„Môžeš ich ukladať do obálok,“ kázal Ginny a po jednom jej podpísané fotografie hádzal do lona. „Nezabudli na mňa, viete, veru nie, ešte stále dostávam kopy listov od obdivovateľov… Gladys Gudgeonová mi píše každý týždeň… Keby som len vedel prečo…“ Znehybnel, chvíľu sa tváril trocha zmätene, potom sa znova usmial a s obnovenou energiou podpisoval. „Asi preto, že tak dobre vyzerám…“
Na posteli oproti ležal smutný čarodejník so sinavou tvárou a hľadel do stropu, niečo si mumlal a zdalo sa, že vôbec nevie, čo sa okolo neho deje. O dve postele ďalej ležala žena s celou hlavou zarastenou srsťou. Harry si spomenul, že niečo podobné sa prihodilo Hermione v druhom ročníku, noci v jej prípade nebolo, našťastie, poškodenie trvalé. Na konci izby dve postele oddeľovali kvetinové závesy, aby mali pacienti a ich návštevníci trochu súkromia.
„Nech sa páči, Agnes,“ veselo sa prihovorila liečiteľka žene so zarastenou tvárou a podávala jej malú kôpku vianočných darčekov. „Vidíte, nezabudli na vás. A váš syn poslal sovou poštou list, že vás večer príde navštíviť. To je milé, však?“
Agnes niekoľkokrát nahlas zaštekala.
„A pozrite, Broderick, vy ste dostali črepník s kvetinou a pekný farebný kalendár. Každý mesiac je na ňom iný hipogrif. Hneď tu bude veselšie, však?“ prihovorila sa liečiteľka mumlajúcemu mužovi a činila sa okolo neho. Dosť nepeknú kvetinu s dlhými pokyvkávajúcimi úponmi postavila na nočný stolík a kalendár prútikom pripevnila na stenu. „Ó, pani Longbottomová, vy už idete?“
Harry sa otočil. Závesy pred posteľami na konci izby sa roztiahli a uličkou medzi posteľami prechádzali dvaja návštevníci -impozantná staršia čarodejnica v dlhých zelených šatách, s molami prežratou líščou kožušinou okolo krku a končistým klobúkom vyzdobeným vypchatým supom, a za ňou sa vliekol absolútne deprimovaný Neville.
Harry náhle pochopil, uvedomil si, kto sú tí dvaja ľudia, čo ležia na konci izby. Horúčkovite sa obzeral a hľadal, čím by ostatných odpútal, aby Neville mohol vyjsť z izby bez povšimnutia a bez vypytovania, ale Ron pri mene Longbottomová zdvihol pohľad, a kým mu v tom Harry stihol zabrániť, zvolaclass="underline" „Neville!“
Neville nadskočil a pričupil sa, akoby práve tesne nad ním preletela guľka.
„To sme my, Neville!“ veselo sa mu prihováral Ron a vstával. „Videl si… Lockhart je tu. Koho si bol navštíviť?“
„To sú tvoji priatelia, Neville, zlatko?“ spýtala sa Nevillova stará mama milo a všetkých si obzerala.
Neville sa tváril, akoby bol radšej kdekoľvek inde na svete, len nie tu. Po bucľatej tvári sa mu rozlievala červeň a nikomu z nich nepozrel do očí.
„Ach, áno,“ hovorila stará mama, pozorne hľadela na Harryho a vytrčila scvrknutú pazúrovitú ruku, aby mu ju podala: „Áno, áno, pravdaže, viem, kto si. Neville ťa veľmi uznáva.“
„Ech… ďakujem,“ ďakoval Harry a potriasol jej rukou. Neville naňho nepozrel, úporne skúmal svoje nohy, pričom mal tvár čoraz červenšiu.
„A vy ste celkom jasne Weasleyovci,“ pokračovala pani Longbottomová a majestátne podávala ruku Ronovi a Ginny. „Áno, poznám vašich rodičov – samozrejme, nie dobre – ale sú to skvelí ľudia, skvelí ľudia… a ty musíš byť Hermiona Grangerová.“
Hermionu dosť prekvapilo, že pani Longbottomová pozná jej meno a tiež jej potriasla rukou.
„Áno, Neville mi o vás všetkých rozprával. Zopárkrát ste mu pomohli v nepríjemných chvíľach, však? Je to dobrý chlapec,“ a sponad svojho dosť kostnatého nosa vrhla na Nevilla prísny hodnotiaci pohľad, „ale, žiaľ, musím povedať, že nemá talent svojho otca.“ A mykla hlavou smerom k dvom posteliam na konci izby, takže sup na jej klobúku sa nebezpečne rozkýval.
„Čože?“ užasnuto sa spýtal Ron. (Harry mu chcel šliapnuť na nohu, ale keďže boli v džínsoch, a nie v habitoch, sotva by to prešlo bez povšimnutia.) „Tam na konci je tvoj tatko, Neville?“
„Čo je? Ty si priateľom nepovedal o svojich rodičoch, Neville?“ prísne sa spýtala pani Longbottomová.
