„Eh... skoro,“ zamumlal Harry.
„Myslím, že Dumbledorovi by sa to nepáčilo, keby vedel, že ťa Bagman nahovára na podvod!“ odsudzujúce vyhlásila Hermiona. „Dúfam, že sa rovnako usiluje pomôcť aj Cedricovi.“
„Nepomáha mu, spytoval som sa.“
„Komu na tom záleží, či Diggory bude mať pomoc?“ odsekol Ron. Harry s ním v duchu súhlasil.
„Tí raráškovia sa netvárili veľmi priateľsky,“ poznamenala Hermiona, popíjajúc pivo. „Čo tu robili?“
„Podľa Bagmana hľadali Croucha,“ odvetil Harry. „Stále je chorý. Nechodí do práce.“
„Možno mu Percy podával jed,“ prehodil Ron. „Zrejme si myslí, že ak Crouch bude po smrti, stane sa vedúcim Oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce on.“
Hermiona vyčítavo pozrela na Rona, aby o takých veciach nežartoval, a povedala: „Čudné, že raráškovia hľadali pána Croucha tu. Normálne by predsa mali ísť na Oddelenie regulácie a kontroly zázračných tvorov.“
„Ale Crouch hovorí mnohými jazykmi,“ pripomenul Harry. „Možno potrebovali tlmočníka.“
„Teraz sa zasa strachuješ o chudáčikov raráškov?“ spýtal sa Ron Hermiony. „Uvažuješ, že pre zmenu založíš SMRĎOCH? Spoločnosť mrzkých raráškov pre ich ďalšiu ochranu?“
„Ha, ha, ha,“ uštipačne sa zasmiala Hermiona. „Raráškovia nepotrebujú ochranu. Nepočúval si, čo rozprával profesor Binns o ich vzburách?“
„Nie,“ naraz odvetili Ron a Harry.
„Vedia si poradiť s čarodejníkmi,“ vysvetľovala a znovu si odpila z piva. „Sú veľmi inteligentní. Nie sú ako domáci škriatkovia, ktorí sa nikdy nebránia.“
„Ešte to nám chýbalo!“ vzdychol Ron hľadiac na dvere. Práve vošla Rita Skeeterová. Dnes mala na sebe banánovožltý habit, dlhé nechty nalakované krikľavoružovým lakom a sprevádzal ju jej bruchatý fotograf. Kúpila nápoje a s fotografom sa predierali k neďalekému stolíku. Harry, Ron a Hermiona na nich zazerali. Rita čosi rýchlo hovorila a tvárila sa veľmi spokojne.
„...nezdalo sa mi, že by mal veľkú chuť sa s nami rozprávať, však, Bozo? Čo myslíš, prečo? A čo tu hľadá s kŕdľom raráškov za pätami? Ukazuje im pamätihodnosti... taký nezmysel... nikdy nevedel klamať. Podľa mňa sa niečo deje. Nemyslíš, že by sme sa v tom mali trošku povŕtať? ‚Bývalý šéf Oddelenia čarovných hier a športov Ludo Bagman znemožnený...‘ výstižná veta na začiatok – už k nej treba iba vhodný príbeh.“
„Zase sa chystáte niekomu zničiť život?“ nahlas povedal Harry.
Niekoľko ľudí sa obzrelo. Rita Skeeterová za vyzdobenými okuliarmi vyvalila oči, keď zbadala, kto sa to ozval.
„Harry!“ zvolala s úsmevom. „Aké milé! Neprisadneš si...?“
„Od vás radšej čo najďalej. Prečo ste to Hagridovi urobili, há?!“ odsekol zlostne.
Rita Skeeterová skúmavo nadvihla nahrubo namaľované obočie.
„Naši čitatelia majú právo poznať pravdu, Harry. Ja iba konám svoju...“
„Komu na tom záleží, či je poloobor?“ už kričal Harry. „Na ňom nie je nič zlé!“
Celý hostinec stíchol. Madam Rosmerta hľadela spoza barového pultu a očividne si neuvedomovala, že pohár medoviny, ktorý práve nalievala, už preteká.
Úsmev Rity Skeeterovej trochu povädol, ale takmer okamžite ho nasadila znova, otvorila kabelku z krokodílej kože, vytiahla bleskové brko a povedala: „A čo keby si mi poskytol interview o Hagridovi, akého ho poznáš ty, Harry? O človeku, ktorý sa skrýva za svalmi? O tvojom nezvyčajnom priateľstve a jeho príčinách? Nazval by si ho náhradným otcom?“
Hermiona prudko vstala, zvierajúc v rukách pohár s pivom, akoby to bol granát.
„Vy protivná ženská!“ precedila cez stisnuté zuby. „Vám sa hodí hocijaký príbeh o hocikom, však? Ešte aj Luda Bagmana...“
„Sadni si, ty malá hlupaňa, a nerozprávaj o veciach, ktorým nerozumieš,“ povedala Rita Skeeterová chladne a pohľad jej stvrdol, keď dopadol na Hermionu. „Viem o Ludovi Bagmanovi veci, pri ktorých by tie tvoje kučeravé vlasy vstávali dupkom! Niežeby si to potrebovala,“ dodala hľadiac na Hermionine husté neposlušné vlasy.
