„Ďakujem,“ poďakoval Dumbledore a pozrel na profesorku McGonagallovú.
„Minerva, prosím vás, zobuďte aj ostatné Weasleyho deti.“
„Pravdaže…“
Profesorka McGonagallová vstala a ponáhľala sa ku dverám. Harry úkosom pozrel na Rona, ktorý vyzeral vystrašene.
„A čo Molly, Dumbledore?“ profesorka McGonagallová zastala pri dverách.
„To bude práca pre Félixa, keď už nebude treba strážiť, či niekto nejde,“ odvetil Dumbledore. „Ale možno to už vie… tie jej vynikajúce hodiny…“
Harry vedel, že Dumbledore nemá na mysli hodiny, ktoré ukazujú čas, ale miesta, kde sa nachádzajú a čo robia členovia rodiny Weasleyovcov, a pichlo ho pri srdci, keď si uvedomil, že ručička pána Weasleyho teraz ukazuje na smrteľné nebezpečenstvo. Lenže je veľmi neskoro. Pani Weasleyová už asi spí a nepozerá na hodiny. Harryho zamrazilo, lebo si spomenul, ako sa v Siriusovom dome prízrak premenil na mŕtve telo pána Weasleyho s okuliarmi nakrivo, zakrvavenou tvárou… ale pán Weasley nezomrie… nesmie zomrieť…
Dumbledore teraz niečo hľadal v skrini za Harrym a Ronom. Vynoril sa z nej s očernetou starou kanvicou a opatrne ju postavil na stôl. Zdvihol prútik a zamumlaclass="underline" „Portus!“ Kanvica sa chvíľu triasla, vyžarovala zvláštne modré svetlo a potom zastala, čierna ako predtým.
Riaditeľ prešiel k ďalšiemu portrétu, tentoraz k čarodejníkovi s múdrym výrazom tváre a so špicatou bradou, namaľovanému v odeve slizolinských farieb – zeleno-striebornom. Spal tak tvrdo, že zjavne Dumbledora nepočul.
„Phineas. Phineas.“
Obyvatelia portrétov lemujúcich miestnosť už nepredstierali, že spia. Posúvali sa vo svojich rámoch, aby lepšie videli, čo sa deje. Keď sa čarodejník naďalej tváril, že spí, pridali sa k budeniu aj niektorí z nich.
„Phineas! Phineas! PHINEAS!“
Dlhšie už nemohol predstierať, teatrálne sa strhol a dokorán otvoril oči.
„Volal ma niekto?“
„Potrebujem, aby si navštívil svoj druhý portrét,“ povedal Dumbledore. „Mám ďalší odkaz.“
„Mám navštíviť svoj druhý portrét?“ piskľavým hlasom spýtal Phineas a naoko zoširoka zívol (pohľadom pritom prešiel po miestnosti a sústredil ho na Harryho). „Och, nie Dumbledore, dnes v noci som priveľmi unavený.“
Harrymu sa zdal Phineasov hlas ktovie prečo známy. Kde ho predtým počul? No kým o tom mohol porozmýšľať, z ostatných portrétov sa ozvala búrka protestov.
„To je nedisciplinovanosť, vážený!“ zreval tučný čarodejník s červeným nosom a mával päsťami. „Zanedbanie povinnosti!“
„Naša česť nás zaväzuje, aby sme slúžili súčasnému riaditeľovi Rokfortu!“ zvolal napohľad krehký starý čarodejník, v ktorom Harry spoznal Dumbledorovho predchodcu Armanda Dippeta. „Hanbi sa, Phineas!“
„Mám ho presvedčiť, Dumbledore?“ zvolala čarodejnica s prenikavým pohľadom a zdvihla nezvyčajne hrubý prútik, ktorý vyzeral skoro ako brezový drúk.
„Och, no tak dobre,“ podvolil sa Phineas, hľadiac na prútik trochu s obavami, „hoci on už možno medzitým môj obraz zničil, zlikvidoval väčšinu našej rodiny…“
„Sirius vie, že tvoj portrét nemá zničiť,“ ubezpečil ho Dumbledore a Harry si ihneď uvedomil, kde už počul Phineasov hlas – ozýval sa z navonok prázdneho rámu v jeho a Ronovej izbe na Grimmauldovom námestí. „Odkáž mu, že Artur Weasley bol veľmi vážne zranený a jeho manželka, deti a Harry Potter zakrátko prídu do jeho domu. Rozumel si?“
„Artur Weasley zranený, manželka, deti a Harry Potter zakrátko prídu do domu,“ otrávene zopakoval Phineas. „Áno, áno… dobre…“
Zmizol za rámom práve vo chvíli, keď sa dvere pracovne otvorili. Profesorka McGonagallová priviedla Freda, Georga a Ginny, všetci traja boli v nočných úboroch, strapatí a vyľakaní.
