„Sme za Birminghamom,“ veselo oznamoval Stan, čím odpovedal na Harryho nevyslovenú otázku, kým sa Ron dvíhal zo zeme. „Máš sa, Harry? V lete sa o tebe furt písalo v novinách, ale nebolo to nič moc pekné. Hovorím Ernovi, človeče, mne vtedy v lete nepripadal ako cvok. To by bolo vidieť, no nie?“
Podal im lístky a nespúšťal z Harryho fascinovaný pohľad. Stanovi očividne neprekážalo, že je niekto cvok, hlavne ak je dosť slávny, aby bol v novinách. Rytiersky autobus sa pri obchádzaní kolóny áut hrozivo zatriasol. Harry pozrel dopredu a videl, že si Hermiona zakrýva oči a Kvik sa spokojne kolíše na jej pleci.
TRESK!
Stoličky sa znova šmýkali dozadu, lebo Rytiersky autobus zoskočil z birminghamskej diaľnice na tichú vidiecku cestu plnú zákrut v tvare U. Ako vyliezali na krajnice, živé ploty po oboch stranách im uskakovali z cesty. Odtiaľ prešli na hlavnú ulicu v centre rušného mesta, potom na viadukt medzi vysokými horami a na veternú cestu medzi výškovými bytovkami, a zakaždým sa ozvalo hlasné TRESK!
„Zmenil som názor,“ zahundral Ron, keď sa už šiesty raz dvíhal zo zeme, „v tomto sa už nikdy viac nechcem viezť.“
„Počujte, nasledujúca zastávka po tejto bude Rokfort,“ veselo im oznamoval Stan, ktorý sa kolísal k nim. „Tá panovačná baba, čo nastúpila s vami, nás trochu podmastila, aby sme zastavili najprv na vašej zastávke. Ale ešte predtým vysadíme madam Marshovú, lebo…“ zdola bolo počuť, že niekoho napína na vracanie, a potom sa ozval strašný zvuk, ako keď sa niečo rozprskne, „sa necíti sa najlepšie.“
O chvíľu Rytiersky autobus so škrípaním pristál pred malou krčmou, ktorá sa stiahla, aby sa vyhla zrážke. Počuli, ako Stan vyvádza nešťastnú madam Marshovú, a pasažieri na druhom poschodí si s úľavou vydýchli. Autobus sa znovu pohol, naberal rýchlosť, kým…
TRESK!
Valili sa zasneženým Rokvillom. Harry na okamih zazrel v bočnej uličke hostinec, kde nad vchodom v zimnom vetre vŕzgala vývesná tabuľa s odťatou kančou hlavou. Do veľkého predného skla autobusu narážali snehové vločky. Konečne zastali pred bránou do Rokfortu.
Lupin a Tonksová im pomohli vyložiť batožinu a potom vystúpili, aby sa rozlúčili. Harry pozrel na Rytiersky autobus a videl, že cestujúci zo všetkých troch poschodí na nich hľadia s nosmi prilepenými na sklo.
„V areáli už budete v bezpečí,“ povedala Tonksová a ostražito skúmala prázdnu cestu. „Majte sa dobre.“
„Opatrujte sa,“ zaželal im Lupin, všetkým podával ruky a k Harrymu podišiel nakoniec. „A počúvaj…“ stíšil hlas, kým sa ostatní lúčili s Tonksovou, „Harry, ja viem, že nemáš rád Snapa, ale je to vynikajúci odborník na oklumenciu a my – vrátane Siriusa – chceme, aby si sa vedel chrániť. Tak sa usiluj, dobre?“
„Áno, dobre,“ neochotne prikývol Harry a hľadel do Lupinovej predčasne zvráskavenej tváre. „Tak teda dovidenia.“
Všetci šiesti sa plahočili po klzkej ceste k hradu a vliekli si kufre. Hermiona už rozprávala o tom, ako pred spaním vždy upletie zopár škriatkovských klobúkov. Pri dubových dverách sa Harry obzrel. Rytiersky autobus už odišiel, a keď si pomyslel na to, čo ho čaká nasledujúci večer, takmer si želal, aby bol ešte v ňom.
