Ihneď mu bolo jasné, že z každého tečie iná prísada do kúpeľa a nebola to pena, akú doteraz poznal. Jeden kohútik chrlil ružové a modré bublinky veľké ako futbalové lopty, z ďalšieho vytekala ľadovobiela pena taká hustá, až mal pocit, že by ho aj uniesla, keby to vyskúšal, z tretieho sa nad bazénom vznášali fialové, silno voňavé obláčiky. Harry sa chvíľu zabával otváraním a zatváraním kohútikov a najväčšmi sa mu páčil ten, z ktorého sa valil prúd vody a vo veľkých oblúkoch sa odrážal od hladiny. Keď už bol hlboký bazén plný teplej vody, peny a bubliniek, čo bolo za veľmi krátky čas, ak vezmeme do úvahy jeho veľkosť, Harry zatvoril všetky kohútiky, vyzul si papuče, vyzliekol župan a pyžamu a vkĺzol do vody.
Bazén bol taký hlboký, že končekmi prstov ledva dočiahol na dno, ba trochu si aj zaplával, ale napokon sa vrátil k okraju bazéna, šliapal vodu a hľadel na vajce. Hoci bolo príjemné čľapkať sa v teplej vode s penou a obláčikmi rôznofarebnej pary, nezišla mu na um jediná úžasná myšlienka, ani ho náhle neosvietilo poznanie.
Harry vystrel ruky, zobral vajce do mokrých dlaní a otvoril ho. Kúpeľňu zaplavilo kvílenie a vreskot. Odrážali sa od mramorových stien a zneli rovnako nepochopiteľne ako vždy, ak nie aj horšie, vzhľadom na tie ozveny. Prudko ho zase zaklapol, lebo sa bál, že hluk privolá Filcha, a rozmýšľal, či práve to nechcel Cedric, no vtom sa tak silno strhol, že vajce pustil, až zarachotilo o dlažbu. Začul totiž čísi hlas.
„Ja by som ho na tvojom mieste strčila do vody.“
Harry sa v tom šoku nahltal bubliniek. Keď sa kašlajúc a prskajúc postavil, videl, že na jednom z kohútikov sedí s prekríženými nohami duch mrzuto sa tváriaceho dievčaťa. Bola to Umrnčaná Myrtla, ktorá zvyčajne vzlykala v potrubí na záchode o tri poschodia nižšie.
„Myrtla!“ nazlostene zvolal Harry. „Ja... nie som oblečený!“
Pena bola taká hustá, že na tom sotva záležalo, ale mal nepríjemný pocit, že ho Myrtla špehovala z niektorého kohútika po celý čas.
„Keď si liezol do bazéna, zavrela som oči,“ žmurkala naňho spoza hrubých okuliarov. „Celú večnosť si ma neprišiel navštíviť.“
„Áno... no vieš...“ vyhováral sa Harry a trochu ohol kolená, aby si bol celkom istý, že Myrtla okrem jeho hlavy neuvidí nič. „Nepatrí sa, aby som chodil do tvojho záchoda. Je dievčenský.“
„Predtým ti to neprekážalo,“ skormútene poznamenala Myrtla. „Chodil si tam stále.“
Bola to pravda, hoci iba preto, že kedysi Harry, Ron a Hermiona považovali Myrtline pokazené záchody za vhodné miesto na tajnú prípravu všehodžúsu – zakázaného elixíru. Vtedy sa vďaka nemu s Ronom na hodinu premenili na dvojníkov Crabba a Goyla, aby sa mohli vkradnúť do slizolinskej klubovne.
„Dostal som pokarhanie za to, že som tam chodil,“ povedal Harry, čo bola iba spolovice pravda – Percy ho raz prichytil, ako odtiaľ vychádza. „Tak som si myslel, že sa tam už radšej nevrátim.“
„Aha... chápem...“ povedala Myrtla a znechutene si vytláčala pupáčik na brade. „No... skrátka... skúsila by som to vajce vo vode. Tak to urobil aj Cedric Diggory.“
„Aj jeho si špehovala?“ rozhorčene sa spýtal Harry. „To sem po večeroch chodíš špehovať, ako sa prefekti kúpu?“
„Niekedy,“ odvetila Myrtla nezbedne, „ale nikdy som nevyliezla a s nikým som sa nerozprávala.“
„To som teda, poctený!“ zachmúrene poznamenal Harry. „Zavri oči.“
Presvedčil sa, či má Myrtla zakryté okuliare, potom vyliezol z bazéna, omotal si uterák okolo drieku a šiel po vajce. Keď bol zase vo vode, Myrtla vykukla pomedzi prsty a pobádala ho: „No tak... otvor ho pod vodou!“
Harry ponoril vajce pod penu a otvoril ho – tentoraz nekvílilo. Vychádzal z neho klokotavý zvuk, nejaká pieseň, no slovám nerozumel.