„Harry – čo sa deje?“ spýtala sa Ginny prestrašene. „Pani profesorka vravela, že si videl, ako ocka zranili…“
„Vášho otca zranili pri práci pre Fénixov rád,“ povedal Dumbledore, kým Harry stihol zareagovať. „Odviezli ho do Nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia. Posielam vás do Siriusovho domu, odkiaľ sa do nemocnice dostanete pohodlnejšie než z Brlohu. Tam sa stretnete s mamou.“
„Ako pôjdeme?“ spýtal sa Fred a bolo vidieť, že je otrasený. „Hop-šup práškom?“
„Nie,“ pokrútil hlavou Dumbledore, „hop-šup prášok momentálne nie je bezpečný, sieť sledujú. Vezmete si prenášadlo.“ Ukázal na starú kanvicu, ktorá nevinne stála na stole. „Čakáme len, kým sa vráti Phineas Nigellus so správou… Prv než vás ta pošlem, chcem si byť istý, že vzduch je čistý.“
V strede pracovne sa zablysli plamene a zostalo po nich zlaté pierko, ktoré sa pomaly znášalo na zem.
„To bolo Félixovo varovanie,“ povedal Dumbledore a zachytil padajúce pierko. „Profesorka Umbridgeová určite vie, že nie ste vo svojich posteliach… Minerva, choďte a zadržte ju – povedzte jej, čo chcete…“
Profesorka McGonagallová odišla, len sa tak mihli kocky na jej župane.
„Odkázal, že sa teší,“ ozval sa otrávený hlas za Dumbledorom -Phineas sa znovu zjavil pred slizolinskou zástavou. „Môj prapravnuk mal vždy čudný vkus, pokiaľ ide o hostí.“
„Tak poďte sem,“ vyzval Dumbledore Harryho a Weasleyovcov. „A rýchlo, kým sem niekto nepríde.“
Harry a ostatní sa zhŕkli okolo Dumbledorovho stola.
„Všetci ste už použili prenášadlo?“ spýtal sa Dumbledorea všetci prikývli a všetci sa dotkli očernetej kanvice. „Dobre. Tak na tri… jeden… dva…“
Stalo sa to v zlomku sekundy, v tej maličkej pauze, kým Dumbledore vyslovil ‚tri‘. Harry pozrel naňho – boli veľmi blízko – a Dumbledorov jasnomodrý pohľad prešiel z prenášadla na Harryho tvár. Harryho jazva sa okamžite rozpálila dobiela, akoby sa stará rana znova otvorila – a v Harrym vyrástla neočakávaná, nevítaná, ale desivo silná nenávisť, taká silná, až mal v tom okamihu pocit, že nič na svete by si neželal väčšmi, než udrieť, hrýzť, zaboriť tesáky do muža, ktorý stojí pred ním – „…tri.“
Harry pocítil, ako mu mocne myklo trupom, zem spod nôh mu zmizla, ruku mal prilepenú ku kanvici a vrážal do ostatných a všetci leteli vo víre farieb a vetra a kanvica ich ťahala dopredu… až kým sa mu nohy nedotkli zeme tak prudko, že sa mu podlomili kolená, kanvica s rachotom dopadla na zem a niekde nablízku počul hlas:
„Zase sú tu tí zradcovskí fagani?! Je to pravda, že ich otec umiera?“
„VON!“ zreval druhý hlas.
Harry sa pozviechal na nohy a obzeral sa. Dorazili do pochmúrnej suterénnej kuchyne na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť. Jedinými zdrojmi svetla boli oheň a osamotená kvapkajúca sviečka, ktorá osvetľovala zvyšky večere. Kreacher vybehol na chodbu, pričom sa ešte nenávistne za nimi obzrel a napravil si utierku na bedrách. Sirius sa ponáhľal k nim a tváril sa znepokojene. Bol neoholený a ešte v dennom oblečení a trochu z neho bolo cítiť alkohol a zatuchlinu ako z Mundungusa.
„Čo sa deje?“ spýtal sa a pomáhal Ginny vstať. „Phineas Nigellus povedal, že Artur je ťažko zranený…“
„Spýtajte sa Harryho,“ povedal Fred.
„Áno, aj ja to chcem počuť,“ pridal sa George.
Dvojčatá a Ginny hľadeli naňho. Kreacherove kroky vonku na schodoch utíchli.
„Bol som…“ začal Harry a rozprávalo sa mu to ešte horšie, než McGonagallovej a Dumbledorovi. „Mal som takú nočnú vidinu…“
A rozpovedal im všetko, čo videl, len rozprávanie pozmenil tak, že to vyzeralo, akoby sa na hadí útok pozeral ako nepriamy účastník, a nie očami hada. Ron, ešte stále biely ako stena, letmo naňho pozrel, ale nepovedal nič. Keď Harry skončil, Fred, George a Ginny naňho chvíľu hľadeli. Harry nevedel, či sa mu to iba zdá, ale pomyslel si, že v ich pohľadoch je čosi vyčítavé. Ak ho budú obviňovať za to, že ten útok videl, je lepšie, ak nevedia, že bol v tom hadovi.