„Jak som vás uvidel, hneď som to vedel, fakt...“
Harry a Ron zmeraveli. Akosi im pripadalo nevhodné rušiť v tejto chvíli... Harry sa obzrel za seba a zbadal za neďalekým kríkom Fleur Delacourovú s Rogerom Daviesom. Poklopkal Rona po pleci a hlavou ukázal na nich, naznačujúc, že by sa mohli odkradnúť tým smerom a nikto by ich nezbadal (Harrymu sa zdalo, že Fleur s Rogerom sú veľmi zaujatí sami sebou), ale Ron pri pohľade na Fleur zdesene vyvalil oči, energicky pokrútil hlavou a zatiahol Harryho hlbšie do tieňa za sobom.
„Čo ste vedeli, Agrhid?“ spýtala sa madam Maxime, akoby priadla.
Harry to rozhodne nechcel počúvať – vedel, že Hagridovi by bolo nepríjemné, keby ho niekto vypočul v takejto situácii – a keby to bolo možné, bol by si prstami zapchal uši a nahlas si pohmkával, ale to sa teraz skutočne nedalo. Namiesto toho sa usiloval sústrediť na chrobáka, ktorý liezol sobovi po chrbte, lenže chrobák nebol dostatočne zaujímavý a neodpútal ho natoľko, aby nepočul Hagridove nasledujúce slová.
„Fakt som vedel... vedel som, že ste jako ja... Bola to vaša mama, alebo otec?“
„Ja... neviem, čo máte na mysli, Agrhid...“
„U mňa to bola mama,“ potichu hovoril Hagrid. „Patrila medzi posledných v Británii. Moc si ju nepamätám... odišla... Mal som vtedy asi tri roky. Nebola materský typ. Oni moc na to nie sú, šak? Neviem, čo sa s ňou stalo... možno už ani nežije...“
Madam Maxime mlčala. Harry nevoľky odtrhol oči od chrobáka, pozrel ponad sobie parohy a načúval... Ešte nikdy nepočul Hagrida rozprávať o svojom detstve.
„Tatkovi to zlomilo srdce, keď odišla. Taký drobný chlapík to bol. Už šesťročný som ho dokázal zdvihnúť a vyložiť na príborník, keď ma nahneval, fakticky. A on sa vždycky smial...“ Hagridov hlboký hlas sa zlomil. Madam Maxime ho počúvala, ani sa nepohla a uprene hľadela na striebristú fontánu. „Tatko ma vychoval... ale umrel krátko nato, jako som začal chodiť do školy. Odvtedy som sa musel pretĺkať sám. Dumbledore mi fakticky pomohol. Bol ku mne moc dobrý, veru...“
Hagrid vytiahol veľkú bodkovanú hodvábnu vreckovku a silno sa vysmrkal.
„Dosť bolo o mne. A čo vy? Z ktorej strany ste to zdedili vy?“
No madam Maxime odrazu vstala.
„Je chladno,“ povedala, ale nijaké počasie nemohlo byť také chladné ako jej hlas. „Myslím, že už pôjdem dnu.“
„Eh?“ nechápal Hagrid. „Nie, nechoďte. Ja som nikdy predtým iného nestretol!“
„Koho iného?“ ľadovým hlasom precedila madam Maxime.
Harry by Hagridovi poradil, že je lepšie neodpovedať, no len stál v tieni, zatínal zuby a dúfal, že jeho priateľ neodpovie – ale zbytočne.
„Iného poloobra samozrejme!“ odvetil Hagrid.
„Och, ako sa opovažujete!“ zvreskla madam Maxime.
Jej hlas sa ozýval v nočnom tichu ako lodný signál v hmle a Harry za sebou počul, že Fleur s Rogerom vypadli z ružového kríka. „Nikdy v živote ma nikto väčšmi neurazil. Poloobor? Moi? Ja mám... mám veľké kosti!“
Rozbehla sa preč, a keď nahnevane rozhŕňala kríky, do vzduchu vyletúvali veľké farebné roje víl. Hagrid zostal sedieť na lavičke a hľadel za ňou. Bola priveľká tma, aby sa dalo rozoznať, ako sa tvári. Potom po chvíli vstal a zamieril do tmy smerom k svojej chalupe.
„Poď,“ zavolal Harry na Rona veľmi ticho. „Pôjdeme...“
No Ron sa nehýbal.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Harry a pozrel naňho.
Ron sa obzrel a tváril sa veľmi vážne.
„Vedel si to?“ zašepkal. „Že Hagrid je poloobor?“
„Nie,“ pokrčil plecami Harry. „No a čo?“
Podľa toho, ako Ron naňho pozrel, ihneď zistil, že znova prejavil svoju neznalosť čarodejníckeho sveta. Keďže ho vychovávali Dursleyovci, bolo mnoho vecí, ktoré čarodejníci považovali za samozrejmosť, ale pre Harryho to boli objavy, hoci takýchto prekvapení každým rokom ubúdalo. Už však vedel, že väčšina čarodejníkov by nepovedala „No a čo?“, keby zistili, že matka ich priateľa je obryňa.
