„No, pravdu povediac, lyžovanie vlastne nie je moja parketa,“ priznala Hermiona. „Tak som prišla na Vianoce sem.“ Vlasy mala zasnežené a tvár ružovú od chladu. „Ale nehovor to Ronovi. Povedala som mu, že lyžovanie je fajn, keď sa tak smial. Mama s ockom sú trochu sklamaní, ale presvedčila som ich, že každý, kto berie skúšky vážne, zostáva v Roktorte. Chcú, aby som mala dobré známky, pochopia to. Mimochodom,“ povedala rýchlo, „poďme do tvojej izby. Ronova mama tam zakúrila a poslala hore chlebíčky.“
Harry s ňou šiel na druhé poschodie. Prekvapilo ho, že v izbe na nich čakajú Ron a Ginny usadení na Ronovej posteli.
„Prišla som Rytierskym autobusom,“ bezstarostne oznámila Hermiona a vyzliekla si bundu, prv než Harry stihol niečo povedať. „Dumbledore mi včera ráno povedal, čo sa stalo, ale musela som počkať na oficiálne ukončenie vyučovania. Umbridgeová už zúri, že ste jej zmizli spred nosa, hoci jej Dumbledore povedal, že pán Weasley je u svätého Munga a povolil vám návštevu. Takže…“
Sadla si vedľa Ginny a obe dievčatá i Ron sa zadívali na Harryho.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Hermiona.
„Dobre,“ meravo odvetil Harry.
„Och, neklam, Harry,“ protestovala podráždene. „Ron a Ginny hovoria, že odkedy ste sa vrátili od svätého Munga, pred všetkými sa skrývaš.“
„Vážne?“ Harry sa na Rona a Ginny mračil. Ron si hľadel na topánky, ale Ginny to vôbec nevyviedlo z rovnováhy.
„Áno, skrývaš sa! A ani sa na nás nechceš pozrieť!“
„To vy sa na mňa nechcete pozrieť!“ nahnevane odvrkol Harry.
„Možno sa pozeráte všetci, ale na striedačku, a tak sa miniete,“ poznamenala Hermiona a kútikmi úst jej mykalo.
„To je fakt smiešne,“ vyprskol Harry a odvrátil sa.
„Och, prestaňte sa všetci tváriť dotknuto,“ nasadila prísny tón Hermiona. „Pozri, decká mi povedali, čo ste včera večer počuli cez predlžovacie uši.“
„Áno?“ zavrčal Harry a s rukami vo vreckách hľadel, ako vonku husto sneží. „Všetci sa o mne rozprávate, čo? Už si na to začínam zvykať.“
„My sme sa chceli rozprávať s tebou, Harry,“ povedala Ginny, „ale pretože sa skrývaš, odkedy sme sa vrátili…“
„Nechcel som sa s nikým rozprávať,“ tvrdil Harry a bol čoraz podráždenejší.
„Tak to bolo od teba trochu hlúpe,“ nahnevane vyhlásil Ginny, „ak vezmeme do úvahy, že nepoznáš nikoho okrem mňa, koho už Veď-Viete-Kto ovládal, nemá ti kto povedať aký je to pocit, ale ja áno.“
Harry celkom znehybnel. Potom sa otočil.
„Zabudol som,“ priznal.
„Si ty ale šťastný,“ chladne odvetila Ginny.
„Je mi to ľúto,“ ospravedlňoval sa Harry a myslel to úprimne. „Takže… tak ty si myslíš, že ma ovláda?“
„Pamätáš si všetko, čo si robil?“ spýtala sa Ginny. „Máš v pamäti nejaké veľké prázdne miesta, keď nevieš, čo si robil?“
Harry úporne premýšľal.
„Nie,“ povedal.
„Tak potom ťa Veď-Vieš-Kto nikdy neovládal,“ odvetila Ginny stručne. „Keď sa tak stalo mne, niekedy som si nespomínala, čo som robila celé hodiny. Niekde som sa ocitla a nevedela som, ako som sa tam dostala.“
Harry sa jej skoro neodvažoval veriť, a predsa mu nevoľky trochu odľahlo.
„Ale ten sen o vašom otcovi a hadovi…“
„Harry, také sa ti už snívalo aj predtým,“ povedala Hermiona. „Už vlani si v istých okamihoch vedel, na čo sa Voldemort chystá.“
„Toto bolo iné,“ krútil hlavou Harry. „Ja som bol v tom hadovi, v jeho vnútri. Bolo to, akoby som ja bol ten had… čo ak ma Voldemort nejako preniesol do Londýna?“
„Keď si jedného dňa prečítaš Dejiny Rokfortu,“ namietla krajne rozrušená Hermiona, „možno ti pripomenú, že v Rokforte sa nemôžeš ani primiestňovať, ani odmiestňovať. Ani Voldemort nedosiahne, aby si jednoducho vyletel zo spálne, Harry.“
„Svoju posteľ si neopustil, kamoško,“ ozval sa Ron. „Najmenej minútu, než sme ťa konečne zobudili, som sledoval, ako sa prehadzuješ v spánku.“
Harry sa znovu začal prechádzať po izbe a rozmýšľal. To, čo všetci hovorili, ho nielen utešovalo, ale aj dávalo zmysel… Bez rozmýšľania si vzal z taniera na posteli chlebíček a lačne si ho pchal do úst.
