Zaborila si tvár do vreckovky a hlasno sa vysmrkala. Harry sa rozpamätal, aká citlivá bývala vždy na to, že je mŕtva. Nepoznal jediného ducha, ktorý by okolo toho robil taký rozruch.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa netrpezlivo. „Nechcel som... iba som zabudol...“
„Ó, áno, ľahko sa zabúda, že Myrtla je mŕtva,“ pregĺgala Myrtla a hľadela naňho spuchnutými očami. „Nikomu som nechýbala, ani keď som žila. Celé hodiny im trvalo, kým našli moje telo – viem to, lebo som tam sedela a čakala. Olive Hornbyová len vošla do záchoda a už volala: ‚Zase si tu a trucuješ, Myrtla? Profesorka Dippetová mi kázala, aby som ťa išla pohľadať,‘ a vtedy zbadala moje telo... och, do smrti na to nezabudla, o to som sa postarala... prenasledovala som ju a pripomínala som jej to. Pamätám sa, na svadbe jej brata...“
Ale Harry nepočúval, znovu myslel na pieseň vodných ľudí. „Vzali sme to, čoho najviac je ti ľúto.“ To znamenalo, ako keby mu mali niečo ukradnúť, niečo, čo musí získať späť. Čo mu vezmú?
„A potom, pravdaže, šla protestovať na Ministerstvo mágie, takže som sa musela vrátiť sem a žiť vo svojom záchode.“
„Dobre,“ zamyslene poznamenal Harry. „Som aspoň oveľa ďalej, než som bol... Myrtla, zavri, prosím ťa, oči, vyliezam.“
Zobral vajce, vyliezol z vody, poutieral sa a znova si obliekol pyžamu a župan.
„Prídeš ma niekedy zase navštíviť do záchodu?“ žalostne sa spýtala Umrnčaná Myrtla, keď si Harry zobral neviditeľný plášť.
„No... pokúsim sa,“ sľúbil, hoci v duchu si povedal, že Myrtlin záchod navštívi iba v prípade, keby boli všetky ostatné v celom hrade pokazené. „Tak sa teda maj, Myrtla... a ďakujem ti za pomoc.“
„Čau, čau,“ odzdravila zamračene, a keď si Harry prehodil neviditeľný plášť, videl, ako vletela zase do kohútika.
Vonku na tmavej chodbe Harry skontroloval Záškodnícku mapu, či je vzduch čistý. Áno, bodky patriace Filchovi a jeho mačke pani Norrisovej boli v bezpečí jeho kancelárie... zdalo sa, že sa v hrade okrem ducha Zloducha nehýbe nič, a ten poletoval v Sieni slávy o poschodie vyššie... Harry urobil prvý krok k Chrabromilskej veži, keď na mape upútalo jeho pozornosť čosi iné... čosi zvláštne. Zloduch nebol jediný, čo sa na nej pohyboval. V miestnosti v ľavom dolnom rohu – v Snapovej pracovni – pobehovala bodka. Lenže pri bodke nebola menovka Severus Snape... stálo tam Bartemius Crouch.
Harry hľadel na bodku. Pán Crouch je údajne taký chorý, že nechodí do práce a neprišiel ani na vianočný ples – čo teda robí o jednej v noci na Rokforte? Pozorne bodku sledoval, ako chodí po miestnosti a tu a tam zastane...
Harry váhal, rozmýšľal, no potom v ňom zvíťazila zvedavosť. Zvrtol sa a vykročil opačným smerom k najbližšiemu schodisku. Chcel sa pozrieť, čo má Crouch za lubom.
Harry kráčal dolu schodmi čo najtichšie, hoci tváre na niektorých portrétoch sa pri vrznutí dosky či šuchotaní jeho pyžamy zvedavo otáčali. Zakrádal sa po chodbe o poschodie nižšie, poodhrnul gobelín a schádzal po užšom schodisku, skratke cez dve poschodia. Nespúšťal oči z mapy, rozmýšľal... Zdalo sa mu zvláštne, že by taký korektný, zákona dbajúci pán Crouch potajomky o takomto nočnom čase snoril v niečej pracovni...
Vtom, v polovici schodiska, nerozmýšľajúc nad tým, čo robí, sústredený iba na čudné správanie pána Croucha, zabudol na zradný schod tak ako vždy Neville, a noha sa mu odrazu cezeň prepadla. Harry sa nešikovne zatackal a zlaté vajce, ešte mokré od kúpeľa, sa mu vyšmyklo spod pazuchy. Vrhol sa za ním a chcel ho zachytiť, lenže prineskoro – vajce padalo dolu schodmi s takým rachotom ako najväčší bubon. Neviditeľný plášť sa pritom Harrymu zošmykol a hoci ho stihol schmatnúť, z ruky mu vyletela Záškodnícka mapa a spadla o šesť schodov nižšie, kde na ňu nedočiahol, lebo noha mu až po koleno uviazla v schode.
