili novú melódiu, tentoraz oveľa rýchlejšiu.
„Nie, mne sa nepáči,“ zaklamal Harry a odvádzal ju z tanečného parketu k stolu, kde sedel Ron s Padmou vedľa Freda s Angelinou. Tí tancovali tak bujaro, až ľudia okolo nich cúvali v strachu, že prídu k úrazu.
„Tak ako?“ spýtal sa Harry Rona, keď si sadol a otvoril si fľašku ďatelinového piva.
Ron neodpovedal. Civel na Hermionu a Kruma, ktorí tancovali neďaleko. Padma sedela s prekríženými rukami a nohami a jednou nohou kývala do taktu. Občas vrhla na Rona namrzený pohľad, ale ten si ju vôbec nevšímal. Parvati si sadla k Harrymu z druhej strany, aj ona si prekrížila ruky a nohy, ale vzápätí ju požiadal o tanec chlapec z Beauxbatonsu.
„Dovolíš, Harry?“ spýtala sa Parvati.
„Čo?“ Harry práve sledoval Čcho so Cedricom.
„Ale nič,“ odsekla Parvati a odišla s beauxbatonským tanečníkom. Keď skladba skončila, už sa nevrátila.
Na Parvatino prázdne miesto si prisadla Hermiona. Tvár mala ružovú od tanca.
„Ahoj,“ privítal ju Harry. Ron nepovedal nič.
„Je tu teplo, však?“ ovievala sa rukou. „Viktor šiel zohnať niečo na pitie.“
Ron na ňu vrhol ničivý pohľad. „Viktor?“ spýtal sa, „Ešte ťa nestihol požiadať, aby si ho volala Viki?“
Hermiona prekvapene naňho pozrela. „Čo ti je?“
„Ak to nevieš, ja ti to nepoviem,“ štipľavo odsekol Ron.
Hermiona hľadela naňho, potom pozrela na Harry ho, ale ten iba pokrčil plecami.
„Ron, čo...?“
„Je predsa z Durmstrangu!“ vyprskol. „Je to Harryho súper! Je proti Rokfortu! Ty si... sa...“ Ron očividne hľadal dostatočne silné slová na vyjadrenie Hermioninho zločinu, „bratríčkuješ sa s nepriateľom!“