„Je tu mama?“ spýtal sa Fred Siriusa.
„Ona asi ešte nevie, čo sa stalo,“ povedal Sirius. „Bolo dôležité dostať vás preč prv, než zasiahne Umbridgeová. Predpokladám, že Dumbledore dá Molly vedieť.“
„Musíme ísť k svätému Mungovi,“ naliehala Ginny. Pozrela na svojich bratov. Všetci boli, pravdaže, v pyžamách. „Sirius, požičiate nám nejaké plášte?“
„Vydržte, nemôžete k svätému Mungovi len tak vtrhnúť!“
„Do svätého Munga môžeme ísť, kedy sa nám zachce,“ vyhlásil Fred tvrdohlavo. „Je to náš otec!“
„A ako vysvetlíte, že viete o Arturovom zranení skôr, než nemocnica vôbec informovala jeho manželku?“
„Na tom predsa nezáleží!“ prchko odsekol George.
„Záleží na tom, pretože nechceme upozorňovať na Harryho jasnozrivosť! Na to, že vidí také vzdialené udalosti,“ hneval sa Sirius. „Viete si predstaviť, čo by z takej informácie urobilo ministerstvo?“
Fred a George sa tvárili, akoby im bolo absolútne jedno, čo urobí ministerstvo. Ron bol stále popolavý a mlčal.
„Mohol nám to povedať niekto iný,“ ozvala sa Ginny, „mohli sme to počuť od niekoho iného, nie od Harryho.“
„Napríklad od koho?“ nervózne sa spýtal Sirius. „Počujte, váš otec bol zranený práve v službe pre Fénixov rád, a okolnosti sú podozrivé aj bez toho, aby to jeho deti hneď vedeli. Mohli by ste vážne poškodiť rád…“
„My kašleme na sprostý rád!“ skríkol Fred.
„Náš otec umiera!“ reval George.
„Váš otec vedel, do čoho ide, a nepoďakoval by sa, keby si rádu všetko pokazili!“ povedal na to Sirius rovnako nahnevaný, „pre toto -preto nie ste v ráde – nechápete – sú veci za ktoré stojí za to zomrieť!“
„Vám sa ľahko hovorí, keď trčíte tu!“ kričal Fred. „Nezdá sa mi, že by ste riskovali krk!“
Tá trocha farby, čo zostala v Siriusovej tvári, z nej vyprchala. Chvíľu vyzeral, akoby chcel Freda udrieť, ale keď znova prehovoril, hlas mal pokojný.
„Viem, že je to ťažké, ale všetci sa musíme správať, akoby sme zatiaľ nič nevedeli. Musíme sa držať v úzadí, aspoň kým sa nám neozve vaša matka, jasné?“
Fred s Georgeom sa tvárili vzdorovito. Ginny však prešla k najbližšej stoličke a sadla si. Harry pozrel na Rona, ktorý urobil akýsi neurčitý pohyb, niečo medzi prikývnutím a pokrčením pliec, a aj oni dvaja sa usadili. Dvojčatá ešte chvíľu zazerali na Siriusa a potom aj oni zaujali miesta vedľa Ginny, každý z jednej strany.
„Tak je to správne,“ pochválil ich Sirius, „a kým budeme čakať, zatiaľ sa napijeme. Accio, ďatelinové pivo!“
Zdvihol pritom prútik a z komory k nim priletelo šesť fliaš, skĺzli sa po stole, pričom narážali do zvyškov Siriusovho jedla, a zastali pekne pred nimi. Všetci pili a chvíľu bolo počuť iba pukot ohňa a tichý buchot fľašiek odkladaných na stôl.
Harry pil iba preto, aby mal čo robiť s rukami. V duchu ho pálili strašné, žeravé výčitky svedomia. Keby nebolo jeho, neboli by tu, všetci by ešte spali. A nepomáhalo mu ani nahováranie, že pána Weasleyho našli iba vďaka jeho poplachu, lebo nepopierateľne naňho zaútočil on.
Nebuď hlúpy, nemáš predsa také zuby, hovoril si. Usiloval sa upokojiť, hoci ruka s fľaškou ďatelinového piva sa mu triasla. Ležal si v posteli, nikoho si nenapadol…
Ale čo sa to teda stalo v Dumbledorovej pracovni? spytoval sa v duchu. Ako keby som chcel zaútočiť aj na Dumbledora…
Odložil fľašku trochu prudšie, než chcel, a vyliala sa na stôl. Nikto si to nevšímal. Potom sa zrazu vo vzduchu zablysol plameň a osvetlil špinavý riad pred nimi, a keď vyľakane vykríkli, na stôl pleskol zvitok pergamenu a s ním zlaté pero z fénixovho chvosta.
