„V tomto prípade tak zrejme urobili,“ namietal Ron „Harry, ty len choď zajtra k jazeru, strč doň hlavu a zakrič na vodných ľudí, aby ti vrátili, čo ti šlohli, a uvidíme, či to vyhodia. To je to najlepšie, čo môžeš urobiť, kamoško.“
„Musí existovať nejaký spôsob!“ rozčuľovala sa Hermiona. „Jednoducho musí!“
Zdalo sa, že neúspešné hľadanie užitočnej informácie považuje za osobnú urážku. Knihy ju ešte nikdy predtým nesklamali.
„Viem, čo som mal urobiť,“ povedal Harry a unavene si položil hlavu na Prefíkané triky na zradných prefíkancov. „Mal som sa stať animágom ako Sirius, naučiť sa premieňať na zviera.“
„Áno, keby sa ti zachcelo, mohol by si sa premeniť na zlatú rybku!“ zasmial sa Ron.
„Alebo na žabu,“ zazíval Harry. Bol už vyčerpaný.
„Človeku trvá celé roky, kým sa stane animágom, a potom sa musí zaregistrovať a všetko ostatné,“ informovala ich Hermiona pomaly a pritom s prižmúrenými očami prezerala vecný register knihy Nezvyčajné čarodejnícke problémy a ich riešenie. „Pamätáš sa? Profesorka McGonagallová nám hovorila, že sa musíš zaregistrovať na Úrade pre nenáležité používanie čarov... zahlásiť, na aké zviera sa chceš premieňať, aké budeš mať znaky, aby si to nemohol zneužiť...“
„Hermiona, ja som len žartoval,“ unavene jej vysvetľoval Harry. „Viem, že nemám ani najmenšiu šancu premeniť sa do rána na žabu...“
„Och, toto je nanič,“ Hermiona zabuchla Nezvyčajné čarodejnícke problémy. „Kto by už len, prepána, chcel, aby mu chlpy v nose rástli do lokničiek?“
„Mne by sa to celkom pozdávalo,“ ozval sa Fred Weasley. „Ľudia by aspoň o mne hovorili, nie?“
Harry, Ron a Hermiona zdvihli hlavy. Spoza políc sa práve vynorili Fred s Georgeom.
„Čo tu vy dvaja robíte?“ spýtal sa Ron.
„Hľadáme ťa,“ odvetil George. „McGonagallová ťa volá, Ron. A teba tiež, Hermiona.“
„Načo?“ prekvapene sa spytovala Hermiona.
„Neviem... Tvárila sa akosi smutne,“ poznamenal Fred.
„Máme vás odviesť do jej pracovne,“ dodal George.
Ron a Hermiona pozreli na Harryho, ktorý mal pocit, akoby mu do žalúdka spadol balvan. Chystá sa profesorka McGonagallová Rona s Hermionou vyhrešiť? Možno si všimla, koľko mu pomáhajú. Hoci by mal tú úlohu vyriešiť sám.
„Stretneme sa v klubovni,“ Hermiona vstala a chystala sa s Ronom odísť – na oboch bolo vidieť obavy. „Zober kníh, koľko unesieš, dobre?“
„Dobre,“ nervózne prikývol Harry.
O ôsmej madam Pinceová pozhasínala všetky lampy a prišla Harryho vyhnať z knižnice. Harry, tackajúc sa pod ťarchou naložených kníh, sa vrátil do chrabromilskej klubovne, odtiahol si stolík do kúta a pokračoval v hľadaní. Nenašiel nič ani v Bláznivej mágii pre bláznov... ani v Sprievodcovi po stredovekej mágii... ani zmienku o výpravách pod vodu v Antológii kúzel osemnásteho storočia, či v Hrozných obyvateľoch hlbín, ba ani vo Vašich schopnostiach, o ktorých ste netušili, a čo s nimi, keď ste ich objavili.
Krivolab sa prikradol Harrymu na kolená, stúlil sa tam a nahlas priadol. Klubovňa sa pomaly vyprázdňovala.
Spolužiaci mu želali na ráno veľa šťastia rovnako veselými hlasmi plnými istoty ako Hagrid. Všetci boli očividne presvedčení, že podá rovnako ohromujúci výkon, ako sa mu to podarilo pri prvej úlohe. Harry im nedokázal odpovedať, iba prikyvoval a mal pocit, akoby mu hrdlo zazátkovala golfová loptička. Desať minút pred polnocou zostal v klubovni sám iba s Krivolabom. Prehľadal všetky zvyšné knihy, ale Ron a Hermiona sa nevrátili.
