Žiaci sa obzreli a dvere sa otvorili. Vošiel profesor Karkarov. Všetci hľadeli, ako kráča k Snapovmu stolu. Okrúcal si briadku okolo prsta a na prvý pohľad bolo vidieť, aký je nervózny.
„Musíme sa porozprávať,“ vyhlásil Karkarov stručne, keď už bol pri Snapovi. Tak si dával pozor, aby ho nikto nepočul, že ledva pohyboval perami skoro ako bruchovravec. Harry nespúšťal oči zo zázvoru, ale napäto načúval.
„Porozprávame sa po hodine, Karkarov,“ zašepkal Snape, ale Karkarov mu nedal dohovoriť.
„Nie, musí to byť teraz, inak mi unikneš, Severus. Vyhýbaš sa mi.“
„Po hodine,“ šepkal Snape.
Harry ukradomky na nich pozrel predstierajúc, že kontroluje, či nalial do odmerky dosť žlče pásovca Karkarov bol očividne veľmi rozrušený a Snape nahnevaný.
Až do konca hodiny sa Karkarov skláňal nad Snapovým stolom. Zdalo sa, že chce za každú cenu zabrániť, aby mu po hodine ubzikol. Harry bol veľmi zvedavý, čo také mu chce Karkarov povedať, a tak dve minúty pred zvonením úmyselne zhodil fľašku žlče z pásovca, aby mal zámienku zohnúť sa za kotlík, a kým sa ostatní žiaci budú hlučne hrnúť k dverám, on mohol čo najdlhšie utierať dlážku.
„Čo je také naliehavé?“ počul Snapa.
„Toto,“ odvetil Karkarov, a keď Harry nakukol spoza kotlíka, videl, že Karkarov si vyhrnul ľavý rukáv a ukazuje Snapovi čosi na vnútornom predlaktí.
„No?“ Karkarov sa veľmi usiloval čo najmenej pohybovať perami. „Vidíš? Ešte nikdy nebolo takéto jasné, nikdy od...“
„Zakry to!“ zavrčal Snape a čiernymi očami preletel po triede.
„Ale musel si si to všimnúť...“ začal Karkarov rozčúlene.
„Môžeme sa porozprávať neskôr!“ odsekol Snape. „Potter, čo to robíte?“
„Utieram žlč, pán profesor,“ odpovedal Harry nevinne, vystrel sa a ukázal Snapovi premočenú handru.
Karkarov sa zvrtol na podpätku a vybehol zo žalára. Tváril sa vyľakane i nahnevane zároveň. Harry netúžil zostať osamote s rozzúreným Snapom, a tak hodil knihy a prísady zase do tašky a najvyššou rýchlosťou vyletel z triedy, aby porozprával Ronovi a Hermione, čoho bol práve svedkom.
Keď na druhý deň na poludnie vyšli z hradu, okolie školy osvetľovali slabé lúče striebristého slnka. Počasie už bolo miernejšie a kým prišli do Rokvillu, vyzliekli si plášte a prehodili si ich cez plecia. Jedlo, o ktoré ich Sirius požiadal, niesol Harry v batohu – pri obede potiahli zo stola zo desať kuracích stehienok, peceň chleba a fľašu tekvicového džúsu.
Najprv sa vybrali do Čaryhandier – čarodejníckych odevov kúpiť darček pre Dobbyho a výborne sa zabávali pri výbere tých najkrikľavejších ponožiek, okrem iného aj páru s blýskavými zlatými a striebornými hviezdičkami a ďalších, ktoré nahlas vykrikovali, len čo začali smrdieť. Potom sa okolo pol druhej pobrali hore hlavnou ulicou okolo Derviša a Bangesa na kraj dediny.
Harry v týchto končinách nikdy nebol. Kľukatý chodník ich viedol do otvorenej krajiny okolo Rokvillu. Domcov tu bolo len málo a každý mal veľkú záhradu. Kráčali k hore, pod ktorou sa rozkladal Rokville. Potom cestička zabočila a na jej konci uvideli plot. Tam na nich čakal velikánsky čierny chlpatý pes, predné laby mal vyložené na hornej priečke, v papuli zvieral noviny a zdal sa im veľmi známy...
„Ahoj, Sirius,“ pozdravil ho Harry.
Čierny pes nedočkavo oňuchal Harryho batoh, pokrútil chvostom, potom sa otočil a rozbehol sa cez kosodrevinu k skalnatému úpätiu hory. Harry, Ron a Hermiona preliezli plot a šli za ním.
Sirius ich viedol až celkom k hore, kde bola samá skala a balvan. Jemu sa na štyroch labách išlo ľahko, ale Harry, Ron a Hermiona sa onedlho zadychčali. Stúpali do kopca, skoro pol hodiny liezli hore strmým kamenistým chodníkom za Siriusovým vrtiacim sa chvostom a remence batoha sa Harrymu už poriadne zarezávali do pliec.