Tak teda nakoniec nie som tá zbraň, pomyslel si. Srdce mu zaplavila spokojnosť a úľava a mal chuť pridať sa k Siriusovi, ktorý s dupotom prechádzal okolo ich izby hore k Hrdozobcovi, a na plné hrdlo si vyspevovaclass="underline" „Ne-sie-em va-ám pó-otka-ny-y, hí-po-o-gri-ify.“
Ako mu čo len vo sne mohlo zísť na um, že by sa na Vianoce vrátil na Privátnu cestu? Siriusova radosť, že má zase plný dom, a najmä, že Harry je uňho, bola nákazlivá. Už to nebol ten mrzutý hostiteľ čo v lete. Zda lo sa, že je ro zhodnut ý po st arať sa, aby sa každý cítil aspoň tak dobre, ak aj nie lepšie ako v Rokforte, a neúnavne pred Vianocami pracoval, upratoval a s ich pomocou zdobil, takže keď si na Štedrý večer išli všetci ľahnúť, dom bol na nepoznanie. Zo zájdených lustrov už neviseli pavučiny, ale girlandy z imela a zlaté a strieborné lamety, na predratých kobercoch sa ligotali kôpky čarovného snehu a veľký vianočný stromček, ktorý zohnal Mundungus a zdobili ho živé malé víly, zakryl rodokmeň Siriusovej rodiny. Ešte aj vypchaté hlavy domácich škriatkov na chodbovej stene mali santaklausovské čiapky a brady.
Keď sa Harry na vianočné ráno zobudil, konca postele si našiel kopu darčekov. Ron už mal polovicu zo svojej o dosť väčšej kopy pootváranú.
„Tento rok bola dobrá nádielka,“ informoval Harryho spoza hŕby papiera. „Ďakujem za kompas na metlu, je vynikajúci, lepší ako to, čo som dostal od Hermiony – plánovač domácich úloh…“
Harry roztriedil darčeky a našiel balíček s Hermioniným písmom. Aj on dostal knižku, a to veľmi podobnú denníku, ibaže vždy, keď otvoril nejakú stránku, nahlas vyslovila niečo ako: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra!
Sirius a Lupin darovali Harrymu súbor výborných kníh s titulom Praktická obranná mágia a jej použitie proti čiernej mágii so skvelými pohyblivými farebnými obrázkami všetkých protizaklínadiel a čarov, o ktorých sa tam písalo. Harry si zvedavo listoval v prvom zväzku a videl, že bude veľmi užitočný pri plánovaní práce DA. Hagrid mu poslal chlpatú hnedú peňaženku, zrejme upravenú proti zlodejom, ktorá však, nanešťastie, zabraňovala aj Harrymu, aby si do nej vložil peniaze, ak nechcel prísť o prsty. Od Tonksovej dostal malý funkčný model Blesku. Harry sa díval, ako poletuje po izbe, a želal si mať jeho skutočnú verziu. Ron mu dal obrovskú škatuľu fazuliek každej chuti, pán a pani Weasleyovci ako zvyčajne ručne pletený pulóver a domáce vianočné koláče a Dobby skutočne hrozný obraz. Harry mal podozrenie, že ho škriatok maľoval sám. Práve ho prevrátil hore nohami, aby zistil, či tak náhodou nebude vyzerať lepšie, keď sa ozvalo hlasné TRESK! a k jeho posteli sa primiestnili Fred s Georgeom.
„Veselé Vianoce,“ zaželal im George. „Chvíľu ešte nechoďte dole.“
„Prečo nie?“ spýtal sa Ron.
„Mama zase plače,“ vzdychol si Fred. „Percy vrátil vianočný pulóver.“
„Bez lístka,“ dodal George. „Ani sa nespýtal, ako sa ma otec, ani ho nenavštívil.“
„Pokúsili sme sa ju utešiť,“ povedal Fred a obišiel posteľ, aby sa pozrel na Harryho portrét. „Povedali sme jej, že Percy je len obrovská kopa potkanieho trusu.“
„Nepomohlo to,“ dodal George a ponúkol sa čokoládovou krabicou. „Tak si to vzal na starosť Lupin. Myslím, že bude lepšie, ak ju najprv rozveselí, a až potom pôjdeme na raňajky. Čo to má vlastne byť?“ spýtal sa Fred a prižmúrenými očami hľadel na Dobbyho maľbu. „Vyzerá to ako opica s dvoma monoklami.“