„Poďme,“ zavelila Hermiona, „poďme, Ron, Harry...“ Zdvihli sa a mnohí ich vyprevádzali pohľadom. Pri dverách sa Harry obzrel. Bleskové brko Rity Skeeterovej lietalo sem a tam po kuse pergamenu na stole.
„Nabudúce pôjde po tebe, Hermiona,“ potichu znepokojene predpovedal Ron už na ulici.
„Len nech skúsi!“ vzdorovito odvetila Hermiona trasúc sa od zlosti. „Ja jej ukážem. Vraj malá hlupaňa?! Za to sa jej pomstím. Najprv Harry, potom Hagrid...“
„Radšej Ritu Skeeterovú nedráždi,“ nervózne ju varoval Ron. „Myslím to vážne, Hermiona, lebo na teba niečo vyhrabe...“
„Moji rodičia nečítajú Denného Proroka. Nemôže ma natoľko vystrašiť, aby som niekde zaliezla aj ja!“ vyhlásila a kráčala tak rýchlo, že Ron s Harrym jej nestačili. Naposledy videl Harry Hermionu takto nazúrenú, keď dala zaucho Dracovi Malfoyovi. „A ani Hagrid sa už nebude skrývať! Nikdy nemal dopustiť, aby ho ten podradný čarodejnícky exemplár až natoľko vyviedol z miery. Poďme!“
Rozbehla sa a viedla ich hore k bráne s okrídlenými diviakmi a cez školský areál k Hagridovej chalupe.
Záclony boli stále zatiahnuté, no keď prišli bližšie, zvnútra sa ozýval Tesákov štekot.
„Hagrid!“ kričala Hermiona a trieskala na dvere. „Hagrid, stačilo! Vieme, že si tam! Nikomu nezáleží na tom, či tvoja mama bola obryňa, Hagrid! Nemôžeš dovoliť tej Skeeterke, aby ťa takto zničila! Hagrid, poď von, netrucuj...“
Dvere sa otvorili. Hermiona spustila: „Už bolo na...“ no odrazu zmĺkla, lebo sa ocitla zoči-voči nie Hagridovi, ale Albusovi Dumbledorovi.
„Dobrý deň,“ pozdravil s príjemným úsmevom.
„My... eh... chceli sme navštíviť Hagrida,“ vysvetľovala Hermiona placho.
„Áno, predpokladal som,“ Dumbledorovi v očiach zasvietila iskrička. „Nejdete ďalej?“
„Och... uhm... áno,“ prikývla Hermiona.
A všetci traja vošli do chalupy. Len čo Harry prekročil prah, vrhol sa k nemu Tesák, štekal ako bláznivý a chcel mu oblizovať uši. Harry sa ho ledva zbavil a obzeral sa. Hagrid sedel za stolom, na ktorom stáli dve veľké šálky čaju. Vyzeral hrozne. Tvár mal fľakatú, oči spuchnuté a pokiaľ išlo o jeho vlasy, zašiel do opačného extrému – teraz vyzerali ako parochňa z pomotaného drôtu.
„Ahoj, Hagrid,“ pozdravil Harry.
Hagrid pozrel naňho.
„Čau!“ odzdravil veľmi smutne a chrapľavo.
„Myslím, že ešte potrebujeme čaj,“ skonštatoval Dumbledore, zavrel za Ronom, Harrym a Hermionou dvere, vytiahol prútik, pokrútil ním a vo vzduchu sa zjavil otáčajúci sa podnos s čajom a s tanierom koláčov. Dumbledore pričaroval podnos na stôl a všetci sa posadili. Chvíľu bolo ticho a potom riaditeľ povedaclass="underline" „Nepočul si náhodou, čo kričala slečna Grangerová, Hagrid?“
Hermiona trochu zružovela, ale Dumbledore sa na ňu usmial a pokračovaclass="underline" „Zdá sa, že Hermiona, Harry a Ron sa s tebou stále chcú priateliť. Usudzujem podľa toho, ako sa pokúšali vylomiť dvere.“
„Samozrejme, že sa s ním chceme priateliť!“ Harry hľadel na Hagrida. „Nemysli si, že ak tá krava Skeeterová – prepáčte, pán profesor,“ dodal rýchlo a pozrel na Dumbledora.
„Na chvíľku som stratil sluch, Harry, a netuším, čo si povedal,“ poznamenal Dumbledore, pričom hľadel do stropu a prepletal prstami.
„Eh... áno,“ krotko pokračoval Harry. „Chcel som len... Hagrid, ako si si mohol myslieť, že by sme si niečo robili z toho, čo o tebe napísala tá... baba?“
Z uhľovočiernych Hagridových očí sa vykotúľali dve velikánske slzy a pomaličky mu stekali do pochlpenej brady.
„Živý dôkaz toho, čo som ti hovoril, Hagrid,“ utrúsil Dumbledore a stále nespúšťal oči zo stropu. „Ukázal som ti listy od mnohých rodičov, ktorí si ťa pamätajú z čias, keď tu študovali oni, a v nich mi jasne dávajú najavo, že keby som ťa vyhodil, určite by k tomu povedali svoje...“