„Z cesty!“
Hoci mu z úst vyleteli iba bublinky, mal nejasný pocit, že vodní muži ho pochopili, lebo odrazu sa prestali smiať! Žlté oči upierali na jeho prútik a tvárili sa vyľakane. Hoci ich bolo veľa, podľa výrazu na ich tvárach Harry videl, že nevedia čarovať o nič lepšie ako obrovská sépia.
„Počítam do troch!“ kričal Harry a vyletel mu z úst silný prúd bubliniek, a tak vystrčil tri prsty, aby si bol istý, že ho pochopia. „Jeden...“ jeden prst skrčil, „dva...“ skrčil druhý...
Rozpŕchli sa. Harry sa vrhol k zajatkyni a začal sekať povrazy, ktoré pripútavali dievčatko k soche, a konečne bola aj ona voľná. Chytil dievčatko okolo drieku, Rona schmatol za golier habitu a odrazil sa od dna.
Išlo to veľmi pomaly. Harry si nemohol pomáhať blanovitými rukami, a tak zúrivo mával aspoň plutvami, ktoré mal namiesto nôh. Ron a Fleurina sestra však boli ako vrecia zemiakov a ťahali ho dolu. Harry upieral zrak hore k oblohe, hoci vedel, že ešte musí byť veľmi ďaleko, lebo voda nad ním bola tmavá...
Vodní ľudia stúpali k hladine spolu s ním. Videl, s akou ľahkosťou sa vlnia okolo neho a sledujú, ako sa on namáhavo derie hore... Stiahnu ho naspäť do hlbín, keď vyprší čas? Nejedia náhodou ľudí? Harrymu tuhli nohy od namáhavého plávania a strašne ho boleli plecia od toho, čo za sebou vliekol Rona a dievčatko...
Dýchalo sa mu čoraz ťažšie. Znova naboku na krku pocítil bolesť... začal si uvedomovať vodu v ústach... no tma redla – nad sebou už uvidel denné svetlo.
Silno kopal plutvami, ale zistil, že už sú to len obyčajné nohy.... Voda sa mu naberala do úst a zaplavovala pľúca, začínal ho chytať závrat, ale vedel, že svetlo a vzduch sú už len necelé tri metre nad ním. Musí sa ta dostať... musí...
Harry kopal nohami tak silno, až mal pocit, že svaly na protest doslova kričia, mozog mal ako mokrú špongiu, nemohol dýchať, potreboval kyslík, ale musel plávať ďalej, nemohol sa zastaviť...
A vtedy pocítil, ako sa mu hlava vynorila nad hladinu a v úžasnom chladnom a jasnom ovzduší ho mokrá tvár zaštípala. Hltal vzduch, akoby sa nikdy v živote poriadne nenadýchol, a zadychčaný vytiahol z vody Rona aj dievčatko. Všade okolo neho sa vynárali strapaté zelené hlavy, ale usmievali sa naňho.
Diváci na tribúnach hučali, vykrikovali a jačali, všetci stáli a Harry mal dojem, že považujú Rona a to dievčatko za mŕtvych, ale mýlili sa – obaja otvorili oči. Dievčatko vyzeralo zmätene a vyľakane, no Ron len vypľul prúd vody, zažmurkal v jasnom svetle a otočil sa k Harrymu. „Je tu mokro, nie?“ A vtom zbadal Fleurinu sestru. „Načo si ju zobral?“
„Fleur nechodila, nemohol som ju tam nechať,“ dychčal Harry.
„Harry, ty truľo,“ rozhorčoval sa Ron, „hádam si nebral tú pieseň vážne? Dumbledore by predsa nedovolil, aby sa niekto z nás utopil!“
„V tej piesni...“
„To bolo iba preto, aby si sa určite vrátil späť v limite! Dúfam, že si tam dole nestrácal čas a nehral si sa na hrdinu!“
Harry sa cítil hlúpo a zároveň sa hneval. Ronovi sa ľahko hovorilo, on spal, nevedel, aké to tam dole bolo strašidelné v obkľúčení vodných ľudí vyzbrojených kopijami, ktorí vyzerali, že sú schopní vraždy.
„Poď,“ úsečne odvetil Harry, „pomôž mi s ňou. Myslím, že nevie dobre plávať.“
S čestným sprievodom asi dvadsiatich vodných ľudí vyspevujúcich svoje hrozné škrekľavé piesne plávali k brehu, kde stáli rozhodcovia a sledovali ich, a ťahali za sebou Fleurinu sestru.
Harry videl, ako sa madam Pomfreyová venuje Hermione, Krumovi, Cedricovi a Čcho, zakrúteným do hrubých diek. Dumbledore a Ludo Bagman sa na Harryho a Rona usmievali, ale Percy, veľmi bledý a akýsi mladší než zvyčajne, im vbehol do vody naproti. Medzitým sa madam Maxime usilovala udržať Fleur Delacourovú, ktorá sa jej zubami-nechtami hystericky bránila, a chcela sa vrátiť do vody.
„Gabrhielle! Gabrhielle! Žije? Stalo sa jej niečo?“
„Je v poriadku!“ pokúsil sa upokojiť ju Harry, ale bol taký vyčerpaný, že nevládal ani rozprávať, nieto kričať.