„Aj ty si musíš strčiť hlavu pod vodu,“ poradila mu Myrtla, ktorej sa očividne veľmi páčilo, keď ho dirigovala. „No tak!“
Harry sa zhlboka nadýchol a skĺzol pod hladinu – sedel na mramorovom dne a z otvoreného vajca sa niesol zbor tajuplných hlasov:
Harry vyplával na hladinu, vynoril sa z bubliniek a potriasol hlavou, aby mu vlasy nepadali do očí.
„Počul si?“ spýtala sa Myrtla.
„Áno... ‚Hľadaj nás tam, kde počuješ náš hlas...‘ a aby ma donútili... počkaj, musím si to vypočuť ešte raz.“
Harry sa znovu ponoril. Ešte tri razy si musel pieseň vypočuť, kým sa ju naučil naspamäť, potom chvíľu šliapal vodu a úporne premýšľal. Myrtla z neho nespúšťala oči.
„Musím hľadať tých, čo nemôžu hovoriť na zemi...“ uvažoval pomaly. „Ech, kto by to tak mohol byť?“
„Zapína ti to pomaly.“
Nikdy nevidel Umrnčanú Myrtlu takú natešenú, ak, pravda, neráta ten deň, keď Hermione od všehodžúsu zarástla tvár srsťou a narástol jej mačací chvost. Harry sa rozhliadal po kúpeľni a rozmýšľal. Ak tie hlasy počuť iba pod vodou, tak je jasné, že patria vodným tvorom. Vyložil tú teóriu Myrtle, a tá sa uškrnula.
„No, presne to si myslel aj Diggory,“ povedala. „Ležal tu a nahlas sa rozprával sám so sebou. Celú večnosť... až zmizli skoro všetky bublinky...“
„Pod vodou...“ pomaly uvažoval Harry. „Myrtla, čo žije v jazere okrem tej obrovskej sépie?“
„Och, no kadečo. Niekedy tam chodievam... vieš, občas mi iné ani nezostáva, keď ma niekto nečakane spláchne...“
Harry sa usiloval nemyslieť na to, ako Myrtla letí potrubím do jazera spolu s obsahom záchoda. „A má tam niečo ľudský hlas? Vydrž...“
Harrymu padol zrak na obraz morskej panny driemajúcej na obraze.
„Myrtla, nežijú tam náhodou vodní ľudia?“
„Ó! Výborne!“ zvolala a hrubé okuliare sa jej zaleskli. „Diggorymu to trvalo oveľa dlhšie! A to bola hore ešte aj ona,“ so znechuteným výrazom na mrzutej tvári ukázala hlavou na morskú pannu, „predvádzala sa a chichotala, trepotala plutvami...“
„To je ono, však?“ vzrušene zvolal Harry. „Druhou úlohou bude nájsť v jazere vodných ľudí a... a...“
No odrazu si uvedomil, čo hovorí, a cítil, že z neho nadšenie vyprcháva tak, akoby mu niekto z brucha vytiahol zátku. Nevedel dobre plávať, nikdy nemal dosť príležitostí si to natrénovať. Keď bol Dudley malý, zapísali ho do kurzu, ale strýko Vernon a teta Petunia, nepochybne dúfajúc, že sa Harry jedného dňa utopí, sa nenamáhali prihlásiť aj jeho. Pár dĺžok tohoto bazéna, to zvládol, lenže jazero je veľmi veľké a veľmi hlboké... a vodní ľudia celkom určite žijú až na dne...
„Myrtla,“ povedal pomaly, „a ako mám dýchať?“
Pri tých slovách sa Myrtline oči znova naplnili slzami.
„To je netaktné!“ zahundrala a hrabala sa v habite, hľadajúc vreckovku.
„Čo je netaktné?“ nechápal Harry.
„Rozprávať o dýchaní predo mnou!“ zaškriekala a jej hlas sa ozýval v kúpeľni. „Keď ja nemôžem... keď ja som nedýchala... večnosť...“