„Sirius,“ zašepkal Harry, ktorý to už nemohol vydržať. „Môžem sa s tebou chvíľku rozprávať? Hneď teraz?“
Šiel do tmavej komory a Sirius ho nasledoval. Bez úvodu Harry krstnému otcovi do najmenších podrobností porozprával o svojej vidine a tiež to, že on sám bol had, čo zaútočil na pána Weasleyho.
Keď zmĺkol, aby sa nadýchol, Sirius sa opýtaclass="underline" „Povedal si to Dumbledorovi?“
„Áno,“ podráždene odvetil Harry, „ale nevysvetlil mi, čo to znamená. On mi už nehovorí vôbec nič.“
„Som si istý, že keby to bolo niečo, čoho sa treba obávať, povedal by ti,“ rozhodne tvrdil Sirius.
„To však nie je všetko,“ pokračoval Harry ledva počuteľne. „Sirius, ja… myslím si, že šaliem. V Dumbledorovej pracovni, tesne predtým, než nás prenášadlo odnieslo, sa mi na pár sekúnd zdalo, že som ten had, cítil som sa tak – hľadel som na Dumbledora a jazva ma silno zabolela – Sirius, chcel som naňho zaútočiť!“
Videl iba kúsok Siriusovej tváre, zvyšok bol v tme.
„Museli to byť dozvuky tej vidiny, nič viac,“ ubezpečoval ho Sirius. „Stále si myslel na ten sen, či čo to bolo, a…“
„To nebolo tak,“ krútil hlavou Harry, „bolo to, akoby sa to zdvihlo niekde v mojom vnútri, akoby som mal v tele hada.“
„Potrebuješ sa vyspať,“ rozhodne vyhlásil Sirius. „Naraňajkuješ sa, potom pôjdeš hore do postele a po obede môžeš ísť aj s ostatnými navštíviť Artura. Si v šoku, Harry, dávaš si vinu z niečoho, čoho si bol iba svedkom, a je šťastie, že si to videl, inak Artur mohol zomrieť. Tak sa prestaň trápiť.“
Potľapkal Harryho po pleci, vyšiel z komory a Harry zostal v tme sám.
Všetci okrem Harryho až do poludnia spali. Šiel do izby, kde býval s Ronom posledné prázdninové týždne, ale kým Ron hneď vliezol do postele a o chvíľku zaspal, Harry sedel oblečený, zhrbený sa opieral o studené kovové mreže postele úmyselne nepohodlne, rozhodnutý ani len nezadriemať, lebo sa desil, že sa v spánku znova premení na hada a v bdelom stave potom zistí, že napadol Rona alebo sa preplazil po dome k niekomu inému…
Keď sa Ron zobudil, Harry predstieral, že aj on má za sebou osviežujúci spánok. Kým obedovali, z Rokfortu dorazili kufre, a tak sa mohli na cestu k svätému Mungovi prezliecť do muklovských šiat. Pri obliekaní džínsov a tričiek boli všetci okrem Harryho bujaro veselí a zhovorčiví. Tonksovú a Divookého Moodyho, ktorí ich mali sprevádzať po Londýne, radostne privítali a smiali sa na Moodyho klobúku. Mal ho nasadený tak, aby mu zakrýval čarovné oko. Úprimne ho však ubezpečovali, že Tonksová, tentoraz s krátkymi ružovými vlasmi, bude v metre priťahovať oveľa menej pozornosti než on.
Tonksovú veľmi zaujímala Harryho vidina útoku na pána Weasleyho, ale on nemal ani najmenší záujem to rozoberať.
„Máš v rodine nejakého jasnovidca?“ spytovala sa ho zvedavo v hrkotajúcom vagóne metra na ceste do centra mesta.
„Nie,“ povedal Harry odmietavo a urazene, lebo si hneď spomenul na profesorku Trelawneyovú.
„Nie?“ zamyslene opakovala Tonksová. „Vlastne nie, ono to ani nie je predpoveď, však? Ty nevidíš budúcnosť, vidíš súčasnosť… to je zvláštne, nie? Užitočné…“
Harry neodpovedal. Našťastie, na nasledujúcej zastávke priamo v centre Londýna vystúpili a v tom zmätku sa mu podarilo dostať medzi seba a Tonksovú Freda s Georgeom. Všetci šli za ňou po pohyblivých schodoch, pričom Moody v klobúku stiahnutom do tváre a s hrčovitou rukou zastrčenou pod kabátom medzi gombíkmi, lebo v nej držal prútik, klopkajúc nohou uzatváral skupinku. Harrymu sa zdalo, že cíti pohľad zakrytého oka. Aby sa vyhol ďalším otázkam o svojom sne, spýtal sa Moodyho, kde je skrytá Nemocnica svätého Munga.
