„Chceš mi povedať,“ hovorila pani Weasleyová čoraz hlasnejšie a zjavne si neuvedomovala, že ostatní spolunávštevníci sa usilujú uniknúť kadeľahšie, „že ste fušovali s muklovskými liečebnými metódami?“
„Nefušovali, Molly,“ zaprisahával ju pán Weasley, „to len… len sme si s Pyom mysleli, že to skúsime… ibaže, nanešťastie… skrátka, na tento druh zranení… nezaberá tak dobre, ako sme dúfali…“
„A čo to znamená…?“
„No… neviem, či to vieš… či vieš, čo sú stehy?“
„No znie to, akoby ste sa pokúšali kožu znova zošiť,“ odvetila pani Weasleyová a neveselo sa zasmiala, „ale, Artur, preboha, ani ty by si nebol až taký hlúpy…“
„Aj ja mám chuť na čaj,“ vyskočil Harry.
Hermiona, Ron a Ginny sa skoro šprintom hnali k dverám spolu s ním. Keď sa za nimi zavreli, počuli, ako pani Weasleyová vrieska: „ČO TÝM CHCEŠ POVEDAŤ, ŽE ZHRUBA TO TAK JE?“
„Typický tatko,“ krútila hlavou Ginny na chodbe. „Stehy… teda, pýtam sa vás…“
„No na nečarovné rany zaberajú veľmi dobre.“ úprimne povedala Hermiona. „Predpokladám, že niečo, čo je v haďom jede, ich rozpúšťa alebo čo. Ktovie, kde je tá čajovňa?“
„Na piatom poschodí,“ spomínal si Harry na tabuľu nad stolom recepčnej.
Kráčali po chodbe a cez lietacie dvere vyšli na vratké schodisko lemované portrétmi dosť brutálne vyzerajúcich liečiteľov. Ako stúpali nahor, liečitelia na nich volali, diagnostikovali im čudesné choroby a navrhovali hrôzyplné spôsoby liečby. Ron sa vážne urazil, keď jeden stredoveký čarodejník naňho zavolal, že trpí vážnym typom okyckanice.
„A čo to má byť?“ spýtal sa nahnevane, lebo ho liečiteľ prenasledoval cez š e s ť ďalších portrétov, odstrkujúc pritom ich obyvateľov.
„Je to veľmi bolestivé postihnutie kože, mladý pán, zostanú vám po ňom jamky a budete ešte oveľa ohavnejší, než ste teraz…“
„Koho nazývate ohavným!“ Ronovi očerveneli uši.
„…na to je jediný liek – zobrať žabiu pečeň, pevne si ju uviazať okolo hrdla a nahý sa za mesačného splnu postaviť do suda s úhorími očami…“
„Nemám nijakú okyckanicu!“
„A čo tie nepekné fľaky na vašej tvári, mladý pán…“
„To sú pehy!“ zúril Ron. „A teraz sa vráťte do svojho obrazu a dajte mi pokoj!“
Oboril sa na ostatných, ktorí sa usilovali tváriť normálne.
„Aké je toto poschodie?“
„Myslím, že piate,“ povedala Hermiona.
„Nie, je to štvrté,“ vyhlásil Harry. „Ešte jedno…“
No na plošine odrazu zastal a zahľadel sa na okienko v dvojkrídlových dverách, za ktorými sa črtala chodba s nápisom Škody spôsobené čarami. Nakúkal cezeň nejaký muž s nosom prilepeným na sklo. Mal vlnité plavé vlasy, jasno modré oči a široký prázdny úsmev, ktorý odhaľoval oslepujúco biele zuby.
„No nech sa prepadnem!“ zvolal Ron, ktorý tiež hľadel na toho muža.
„Och, prepána,“ povedala odrazu Hermiona hlasom, akoby jej vyrazilo dych. „Profesor Lockhart!“
Ich bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii otvoril dvere a zamieril k nim v dlhom župane orgovánovej farby. „Zdravím vás. Zrejme chcete môj autogram, však?“
„Veľmi sa nezmenil, čo?“ zahundral Harry Ginny, ktorá sa uškrnula.
„Ako sa máte, pán profesor?“ spýtal sa Ron trochu previnilým tónom. Práve Ronov nefunkčný prútik totiž poškodil Lockhartovi pamäť natoľko, že skončil u svätého Munga. Harryho súcit však mal svoje hranice, pretože Lockhart sa vtedy pokúšal navždy vymazať Harryho a Ronovu pamäť.