Zrazu Siriusa nebolo, no na mieste, kde im zmizol z očí, uvideli v skale úzku trhlinu. Pretlačili sa cez ňu a ocitli sa v chladnej, tmavej jaskyni. Vzadu stál o veľký balvan priviazaný hipogrif Hrdozobec – napoly sivý kôň, napoly obrovský orol. Keď ich Hrdozobec zbadal, prenikavé oranžové oči sa mu zablýskali. Všetci traja sa mu hlboko uklonili, hipogrif ohol svoje šupinaté kolená a dovolil Hermione, aby pribehla k nemu a pohladkala ho po operenom krku. Harry však hľadel na čierneho psa, ktorý sa práve menil na jeho krstného otca.
Sirius mal na sebe otrhaný sivý habit, ten istý, v ktorom ušiel z Azkabanu. Čierne vlasy mal dlhšie než vtedy, keď sa zjavil v ohni, a znova neučesané a špinavé. Bol veľmi chudý.
„Kuracina!“ zvolal chrapľavo, keď si vytiahol z úst starého Denného Proroka a hodil ho na zem.
Harry otvoril batoh a podal mu balíček kuracích stehien a chlieb.
„Ďakujem.“ Sirius otvoril balíček, sadol si na zem a zubami si odtŕhal zo stehna veľké kusy. „Väčšinou sa živím potkanmi. V Rokville nemôžem kradnúť priveľa jedla, aby som na seba neupútal pozornosť.“
Usmial sa, ale Harry jeho úsmev opätoval len nevoľky.
„Čo tu robíš, Sirius?“ spýtal sa.
„Plním si povinnosti krstného otca,“ odvetil a obhrýzal kuraciu kosť skoro ako pes. „Neboj sa, tvárim sa, že som milý zatúlaný bastard.“
Stále sa usmieval, ale keď videl Harryho ustarostenú tvár, vážnejším tónom dodaclass="underline" „Chcem byť tu. Tvoj posledný list... Povedzme, že situácia začína byť čoraz podozrivejšia. Zakaždým, keď niekto zahodí noviny, uchmatnem si ich, a mám pocit, že sa neznepokojujem iba sám.“
Kývol hlavou na žltnúce stránky Denného Proroka na zemi a Ron ich zdvihol a rozprestrel. Harry však nespúšťal oči zo Siriusa.
„Čo keby ťa chytili? Čo keby ťa niekto videl?“
„Iba vy traja a Dumbledore viete, že som animágus,“ pokrčil plecami Sirius a ďalej sa napchával kuracinou.
Ron drgol do Harryho a podal mu noviny. V jedných bol článok s nadpisom Záhadné ochorenie Bartemiusa Croucha a v druhom Pracovníčka ministerstva stále nezvestná – osobne sa zapojil do hľadania už aj minister mágie.
Harry preletel článok o Crouchovi. Do očí mu udreli vety - od novembra ho nebolo vidieť na verejnosti... zdá sa, že dom je opustený... Nemocnica sv. Munga na liečbu zázračných chorôb a zranení odmieta situáciu komentovať... ministerstvo odmieta potvrdiť chýry o kritickom stave pána...
„Podávajú to tak, ako keby umieral,“ krútil hlavou Harry. „Ale nemôže byť až taký chorý, keď prišiel až do Rokfortu...“
„Môj brat je Crouchov osobný asistent,“ informoval Ron Siriusa. „Tvrdí, že Crouch je iba prepracovaný.“
„Lenže keď som ho naposledy videl zblízka, naozaj vyzeral, akoby bol chorý,“ pomaly povedal Harry a čítal pritom noviny. „Bolo to v ten večer, keď moje meno vyšlo z čaše...“
„To má zaslúžený trest za to, že vyhodil Winky,“ poznamenala Hermiona trpko. Hladkala Hrdozobca, ktorý drvil kuracie kosti. „Stavím sa, že to už oľutoval – určite cíti, aký je to rozdiel, keď sa nemá oňho kto starať.“
„Hermiona je posadnutá domácimi škriatkami,“ zašepkal Ron Siriusovi a zamračil sa na Hermionu. Siriusa to však zaujalo.
„Crouch vyhodil domáceho škriatka?“
„Áno, na Svetovom pohári v metlobale,“ vysvetľoval Harry a porozprával mu o Temnom znamení a o tom, ako Winky našli s Harryho prútikom v ruke a ako sa pán Crouch nazlostil. Keď Harry dorozprával, Sirius už znovu stál a prechádzal sa po jaskyni sem a tam.
„Počkajte, nech si to ujasním,“ ozval sa po chvíli a mával kuracím stehnom. „Najprv ste toho škriatka videli v čestnej lóži. Hovoríte, že držal pánu Crouchovi miesto, však?“
„Áno,“ potvrdili všetci traja.