„Neďaleko odtiaľto,“ zavrčal Moody, keď vo veternom počasí vyšli na širokú ulicu lemovanú obchodmi, plnú vianočných zákazníkov. Posunul Harryho kúsok pred seba a kráčal tesne za ním. Harry vedel, že oko pod klobúkom sa otáča na všetky smery. „Nebolo ľahké nájsť dobré miesto na nemocnicu. V Šikmej uličke sa nenašla dostatočne priestranná budova a nemohli sme ju umiestniť do podzemia ako ministerstvo – nebolo by to zdravé. Nakoniec sa podarilo získať budovu tu. Dôležité bolo, aby chorí čarodejníci mohli prichádzať a odchádzať a jednoducho splynúť s davom.“
Chytil Harryho za plece, aby ich neoddelil húf kupujúcich, ktorí očividne nemali v úmysle nič iné, iba sa dostať do najbližšieho obchodu s elektrickými spotrebičmi.
„A sme tu,“ ozval sa o chvíľu.
Prišli k veľkému staromódnemu obchodnému domu z červených tehál s názvom Purge a Dowse, spoločnosť s ručením obmedzeným. Budova bola ošarpaná, vyzerala biedne. Vo výklade stálo bez ladu a skladu niekoľko otlčených figurín s parochňami nakrivo, v odevoch, ktoré vyšli z módy najmenej pred desiatimi rokmi. Veľké nápisy na zaprášených dverách oznamovali: Pre renováciu zatvorené. Harry jasne počul, ako okoloidúca mohutná žena ovešaná igelitovými taškami povedala svojej priateľke: „Toto tu nikdy nie je otvorené…“
„Tak dobre,“ Tonksová im kývla, aby podišli k výkladu s obzvlášť nepeknou figurínou v zelených nylonových zastaralých šatách. Falošné mihalnice sa jej odliepali a ovísali. „Všetci sú pripravení?“
Prikývli a zhŕkli sa okolo nej. Moody znova štuchol Harryho medzi lopatky, aby ho postrčil dopredu, Tonksová naklonila ku sklu, pozrela na tú škaredú figurínu a jej dych zarosil sklo. „Zdravíme,“ povedala, „ideme navštíviť Artura Weasleyho.“
Harrymu pripadalo absurdné, aby Tonksová očakávala že ju figurína bude cez sklenú tabuľu počuť, keď navyše hovorí tak ticho a za ňou vrčia autobusy a hučí ulica plná kupujúcich. Potom si pripomenul, že figuríny vlastne vôbec nepočujú. Vzápätí prekvapene otvoril ústa, lebo figurína ledva badateľne prikývla a privolávala ich článkovaným prstom. Tonksová chytila Ginny a pani Weasleyovú za lakte, prešla s nimi cez sklo a zmizli.
Fred, George a Ron vošli za nimi. Harry sa obzrel na davy ľudí na ulici – nikto ani nepozrel na škaredý výklad u Purgea a Dowsa, spoločnosť s ručením obmedzeným. A zrejme si ani nikto nevšimol, že šesť ľudí sa iba kúsok odtiaľ práve len tak rozplynulo.
„Poďme,“ zavrčal Moody, zase štuchol Harryho do chrbta a spolu prešli akoby cez vrstvu studenej vody a vynorili sa na druhej strane v teple a v suchu.
Po škaredej figuríne, ani po mieste, kde stála, nebolo ani stopy. Nachádzali sa v preplnenej recepčnej hale, kde na vratkých drevených stoličkách sedeli rady čarodejníkov a čarodejníc, niektorí vyzerali úplne normálne a prezerali si staré výtlačky týždenníka Čarodejnica, iní boli všelijako strašne znetvorení, napríklad im vyrastali slonie choboty alebo im z hrude trčali ďalšie ruky. V miestnosti nebol o nič menší hluk než na ulici, pretože mnohí pacienti vydávali čudne zvuky: čarodejnica so spotenou tvárou v strede predne radu sa energicky ovievala Denným Prorokom a z úst jej s vysokým piskotom vychádzala para. Špinavý bosorák v kúte zacvendžal ako zvon zakaždým, keď sa pohol, a pri každom zvonení mu hlava tak strašne vibrovala, že sa musel chytiť za uši, aby prestala.
Popri radoch pacientov prechádzali čarodejnice a čarodejnici v citrónovozelených habitoch, vypytovali sa a písali si poznámky do blokov ako Umbridgeová. Harry si všimol, že na habitoch majú vyšitý znak – skrížený prútik a kosť.
„To sú lekári?“ potichu sa spýtal Rona.
„Lekári?“ prekvapene naňho pozrel Ron. „Myslíš tých muklovských cvokov, čo režú ľudí? Nie, toto sú liečitelia.“
„Sem-sem!“ zavolala pani Weasleyová, keď znovu zacvendžal bosorák v kúte. Rýchlo zamierili za ňou do radu pred okrúhlou plavovlasou čarodejnicou, ktorá sedela za stolom s nápisom Informácie. Stenu za ňou pokrývali oznamy a plagáty s textami ako napríklad: V špinavom kotlíku sa elixír môže stať jedom alebo Neužívajte protilátky, ktoré neschválil kvalifikovaný liečiteľ. Visel tam aj veľký portrét čarodejnice s dlhými striebristými lokňami, pod ktorým bolo napísané: