„Tak povieš nám, čo sa stalo, tatko?“ spýtal sa Fred a pritiahol si stoličku bližšie k posteli.
„Ale veď to už viete, či nie?“ začudoval sa pán Weasley a veľavýznamne sa usmial na Harryho. „Je to celkom jednoduché – mal som za sebou veľmi dlhý deň a zadriemal som, ten had sa ku mne prikradol a uhryzol ma.“
„Píše sa o tom v Prorokovi, že si bol napadnutý?“ spýtal sa Fred a ukázal na noviny, ktoré pán Weasley odhodil.
„Nie, samozrejme, nie,“ odvetil pán Weasley s trochu trpkým úsmevom, „ministerstvo nechce, aby každý vedel, že nejaký mizerný veľký had sa dostal…“
„Artur!“ upozornila ho pani Weasleyová.
„…ma dostal,“ rýchlo zahovoril pán Weasley, hoci Harry si bol istý, že toto nechcel povedať.
„A kde si bol, keď sa to stalo, tatko?“ vyzvedal sa George.
„To je moja vec,“ odvetil pán Weasley, hoci sa pritom pousmial. Chytil Denného Proroka, otvoril ho a povedaclass="underline" „Práve som čítal o zatknutí Willyho Widdershinsa, keď ste prišli. Viete, že za tými dáviacimi záchodmi z leta bol Willy? Jedno zo zaklínadiel zapôsobilo spätne, záchod vybuchol a našli ho ležať v bezvedomí uprostred trosiek a od hlavy po päty bol od…“
„Keď hovoríš, že si mal službu,“ prerušil ho Fred potichu, „čo si robil?“
„Počul si otca,“ zašepkala pani Weasleyová, „tu to nebudeme rozoberať! Pokračuj o Willym Widdershinsovi, Artur.“
„Nepýtaj sa ma ako, ale predstav si, že ho oslobodili,“ oznamoval pán Weasley zamračene. „Môžem len predpokladať, že nejaké zlato vymenilo majiteľa…“
„Strážil si, však?“ potichu dobiedzal George. „Tú zbraň? Tú vec, po ktorej ide Veď-Vieš-Kto?“
„George, mlč!“ zahriakla ho pani Weasleyová.
„No skrátka,“ pokračoval pán Weasley hlasnejšie, „tentoraz Willyho prichytili, ako muklom predáva hryzúce kľučky, a myslím, že sa z toho nevykrúti, lebo podľa tohto článku dvaja muklovia prišli o prsty a teraz sú u svätého Munga na pohotovosti, aby im narástli kosti, a upravia im pamäť. Len si to predstavte – muklovia u svätého Munga. Ktovie, kde ležia.“
A zvedavo sa obzeral, akoby dúfal, že uvidí nejakú informačnú tabuľku.
„Harry, nehovoril si, že Veď-Vieš-Kto má hada?“ spýtal sa Fred a hľadel na otca, ako zareaguje. „Mohutného? Videl si ho v tú noc, keď sa vrátil, nie?“
„To stačí,“ nahnevane sa ozvala pani Weasleyová. „Prišli aj Divooký Moody s Tonksovou, Artur, chcú ťa vidieť. A vy zatiaľ počkáte vonku, panstvo,“ dodala deťom a Harrymu. „Potom sa môžete vrátiť a rozlúčiť. No choďte.“
A tak odmašírovali zasa na chodbu. Moody a Tonksová šli dnu a zavreli za sebou dvere.
Fred nadvihol obočie. Fajn,“ povedal pokojne a prehrabával sa vo vreckách, „nechajte tak. Nemusíte nám hovoriť nič.“
„Hľadáš toto?“ spýtal sa George a vytiahol akúsi spleť šnúrok telovej farby.
„Čítaš mi myšlienky,“ uškrnul sa Fred. „Uvidíme, či aj u svätého Munga majú na dverách kúzlo nevyrušiteľnosti.“
Spolu s Georgeom rozmotali šnúrky, oddelili päť predlžovacích uší a rozdali ich. Harry váhal.
„No tak, Harry, ber! Zachránil si tatkovi život. Ak niekto má právo načúvať, tak si to ty.“
Harry sa mimovoľne usmial, zobral koniec šnúrky a strčil si ho do ucha tak, ako to urobili dvojčatá.
„Dobre, ideme na to!“ zašepkal Fred.
Šnúrky telovej farby sa krútili ako dlhé chudé červíky a vkĺzli pod dvere. Najprv Harry nepočul nič, a potom až nadskočil, lebo Tonksová tak jasne, akoby stála vedľa neho, zašepkala:
„… prehľadali celú oblasť, ale nikde toho hada nenašli. Zrejme zmizol, hneď ako na teba zaútočil, Artur… ale Veď-Viete-Kto nemohol očakávať, že sa tam had dostane.“
„Myslím, že ho poslal len ako pozorovateľa,“ zavrčal Moody „lebo dosiaľ predsa nemal šťastie. Nie, myslím, že sa pokúša získať jasnejšiu predstavu, čo ho čaká, a keby tam Artur nebol, tá beštia by mala viac času rozhliadnuť sa. Takže Potter hovorí, že videl, ako sa to všetko stalo?“
„Áno,“ povedala pani Weasleyová a zdalo sa, že je z toho dosť nervózna. „Viete, Dumbledore skoro akoby čakal, že Harry niečo takéto uvidí.“
„No áno,“ pritakal Moody, „na tom Potterovie chlapčisku je niečo zvláštne, to vieme všetci.“
„Zdalo sa, že Dumbledore sa o Harryho bojí, keď som sa s ním dnes ráno rozprávala,“ zašepkala pani Weasleyová.
„Samozrejme, že sa bojí,“ zavrčal Moody. „Ten chlapec vidí veci zvnútra Veď-Viete-Čieho hada. Potter si očividne neuvedomuje, čo to znamená, ale ak ho Veď-Viete-Kto posadol…“
Harry si vytiahol predlžovacie ucho, srdce mu tĺklo ako splašené a tvár sa mu rozhorela. Pozrel na ostatných. Všetci naňho civeli, šnúrky im viseli z uší a odrazu sa tvárili vyľakane.
23
Vianoce na uzavretom oddelení
Preto sa Dumbledore nepozerá Harrymu do očí? Očakáva, že z nich naňho bude hľadieť Voldemort, obáva sa možno, že ich jasnozelená farba sa zrazu zmení na červenú a namiesto zreníc bude mať mačacie štrbiny? Harry si spomenul, ako kedysi Voldemortova takmer hadia tvár vyrástla z temena profesora Quirrella, prešiel si rukou zozadu po hlave a rozmýšľal, aký by to bol pocit, keby ten zloduch vyskočil z jeho lebky.
Na spiatočnej ceste z nemocnice sa cítil špinavý, nakazený, akoby bol nositeľom nejakého smrtonosného bacila, a nie je hoden viezť sa v metre s nevinnými, čistými ľuďmi, ktorých mysle a telá nepoškvrnil Voldemort… on nielenže videl toho hada, on bol ten had, teraz to vie…
Vtedy mu zišla na um hrozná myšlienka, na povrch vyplávala spomienka, pri ktorej sa jeho vnútro zvíjalo ako had.
O čo mu ide okrem prívržencov?
O niečo, čo môže získať iba krádežou… niečo ako zbraň. Niečo, čo minule nemal.
Ja som tá zbraň, pomyslel si Harry a vyvolalo to v ňom pocit, akoby mu v žilách prúdil jed, ktorý ho mrazil, vyrážal mu pot na telo, keď balansoval vo vlaku cez tmavý tunel. Ja som ten, koho sa Voldemort pokúša využiť, preto všade, kam sa pohnem, sú okolo mňa stráže, a nie je to na moju ochranu, ale na ochranu iných, ibaže to nefunguje, v Rokforte ma nikto nemôže sledovať stále… To ja som minulú noc zaútočil na pána Weasleyho, to som bol ja, Voldemort ma k tomu donútil a môže byť vo mne, počúvať moje myšlienky aj teraz…
„Je ti niečo, Harry, zlatko?“ zašepkala pani Weasleyová a naklonila sa k nemu ponad Ginny, kým vlak rachotil v tmavom tuneli. „Nevyzeráš dobre. Je ti zle?“
Všetci na nich hľadeli. Prudko pokrútil hlavou a nespúšťal oči z reklamy na poistenie domov.
„Harry, zlatko, určite ti nie je zle?“ znepokojene sa spytovala pani Weasleyová ešte aj vonku, keď kráčali popri neudržiavanom trávniku uprostred Grimmauldovho námestia „Si taký bledý… určite si dopoludnia spal? Ulož sa rovno do postele, pred večerou si môžeš pár hodín pospať, dobre?“
Prikývol. Aspoň má výhovorku a nemusí sa rozprávať s ostatnými. Presne to chcel, a tak keď sa otvorili dvere, popri stojane na dáždniky v tvare nohy trolla sa ponáhľal rovno hore do izby, o ktorú sa delil s Ronom.
Tu sa začal prechádzať sem a ta, popri posteliach a prázdnom ráme portrétu Phineasa Nigellusa, v hlave sa mu hmýrili otázky a čoraz hroznejšie predstavy.
Ako sa stal hadom? Možno je animágus… nie, nemôže… to by vedel… možno je animágus Voldemort… Áno, pomyslel si Harry, to by sedelo, je jasné, že sa premenil práve na hada… a keď ma posadne, premeníme sa obaja… ale to stále nevysvetľuje, ako som sa dostal do Londýna a naspäť do postele za päť minút… lenže koniec-koncov Voldemort je skoro najmocnejší čarodejník na svete, okrem Dumbledora, a preňho zrejme vôbec nie je problém takto prenášať ľudí…