Harry trochu spomalil, prútik si strčil naspäť pod habit, obzeral sa a načúval. Otáčal sa dookola a v ušných bubienkoch mu dunelo nekonečné ticho. Vedel, že už musí byť dosť hlboko, ale okrem vlniacich sa vodných rastlín sa nikde nič nehýbalo.
„Ako pokračuješ?“
Harry si myslel, že dostane infarkt. Zvrtol sa a uvidel Umrnčanú Myrtlu, ktorá sa ako hmlovina vznášala pred ním a hľadela naňho cez hrubé perleťové okuliare.
„Myrtla!“ pokúsil sa vykríknuť Harry, ale znovu mu z úst vyšla iba veľká bublina. Umrnčaná Myrtla sa zachichotala.
„Mal by si to skúsiť tamto!“ ukazovala mu. „Ja s tebou nepôjdem... nemám ich veľmi rada, lebo ma vždy naháňajú, keď sa dostanem priveľmi blízko...“
Harry vystrčil palec dohora, aby jej naznačil, že ďakuje, a znova vyplával, teraz trochu vyššie nad vodnými rastlinami, aby sa vyhol hlbočníkom, ktorí tam mohli striehnuť.
Zdalo sa mu, že je v jazere najmenej dvadsať minúť. Teraz plával ponad rozľahlé čierne bahnisko, a keď čeril vodu nad ním, tmavla. Potom konečne počul úryvok vodnej piesne.
Harry zabral rýchlejšie a onedlho videl, ako sa z blatistej vody pred ním vynorila veľká skala. Boli na nej namaľovaní vodní ľudia, v rukách držali kopije a naháňali čosi, čo vyzeralo ako obrovská sépia. Harry preplával popri skale a mieril za piesňou:
Odrazu sa z tmy po oboch stranách vynorili skupinky kamenných obydlí obrastených riasami. Tu a tam sa v tmavých oknách mihli tváre, ktoré sa vôbec nepodobali morskej panne z obrazu v prefektskej kúpeľni.
Vodní ľudia mali sivastú pokožku a dlhé, strapaté tmavozelené vlasy. Na tvárach im svietili žlté oči a rovnakej farby boli aj ich polámané zuby. Každému na krku visel hustý náhrdelník z lastúr. Keď Harry plával okolo nich, vyškierali sa naňho, ba jeden či dvaja sa odvážili vyliezť zo svojich dúpät, aby si ho lepšie prezreli, mocnými striebornými rybími chvostami plieskali vodu a v rukách zvierali kopije.
Harry zrýchlil, obzeral sa okolo seba – onedlho obydlí pribúdalo, okolo niektorých videl záhradky z vodných rastlín, ba pri jedných dverách si všimol priviazaného domáceho hlbočníka. Teraz už vodní ľudia prichádzali zo všetkých strán a zvedavo ho sledovali, ukazovali na jeho oblanené ruky a žiabre a prikrývajúc si ústa dlaňami niečo hovorili. Harry zabočil za roh a naskytol sa mu veľmi čudný pohľad.
Pred domami, ktoré lemovali akúsi podvodnú verziu dedinského námestia, sa zišiel celý dav. Uprostred spieval vodný zbor, privolával šampiónov a za ním sa dvíhala akási primitívna socha – obrovský vodný človek vytesaný z balvanu. K chvostu kamennej sochy boli priviazaní štyria ľudia.
Ron bol pripútaný ku skale medzi Hermionou a Čcho Čchang a vedľa nich bolo malé, asi osemročné dievčatko. Pri pohľade na jeho striebristé vlasy si bol Harry Potter istý, že je to sestra Fleur Delacourovej. Zdalo sa, že všetci štyria sú ponorení do hlbokého spánku. Hlavy im kľuckali a z úst im vychádzal tenký prúžok bubliniek.
Harry uháňal k zajatcom a takmer čakal, že vodní ľudia sklopia kopije a vrhnú sa naňho, ale neurobili nič. Povrazy z vodných rastlín, ktorými boli zajatci uviazaní, boli hrubé, klzké a veľmi pevné. Harry si spomenul na nožík, vianočný darček od Siriusa – ten bol však teraz zamknutý v kufri možno aj pol kilometra odtiaľto a bol mu nanič.