„Mám sa skutočne veľmi dobre, ďakujem!“ veselo odvetil Lockhart a vytiahol si z vrecka dosť obdraté pávie pero. „Tak koľko autogramov by ste chceli? Už sa viem podpisovať aj jedným ťahom, viete?“
„Ďakujeme, teraz nechceme nijaký,“ odmietol Ron a nadvihol obočie. Vtom sa Harry spýtaclass="underline" „Pán profesor, môžete sa takto prechádzať po chodbách? Nemali by ste byť v izbe?“
Úsmev z Lockhartovej tváre sa pomaly vytrácal. Chvíľu uprene hľadel na Harryho a potom sa spýtaclass="underline" „Nestretli sme sa už?“
„No… áno, stretli,“ povedal Harry. „Učili ste nás na Rokforte, pamätáte sa?“
„Učil som?“ zopakoval Lockhart a bolo vidieť, že ho to trochu rozrušilo. „Ja? Naozaj?“
A potom sa mu znovu na tvári zjavil úsmev, tak náhle, až to bolo skoro strašidelné.
„Zrejme som vás naučil všetko, čo viete, však? Tak teda čo bude s tými autogramami? Povedzme rovný tucet, rozdáte ich kamarátom, ani jedného nevynecháte!“
No práve vtedy sa zo dverí na druhom konci chodby vystrčila nejaká hlava a ozvalo sa: „Gilderoy, vy nezbedník, kam ste sa to zatúlali?“
Po chodbe pribehla materinsky vyzerajúca liečiteľka s ozdobným vianočným venčekom vo vlasoch a srdečne usmievala na Harryho a ostatných.
„Ó, Gilderoy, vy máte návštevu! Aké milé, a ešte k tomu na Vianoce! Viete, on nikdy nemáva návštevy, chudáčik môj a ja neviem prečo, veď je taký chutnučký, no nie?“
„Dávam autogramy!“ oznámil Gilderoy liečiteľke s ďalším žiarivým úsmevom. „Chcú ich celé kopy, nedajú sa odbiť! Dúfam, že máme dosť fotografií.“
„Len ho počúvajte,“ liečiteľka chytila Lockharta za ruku a nadšene sa naňho usmievala, akoby to bol nejaký predčasne vyspelý dvojročný chlapček. „Pred pár rokmi bol dosť známy a my veľmi dúfame, že táto záľuba v rozdávaní autogramov je príznak toho, že sa mu možno začína vracať pamäť. Išli by ste tadeto? Viete, je v uzavretej izbe, musel nejako vykĺznuť, kým som išla po vianočné darčeky. Dvere bývajú zvyčajne zamknuté… Niežeby bol nebezpečný, ale,“ stíšila hlas a ďalej šepkala, „je trochu nebezpečný sám pre seba, chudák… nevie, kto je, zatúla sa, a nebude vedieť, ako sa vrátiť… je od vás milé, že ste ho prišli navštíviť…“
„No,“ Ron nezrozumiteľne gestikuloval smerom k vyššiemu poschodiu, „vlastne sme iba… eh…“
No liečiteľka sa s očakávaním na nich usmievala a Ronovo chabé „ideme len na čaj“ sa rozplynulo. Bezmocne pozreli jeden na druhého a potom nasledovali Lockharta aj s liečiteľkou po chodbe.
„Nebudeme dlho,“ potichu povedal Ron.
Liečiteľka zamierila prútikom na dvere izby Janusa Thickeyho a zamrmlala: „Alohomora.“ Dvere sa otvorili a prvá vošla dnu, pevne držiac Gilderoya za ruku, kým ho neusadila do kresla pri posteli.
„Toto je izba našich dlhodobých pacientov,“ informovala Harryho, Rona, Hermionu a Ginny potichu. „Viete, postihnutých trvalým poškodením čarami. Samozrejme, pomocou intenzívne podávaných liečebných elixírov a kúzel a pri troške šťastia môžeme dosiahnuť isté zlepšenie. Gilderoyovi sa, zdá sa, čiastočne vracia vedomie jeho vlastného ja, a skutočné zlepšenie sme postrehli u pána Boda, ktorému sa vracia schopnosť reči, hoci zatiaľ nehovorí nijakým zrozumiteľným jazykom. No ja musím porozdávať ostatné darčeky, tak vás tu nechám, porozprávajte sa.“
Harry sa obzeral. Na izbe bolo neomylne poznať, že je trvalým domovom jej obyvateľov. Pri posteliach mali oveľa viac osobných vecí než v izbe pána Weasleyho. Napríklad stena nad záhlavím Gilderoyovej postele bola vytapetovaná jeho portrétmi, na všetkých sa žiarivo usmieval a kýval návštevníkom. Na mnohé z nich sa podpísal detským písmom, každá litera bola osobitne. Len čo ho liečiteľka usadila do kresla, Gilderoy si pritiahol novú kôpku fotografií, chytil brko a všetky začal horúčkovito podpisovať.