Neville sa zhlboka nadýchol, pozrel do stropu a pokrútil hlavou. Harrymu nikdy v živote nebolo niekoho tak ľúto ako teraz Nevilla, ale nevedel vymyslieť, ako by mu v tej chvíli pomohol z tejto situácie.
„Ale to nie je niečo, za čo by si sa mal hanbiť!“ nahnevane mu vyčítala pani Longbottomová. „Mal by si byť hrdý, Neville, hrdý! Neprišli o svoje zdravie a rozum preto, aby sa ich jediný syn za nich hanbil, veď vieš.“
„Ja sa nehanbím,“ zamrmlal Neville veľmi tichým hlasom a hľadel všade inde, len nie na Harryho a ostatných. Ron sa vytiahol na špičky, aby dovidel na pacientov na dvoch oddelených posteliach.
„Tak to dávaš najavo veľmi čudne!“ pokarhala ho pani Longbottomová. „Môjho syna a jeho manželku,“ hovorila a pyšne sa otočila k Harrymu, Ronovi, Hermione a Ginny „prívrženci Veď-Viete-Koho mučili tak, až ich celkom pripravili o rozum.“
Hermiona a Ginny si prikryli ústa dlaňami a Ron prestal naťahovať krk a zahanbil sa.
„Viete, boli aurori a v čarodejníckom spoločenstve veľmi vážení,“ pokračovala pani Longbottomová. „Veľmi nadaní, obaja. Ja… áno, Alice, moja zlatá, čo je?“
Pomaly k nim prichádzala Nevillova mama v nočnej košeli. Už nemala okrúhlu šťastnú tvár, ktorú Harry videl na starej fotografii pôvodného Fénixovho rádu. Teraz bola chudá, vyzerala vyčerpané, oči akoby sa jej zväčšili a zbelené vlasy vyzerali ako mŕtve páperie. Zdalo sa, že nechce rozprávať, alebo možno nevie, iba placho ukazovala na Nevilla a vo vystretej ruke niečo držala.
„Zase?“ povedala pani Longbottomová a znelo to trochu unavene. „Výborne, Alice, výborne, moja drahá. Neville, vezmi si to, aj keď neviem, čo to je.“
No Neville už natiahol ruku, kam mu mama vložila obal zo žuvačky Super veľká bublina.
„Veľmi pekné, moja milá,“ pochválila Nevillova stará mama neúprimne veselým hlasom nevestu a pohladkala ju po pleci.
Neville ticho povedaclass="underline" „Ďakujem, mami.“
Jeho mama sa tackavo vracala naspäť a pohmkávala si. Neville pozrel na ostatných vzdorovito, akoby ich vyzýval nech sa smejú, no Harry si pomyslel, že nikdy v živote sa mu nič nezdalo menej smiešne.
„No tak my už radšej pôjdeme,“ vzdychla si pani Longbottomová a naťahovala si dlhé zelené rukavice. „Som rada, že som sa s vami všetkými zoznámila. Neville, hoď ten papierik do smetí. Musela ti ich dať už toľko, že by si si nimi mohol vytapetovať izbu.“
No keď odchádzali, Harry si bol istý, že videl, ako si Neville strčil papierik zo žuvačky do vrecka.
Dvere sa za nimi zavreli.
„Vôbec som o tom nevedela,“ povedala Hermiona, ktorá vyzerala, akoby mala slzy na krajíčku.
„Ani ja,“ dosť chrapľavo poznamenal Ron.
„Ani ja,“ zašepkala Ginny.
Všetci pozreli na Harryho.
„Ja som to vedel,“ mračil sa. „Dumbledore mi to povedal, ale sľúbil som mu, že to nikomu nepoviem… Za to poslali Bellatrix Lestrangeovú do Azkabanu, že toľkokrát použila Cruciatus na Nevillových rodičov, až stratili rozum.“
„To urobila Bellatrix Lestrangeová?“ zašepkala Hermiona zdesene. „Tá žena, fotografiu ktorej má Kreacher v brlohu?“
Dlho bolo ticho, prerušil ho až Lockhartov nahnevaný hlas.
„Počujte, ja som sa neučil písať jedným ťahom len tak pre nič za nič!“
24
Oklumencia
Ukázalo sa, že Kreacher sa skrýval v podkroví. Sirius ho tam našiel celého zaprášeného, zrejme hľadal ďalšie rodinné pamiatky Blackovcov, aby si ich ukryl vo svojej skrini. Hoci Sirius sa zrejme s tou historkou uspokojil, Harry mal čudný pocit. Zdalo sa, že Kreacher má teraz lepšiu náladu, menej hundral a príkazy plnil poslušnejšie než zvyčajne, hoci raz či dva razy Harry zachytil jeho zvedavý pohľad, ale vždy sa rýchlo odvrátil, keď videl, že si to Harry všimol.