„Félix!“ okamžite zvolal Sirius a chytil pergamen. „To nie je Dumbledorovo písmo – musí to byť odkaz od vašej matky – tu máte.“
Strčil list Georgeovi do ruky, ten ho otvoril a nahlas čítaclass="underline" „Otec ešte žije. Idem k svätému Mungovi. Zostaňte, kde ste. Len čo budem môcť, pošlem Vám správu. Mama.“
George sa pozrel na ostatných.
„Ešte žije…“ zopakoval pomaly. „Ale to znie…“
Nemusel vetu ani dokončiť. Aj Harry si to vyložil tak, že pán Weasley sa nachádza niekde medzi životom a smrťou. Ron, stále mimoriadne bledý, hľadel na opačnú stranu matkinho listu, akoby čakal, že sa z neho ozvú nejaké slová útechy. Fred vytiahol pergamen Georgeovi z ruky, prečítal si ho, potom pozrel na Harryho, ktorý cítil, že ruka s pivom sa mu znova trasie, a stisol ju pevnejšie, aby tú triašku potlačil.
Nepamätal si, žeby niekedy presedel dlhšiu noc, než bola táto. Sirius v jednej chvíli neveľmi presvedčivo navrhol, aby si išli ľahnúť, ale pohoršený pohľad Weasleyovcov mu bol dostatočnou odpoveďou. Väčšinou mlčky sedeli pri stole. Sledovali sviečku, ktorá bola čoraz kratšia, až sa strácala v kaluži vosku, občas si priložili fľašku k perám, prehovorili iba, keď zisťovali, koľko je hodín, alebo nahlas uvažovali, čo sa deje, a utešovali sa, že keby bolo zle, dozvedeli by sa to hneď, lebo pani Weasleyová už dávno musela byť u svätého Munga.
Fred zadriemal a hlava mu odkvicla na plece. Ginny sa stoličke schúlila ako mačka, ale oči mala otvorené. Harry v nich videl odraz plameňov. Ron sedel s hlavou v dlaniach a nedalo sa povedať, či bdie, alebo spí. Harry a Sirius občas pozreli na seba, votrelci pri cudzom nešťastí, a čakali… a čakali…
Desať minút po piatej ráno podľa Ronových hodiniek s kuchynské dvere otvorili a vošla pani Weasleyová. Bola veľmi bledá, ale keď sa všetci obrátili k nej, pričom Fred, Ron a Harry sa nadvihli zo stoličiek, unavene sa usmiala.
„Dostane sa z toho,“ povedala a hlas mala od únavy slabý. „Spí. Neskôr ho pôjdeme navštíviť. Teraz pri ňom sedí Bill, ráno si vezme voľno.“
Fred klesol naspäť na stoličku a rukami si prikryl tvár. George a Ginny vstali, utekali k matke a objali ju. Ron sa trasľavo zasmial a na jeden dúšok dopil pivo.
„Raňajky!“ ohlásil Sirius nahlas a radostne vyskočil. „Kde je ten prekliaty škriatok? Kreacher! KREACHER!“
Kreacher však na volanie neprišiel.
„Ach, zabudnime naňho,“ zahundral Sirius a zrátal ľudí. „Takže to budú raňajky pre… siedmich… slanina a vajíčka, myslím, čaj, hrianky…“
Harry sa ponáhľal k sporáku pomôcť mu. Nechcel rušiť šťastie Weasleyovcov a hrozil sa chvíle, keď ho pani Weasleyová požiada, aby jej opísal svoju vidinu. Ledva však vybral z kredenca taniere, pani Weasleyová mu ich zobrala z rúk a objala ho.
„Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby nie teba, Harry,“ vravela priduseným hlasom. „Trvalo by hodiny, kým by Artura našli, a to by už bolo neskoro, ale vďaka tebe je nažive a Dumbledorovi sa podarilo vymyslieť dobrú výhovorku, pre čo bol Artur tam, kde bol. Nevieš si predstaviť, aké problémy by z toho inak vzišli. Pozri na chudáka Sturgisa…“
Harry ledva zniesol jej prejavy vďaky, ale, našťastie, o chvíľu ho pustila a poďakovala sa Siriusovi za starostlivosť o deti Sirius odvetil, že pomohol rád a dúfa, že zostanú uňho, kým bude pán Weasley v nemocnici.
„Och, Sirius, som ti taká vďačná… vyzerá to, že tam ešte nejaký čas pobudne, a bolo by úžasné, keby sme mohli byť bližšie, lenže to znamená, že tu možno zostaneme aj cez Vianoce.“
„O to lepšie!“ súhlasil Sirius s takou očividnou úprimnosťou, že pani Weasleyová sa naňho usmiala, opásala si zásteru a pustila sa pomáhať s raňajkami.