A je po všetkom, povedal si. Nezvládneš to. Pôjdeš ráno k jazeru a povieš rozhodcom...
Predstavil si sám seba, ako vysvetľuje, že tú úlohu nedokáže splniť. Už videl, ako Bagman prekvapene vyvaľuje oči a Karkarov čerí svoje žlté zuby v spokojnom úsmeve. Takmer naozaj počul Fleur Delacourovú hovoriť: „Ja som to vedela... je prhimladý, veď je to len malý chlapec.“ Videl Malfoya, ako pred všetkými divákmi blýska odznakom POTTER SMRDÍ!, a videl aj Hagridovu zronenú, neveriacu tvár...
Zabudol, že má na kolenách Krivolaba, náhle vstal, a keď Hermionin kocúr dopadol na zem, nahnevane zaprskal, znechutene pozrel na Harryho a odchádzal so vztýčeným chvostom pripomínajúcim štetku na fľaše. Harry sa však už ponáhľal hore točitým schodiskom do spálne... Vezme si neviditeľný plášť, vráti sa do knižnice a zostane tam hoci aj celú noc, ak bude treba...
„Lumos!“ zašepkal o pätnásť minút, keď otváral dvere knižnice.
Konček prútika sa rozsvietil, Harry sa zakrádal popri policiach a vyberal ďalšie knihy – knihy kúzel a čarov, knihy o vodných ľuďoch a vodných príšerách, knihy o slávnych čarodejníkoch a čarodejniciach, o čarovných vynálezoch, skrátka o všetkom možnom, kde by mohla byť nejaká aspoň letmá zmienka o tom, ako prežiť pod vodou. Preniesol si ich na stôl a pustil sa do práce. Prehľadával ich pri úzkom lúči svetla, ktorý dopadal z jeho prútika, a občas pozrel na hodinky...
Jedna po polnoci... dve po polnoci... Vládal pokračovať iba tak, že si hovoriclass="underline" v ďalšej knihe... v tej ďalšej... v tej ďalšej...
Morská panna na obraze v prefektskej kúpeľni sa smiala. Harry nadskakoval ako korková zátka v klokotajúcej vode pri jej skale a ona zatiaľ držala nad hlavou jeho Blesk.
„Poď, vezmi si ho!“ chichotala sa zlomyseľne. „No tak vyskoč!“
„Nemôžem,“ dychčal Harry, načahoval sa za Bleskom a zo všetkých síl sa snažil, aby sa neutopil. „Daj mi ho!“
No ona ho len koncom metly bolestivo štuchla do boku a smiala sa mu.
„To bolí... nechaj ma... au!“
„Harry Potter sa musieť zobudiť, pane!“
„Prestaň ma štuchať...“
„Dobby musieť štuchať Harryho Pottera, pane, on sa musieť zobudiť!“
Harry otvoril oči. Ešte stále bol v knižnici, neviditeľný plášť mu v spánku skĺzol z hlavy a líce sa mu prilepilo k stránkam knihy s názvom Tam, kde je prútik, je aj riešenie. Posadil sa. Napravil si okuliare a žmurkal v jasnom dennom svetle.
„Harry Potter sa musieť ponáhľať!“ pišťal Dobby. „O desať minút sa začínať druhá úloha a Harry Potter...“
„O desať minúť?“ zvreskol Harry. „Desať – naozaj desať minút?!“
Pozrel na hodinky. Dobby mal pravdu. Bolo o desať minút pol desiatej. Harry mal zasa pocit, akoby mu na hruď a na žalúdok dopadol obrovský balvan.
„Ponáhľať sa, Harry Potter!“ pišťal Dobby a ťahal Harryho za rukáv. „Vy byť očakávaný dole pri jazere s ostatnými šampiónmi, pane!“
„Už je neskoro, Dobby,“ beznádejne zachripel Harry. „Odstúpim zo súťaže, neviem ako...“
„Harry Potter splniť tú úlohu!“ pišťal domáci škriatok. „Dobby vedieť, že Harry Potter nenájsť tú správnu knihu, tak to Dobby urobiť zaňho!“
„Čo?! Ale veď ty nevieš, aká je druhá úloha...“
„Dobby vedieť, pane! Harry Potter ísť do jazera a musieť nájsť svojho čaríka...“
„Nájsť čo?“
„...a zobrať si čaríka od vodných ľudí!“
„Čo je čarík?“
„Váš čarokamarát, pane, váš čarík – čarík, ktorý dať Dobbymu sveter!“
Dobby sa potiahol za zmenšený hnedý sveter, ktorý teraz nosil na šortkách.
„Čo?!“ zhíkol Harry. „Oni majú... oni majú Rona?“