Obzrel sa. Mnohí z vodných ľudí okolo neho držali kopije. Rýchlo priplával k dvojmetrovému vodnému chlapovi s dlhou zelenou bradou a s obojkom zo žraločích zubov a pokúsil sa mu gestami naznačiť, že si chce požičať kopiju. Vodný muž sa zasmial a pokrútil hlavou.
„My nikomu nepomáhame,“ povedal drsným škrekľavým hlasom.
„No TAK!“ zlostne zvolal Harry (ale z úst mu vyšli iba bublinky) a pokúsil sa vodnému mužovi kopiju vziať. Vodný muž mu ju však vytrhol, krútil hlavou a smial sa.
Harry sa zvrtol a rozhliadal sa po niečom ostrom – po čomkoľvek.
Na dne jazera zbadal kamene. Vrhol sa k nim, schytil jeden so zvlášť ostrým okrajom a vrátil sa k soche. Začal rozsekávať povrazy, ktoré zväzovali Rona, a tie sa po chvíli rozpadli. Bezvedomý Ron sa vznášal kúsok nad dnom a kolísal sa vo vlniacej sa vode.
Harry sa obzeral. Po ostatných šampiónoch nebolo ani stopy. Kde trčia? Prečo sa neponáhľali? Otočil sa teda k Hermione, zobral ostrý kameň a začal sekať aj jej povrazy...
Okamžite ho chytilo niekoľko párov mocných rúk. Pol tucta vodných mužov ho ťahalo od Hermiony, krútili zelenými hlavami a smiali sa.
„Vezmi si len svojho zajatca,“ vravel mu jeden z nich. „Ostatných nechaj...“
„Nie!“ zlostne odsekol Harry – no vyleteli mu z úst iba dve veľké bubliny.
„Tvojou úlohou bolo znovu získať svojho priateľa... ostatných nechaj...“
„Aj ona je moja priateľka!“ kričal Harry, ukazujúc na Hermionu, a z jeho perí vyletela velikánska striebristá bublina, ale nijaký zvuk. „A nechcem ani, aby zomreli ony!“
Čcho kľuckala hlava na Hermionino plece a dievčatko so striebristými vlasmi malo prízračnú zelenkavú farbu. Harry sa usiloval striasť sa vodných mužov, ale tí sa iba väčšmi smiali a držali ho. Harry sa prudko obzeral. Kde sú ostatní šampióni? Mal by čas odniesť Rona na hladinu a vrátiť sa po Hermionu a ostatných? Našiel by ich aj druhý raz? Pozrel na hodinky, aby zistil, koľko času mu zostáva, ale tie sa zastavili.
Vtom vodní ľudia vzrušene ukazovali zaňho. Harry videl, že k nim pláva Cedric. Okolo hlavy mal obrovskú bublinu, v ktorej vyzerala jeho tvár čudesne široká a pretiahnutá.
„Zablúdil som!“ naznačoval ústami a vyzeral vyľakane. „Fleur a Krum už idú!“
Harrymu nesmierne odľahlo, keď hľadel, ako Cedric vytiahol z vrecka nožík a vyslobodzuje Čcho. Vzal ju hore a zmizol z dohľadu.
Harry sa obzeral a čakal. Kde je Fleur a Krum? Čas sa rýchlo krátil a podľa piesne budú zajatci po hodine stratení...
Vodní ľudia začali vzrušene jačať. Tí, čo držali Harryho, uvoľnili zovretie a hľadeli za seba. Harry sa otočil a videl, že sa k nim blíži čosi obludné – ľudské telo v plavkách so žraločou hlavou. Bol to Krum. Zrejme sa transfiguroval, ale zle.
Žraločí muž plával priamo k Hermione a začal prehrýzať jej povrazy, ale problém bol v tom, že Krumove žraločie zuby boli umiestnené veľmi nevhodne na to aby prehrýzli niečo menšie od delfína, a Harry si bol celkom istý, že ak si nedá pozor, prehryzne Hermionu napoly. Vrhol sa k nemu, udrel ho po pleci a ukázal mu ostrý kameň. Krum ho chytil a začal Hermionu vyslobodzovať. O chvíľku sa mu to podarilo, chytil ju okolo drieku a bez obzretia rýchlo plával k hladine.
A čo teraz? zúfalo rozmýšľal Harry. Keby si bol istý, že Fleur príde... Ale po tej stále nebolo ani stopy. Nedalo sa robiť nič iné...
Chytil kameň, ktorý Krum odhodil, ale vodní muži obkľúčili Rona a dievčatko a krútili hlavami. Harry vytiahol prútik.