Zlaté vajce preletelo cez gobelín naspodku schodiska, otvorilo sa a začalo dolu na chodbe hlasno kvíliť. Harry vytiahol prútik a usiloval sa dotknúť Záškodníckej mapy, aby ju zotrel, ale bola priďaleko...
Znovu si prehodil plášť, vystrel sa a ostražito načúval oči prižmúrené od strachu... a takmer vzápätí...
„ZLODUCH!“
Nepochybne to bol bojový pokrik školníka Filcha. Harry počul jeho rýchlo sa blížiaci šuchtavý krok a sípavý hlas zvýšený od zlosti.
„Čo to má znamenať? Chceš pobudiť celý hrad? Ja ťa dostanem, Zloduch, ja ťa dostanem! ...a toto je čo?“
Filchove kroky zastali, ozvalo sa cinknutie kovu o kov a kvílenie stíchlo – Filch zdvihol vajce a zavrel ho. Harry stál celkom nehybne, jednu nohu mal zakliesnenú v čarovnom schode a načúval. Filch každú chvíľu odhrnie gobelín v očakávaní, že uvidí Zloducha... lenže nijaký Zloduch tam nebude. Ale keby vyšiel po schodoch, zbadal by Záškodnícku mapu a tá by mu ukázala, že Harry Potter je presne tam, kde je.
„Vajce?“ potichu si dolu šomral Filch. „Moja zlatá!“ – pani Norrisová očividne bola s ním – „To je predsa kľúč k riešeniu trojčarodejníckej úlohy! Toto patrí školskému šampiónovi!“
Harrymu bolo až zle od strachu a srdce mu tĺklo ak splašené.
„ZLODUCH!“ škodoradostne skríkol Filch. „Ty si kradol!“
Školník prudko odhrnul gobelín a Harry uvidel jeho hroznú ovisnutú tvár a vyvalené bledé oči, ako hľadia do tmy na zdanlivo opustené schodisko.
„Tak ty sa skrývaš?“ zasipel potichu. „No počkaj, keď ťa chytím, Zloduch... Tak ty si ukradol trojčarodejnícku pomôcku... za toto ťa Dumbledore vyhodí, ty hnusný, zlodejský poltergeist...“
Filch už začal vystupovať hore schodmi s vycivenou mačkou farby prachu za pätami. Oči pani Norrisovej podobné lampášom a skoro rovnaké ako oči jej pána, sa upierali priamo na Harryho. Už kedysi mal príležitosť uvažovať, či je pod plášťom neviditeľný aj pre mačky... Tŕpnuc obavami sledoval, ako Filch vo svojom starom flanelovom župane vystupuje čoraz bližšie. Zúfalo sa pokúšal vyslobodiť si uviaznutú nohu, ale tá mu klesla ešte hlbšie – Filch každým okamihom zbadá mapu, alebo vrazí rovno doňho.
„Filch? Čo sa deje?“
Filch zastal pár schodov pod Harrym a otočil sa. Pod schodami sa zjavila jediná osoba, ktorá mohla Harryho situáciu ešte zhoršiť – Snape. Mal na sebe dlhú sivú nočnú košeľu a vyzeral naštvane.
„Zloduch, pán profesor,“ nenávistné šepkal Filch. „Zhodil vajce dolu schodmi.“
Snape rýchlo vyšiel k Filchovi. Harry zatínal zuby, presvedčený, že tlkot srdca ho každú chvíľu prezradí...
„Zloduch?“ potichu opakoval Snape a hľadel na vajce vo Filchových rukách. „Ale Zloduch sa nemohol dostať do mojej pracovne...“
„Toto vajce bolo vo vašej pracovni, pán profesor?“
„Pravdaže nie,“ odsekol Snape. „Počul som buchot a kvílenie...“
„Áno, pán profesor, to bolo to vajce.“
„...tak som to prišiel vyšetriť.“
„Zloduch ho hodil dolu schodmi, pán profesor.“
„...a keď som prechádzal okolo svojej pracovne, videl som, že sa tam svieti a dvere sekretára sú otvorené! Niekto ho prehľadával!“
„Ale Zloduch nemohol...“
„Ja viem, že nemohol, Filch!“ znova odsekol Snape.
„Vždy si pracovňu zapečatím kúzlom a narušiť ho môže iba čarodejník!“ Snape pozrel hore na schody, priamo cez Harryho, a potom dolu na chodbu. „Chcem, aby ste mi pomohli hľadať toho vlamača, Filch.“
„Ja... áno, pán profesor, ale...“ Filch túžobne pozrel hore schodmi a Harry videl, že sa len veľmi neochotne vzdáva príležitosti dostať Zloducha. Choď, v duchu prosíkal Harry, choď so Snapom... choď... Pani Norrisová vykúkala spoza Filchových nôh... Harry mal nejasný pocit, že ho cíti... Prečo si len dal do kúpeľa toľko voňavej peny?