Percy chytil Rona a ťahal ho na breh („Prestaň, Percy, nič mi nie je!“) a Dumbledore s Bagmanom vyťahovali Harryho, Fleur sa vytrhla madam Maxime a objímala sestru.
„Zaútočili na mňa... ’lbočníci... och, Gabrhielle, myslela som... myslela som...“
„Poď sem,“ madam Pomfreyová ťahala Harryho k Hermione a ostatným a zabalila ho do deky tak tuho, až mal pocit, akoby bol vo zvieracej kazajke, a do hrdla mu vliala akýsi pálivý elixír. Z uší mu vystrekla para.
„Výborne, Harry!“ zvolala Hermiona. „Dokázal si to, celkom sám si na to prišiel!“
„No...“ začal Harry. Bol by jej porozprával o Dobbym, ale všimol si, že Karkarov ho sleduje. On jediný z rozhodcov nevstal od stola, jediný nejavil známky radosti, že Harry, Ron a Fleurina sestra sa bezpečne vrátili na breh. „Áno, máš pravdu,“ povedal Harry trochu hlasnejšie, aby ho počul aj Karkarov.
„Máš vo vlasoch vodného chrobáka, Har-mi-vona,“ ozval sa Krum. Harry mal dojem, že chce upútať pozornosť na seba, možno jej pripomenúť, že ju práve zachránil z jazera, ale Hermiona netrpezlivo chrobáka odhodila a povedala: „Ale dosť si prekročil limit, Harry... To ti tak dlho trvalo, kým si nás našiel?“
„Nie... našiel som vás hneď...“
Harry sa cítil čoraz hlúpejšie. Teraz, keď už vyliezol z vody, zdalo sa mu absolútne jasné, že Dumbledore všetko zabezpečil tak, aby zajatec, ktorého by šampión nevyslobodil, nezahynul. Prečo jednoducho neschytil Rona a nešiel? Bol by sa vrátil prvý. Cedric a Krum nestrácali čas obavami o nikoho iného, nebrali tú vodnú pieseň vážne.
Dumbledore čupel pri vode a zhováral sa so zvlášť krvilačne vyzerajúcou vodnou ženou, zrejme náčelníčkou. Škriekal rovnako ako vodní ľudia nad hladinou. Dumbledore zrejme hovoril ich rečou. Napokon sa vystrel, obrátil sa k ostatným rozhodcom a povedaclass="underline" „Myslím, že pred udelením bodov sa musíme poradiť.“
Porotcovia dali hlavy dohromady. Madam Pomfreyová šla zachraňovať Rona z Percyho zovretia a odviedla ho k Harrymu a ostatným, dala mu deku a dávku korenistého elixíru a potom šla po Fleur a jej sestru. Fleur mala na tvárí a na rukách plno škrabancov a habit roztrhaný, ale zdalo sa, že jej je to jedno, ani madam Pomfreyovej nedovolila, aby ju ošetrila.
„Postarhajte sa o Gabrhielle,“ požiadala ju a potom sa obrátila k Harrymu. „Zachrhánil si ju,“ lapala dych. „Aj keď nebola tvoj zajatec.“
„Áno,“ prikývol Harry, ktorý teraz úprimne ľutoval, že nenechal všetky tri dievčatá priviazané k soche.
Fleur sa sklonila, na každé líce vtisla Harrymu dva bozky (cítil, ako mu tvár horí, a vôbec by sa nečudoval, keby mu znova z uší vyleteli oblaky pary), potom sa obrátila k Ronovi: „A ty tiež... ty si pomáhal.“
„Áno,“ odvetil Ron s obrovskou nádejou v hlase, „tak trošku...“
Fleur sa vrhla aj k nemu a aj jeho pobozkala. Hermiona sa tvárila rozčúlene, ale práve vtedy vedľa nich zaburácal čarovne zosilnený hlas Luda Bagmana, až všetci nadskočili a diváci na tribúnach celkom stíchli.
„Dámy a páni, dospeli sme k rozhodnutiu. Náčelníčka vodných ľudí Murcusa nám podrobne porozprávala, čo sa stalo na dne jazera, a preto sme sa rozhodli udeliť z maximálneho počtu päťdesiatich bodov jednotlivým šampiónom nasledovne:
Hoci Fleur Delacourová vynikajúco zvládla kúzlo bublinovej hlavy, keď sa blížila k svojmu cieľu, napadli ju hlbočníci a nezachránila svoju zajatkyňu. Udeľujeme jej dvadsaťpäť bodov.“
Potlesk na tribúnach.
„Zaslúžila by som si nulu,“ priškrteným hlasom povedala Fleur a pokrútila nádhernou hlavou.
„Cedric Diggory, ktorý tiež použil bublinovú hlavu, sa so svojím zajatcom vrátil prvý, hoci jednu minútu po hodinovom limite.“ Bifľomorčania mu hlučne prevolávali na slávu a Harry zbadal, ako Čcho vrhla na Cedrica žiarivý pohľad. „Preto mu udeľujeme štyridsaťsedem bodov.“