„Vysvetlím ti to vnútri,“ zašepkal Ron, „poďme...“ Fleur s Rogerom Daviesom zmizli, zrejme sa utiahli za ďalšie kríčky, kde by mali viac súkromia. Harry s Ronom sa vrátili do Veľkej siene. Parvati s Padmou teraz sedeli pri vzdialenom stole s celou partiou beauxbatonských chlapcov a Hermiona znova tancovala s Krumom. Harry a Ron si sadli k stolu ďaleko od tanečného parketu.
„Tak ako je to s tými obrami?“ vyzýval Harry Rona.
„No, vieš, oni sú...“ Ron hľadal slová, „...nie sú veľmi dobrí,“ dokončil chabo.
„Komu na tom záleží?“ čudoval sa Harry. „Hagrid je predsa v poriadku.“
„Ja viem, ale... dočerta, je jasné, že o tom mlčí,“ krútil hlavou Ron. „Ja som si vždy myslel, že sa v detstve priplietol do nejakého nafukovacieho zaklínadla alebo niečo podobné. Nechcel som to spomínať...“
„Ale čo na tom záleží, že jeho matka bola obryňa?“ nechápal Harry.
„No... tým, čo ho poznajú, je to jedno, lebo vedia, že nie je nebezpečný,“ vravel pomaly Ron. „Ale, Harry, obri sú krutí. Tak ako to Hagrid povedal, majú to v povahe, sú ako trollovia... radi zabíjajú, každý to vie. No teraz už v Británii nezostal ani jeden.“
„Čo sa s nimi stalo?“
„Už aj tak vymierali, a potom mnohých zabili aurori. V zahraničí však údajne ešte sú. Väčšinou sa skrývajú v horách...“
„Neviem, koho chce madam Maxime oklamať,“ vyhlásil Harry a hľadel na madam Maxime, ktorá sedela pri hlavnom stole sama a tvárila sa veľmi zamyslene. „Ak je Hagrid poloobor, tak ona určite tiež. Veľké kosti... jediný, kto má väčšie kosti ako ona, je dinosaurus.“
Harry s Ronom zvyšok plesu presedeli v kúte a preberali obrov. Ani jedného to neťahalo tancovať. Harry sa usiloval nesledovať pričasto Čcho so Cedricom, lebo to v ňom vyvolávalo túžbu do niečoho kopnúť.
Keď o polnoci Sudičky dohrali, všetci im ešte naposledy hlasno zatlieskali a začali sa uberať do vstupnej haly. Mnohí ľutovali, že ples netrval dlhšie, ale Harry bol celkom spokojný, že sa ide do postele, lebo čo sa týkalo jeho, tento večer nebol ktovieako zábavný.
Vo vstupnej hale Harry s Ronom videli, ako sa Hermiona lúči s Krumom, ktorý sa vracal na durmstrangskú loď. Keď mlčky prechádzala popri nich k mramorovému schodisku, vrhla na Rona veľmi chladný pohľad. Harry a Ron šli za ňou, no v polovici schodiska Harry začul, ako naňho niekto volá.
„Hej, Harry!“
Bol to Cedric Diggory. Čcho naňho čakala dole vo vstupnej hale.
„Áno?“ chladne sa ohlásil a čakal, kým Cedric vybehne hore schodmi k nemu.
Cedric sa tváril, že to, čo má na srdci, nechce povedať pred Ronom. Ten teda pokrčil plecami a namrzene šiel ďalej.
„Počuj...“ keď Ron odišiel, Cedric stíšil hlas. „Som tvojím dlžníkom za informáciu o drakoch. Vieš, to zlaté vajce... Aj tvoje kvíli, keď ho otvoríš?“
„Áno,“ prikývol Harry.
„Tak... choď sa kúpať, jasné?“
„Čože?“
„Choď sa okúpať a... no... vezmi vajce so sebou a... eh... porozmýšľaj o všetkom v teplej vode. Pomôže ti to myslieť. Ver mi.“
Harry civel naňho.
„A radím ti, použi kúpelňu prefektov. Štvrté dvere vľavo od sochy Roderica Rozpačitého. Heslo je ‚svieže ihličie‘. No, ja už musím ísť. Chcem sa ešte rozlúčiť.“
Znovu sa na Harryho usmial a rýchlo zbehol dole schodmi k Čcho.
Harry sa vracal do Chrabromilskej veže sám. Bola to veľmi zvláštna rada. Ako by mohol v kúpeli rozlúštiť záhadu toho kvílenia? Neuťahuje si Cedric z neho? Nepokúša sa urobiť z Harryho hlupáka, aby pred Čcho vyzeral lepšie ako on?