Skoro celý deň sa Harry hrozil večera. Ranná dvojhodinovka elixírov ani najmenej nerozptýlila jeho obavy, pretože Snape bol nepríjemný ako vždy. Jeho nálada poklesla ešte väčšmi, keď sa za ním cez prestávky ustavične vláčili členovia DA a vypytovali sa, či sa večer stretnú.
„Dám vám vedieť ako vždy,“ znovu a znovu opakoval Harry. „ale dnes večer nemôžem. Musím… mám doučovanie z elixírov.
„Ty chodíš na doučovanie z elixírov?“ pohŕdavo sa spýtal Harryho Zacharias Smith po obede vo vstupnej hale. Prepána, to musíš byť naozaj hrozný. Snape bežne nedáva hodiny navyše.“
Keď Smith až poburujúco veselo odchádzal, Ron sa za ním mračil.
„Mám ho zakliať? Ešte by som ho odtiaľto zasiahol,“ dvíhal prútik a mieril Smithovi medzi lopatky.
„Zabudni na to,“ skľúčene ho brzdil Harry. „Aj tak si všetci budú myslieť, že som fakt tupý…“
„Ahoj, Harry,“ ozvalo sa za ním. Otočil sa a uvidel Čcho.
„Ach,“ žalúdok mu nepríjemne nadskočil. „Ahoj.“
„Budeme v knižnici, Harry,“ povedala Hermiona rozhodne, chytila Rona za lakeť a vliekla ho k mramorovému schodisku.
„Aké si mal Vianoce?“ spýtala sa Čcho.
„Celkom dobré,“ odvetil Harry.
„Ja zase dosť tiché.“ Čcho sa z nejakých dôvodov tvárila dosť rozpačito. „Ehm… na budúci mesiac je ďalší výlet do Rokvillu. Videl si oznam?“
„Čože? Och, nie, ešte som sa nestihol pozrieť na oznamovaciu tabuľu.“
„Áno, je na Valentína…“
„Jasné,“ Harry nechápal, prečo mu to hovorí. „No asi by si chcela…“
„Iba ak chceš ty,“ skočila mu do reči nedočkavo.
Harry na ňu vyvaľoval oči. Chcel povedať: ‚Zrejme chceš vedieť, kedy bude najbližšie stretnutie DA.‘ No jej odpoveď s tým akosi nesedela.
„Ja… no…“
„Och, no dobre, ak nechceš,“ habkala a tvárila sa zahanbene. „Netráp sa. Ja… uvidíme sa.“
A odchádzala. Harry tam stál a hľadel za ňou a mozog mu pracoval na plné obrátky. Vtedy mu čosi zapadlo na miesto.
„Čcho! Hej – ČCHO!“
Bežal za ňou a dostihol ju v polovici mramorového schodiska.
„No… chceš ísť na Valentína do Rokvillu so mnou?“
„Ó, áno,“ súhlasila celá červená a žiarivo sa usmiala.
„Jasné… tak… tak sme sa dohodli,“ hovoril Harry s pocitom, že ten deň nebude až tak celkom na zahodenie, a doslova sa vznášal cestou do knižnice, kde pred popoludňajším vyučovaním vyzdvihol Rona a Hermionu.
O šiestej večer však ani plameň radosti z úspešného pozvania Čcho Čchangovej na rande nemohol rozjasniť zlovestné pocity, ktoré silneli, čím viac sa blížil k Snapovej pracovni.
Predo dvermi zastal a želal si byť niekde celkom inde. Potom sa zhlboka nadýchol, zaklopal a vošiel.
Tmavú miestnosť lemovali police so stovkami pohárov, v ktorých plávali slizké časti zvierat a rastlín naložené v rôznofarebných elixíroch. V jednom kúte stála skriňa plná prísad -Snape raz Harryho – a nie bezdôvodne – obvinil, že ju vylúpil. Harryho pozornosť však pritiahol stôl, vlastne plytká kamenná misa s vyrytými runami a symbolmi. Harry ju ihneď spoznal – bola to Dumbledorova mysľomisa. Rozmýšľal, čo tam, prepána, hľadá, a až nadskočil, keď sa z tieňa ozval chladný Snapov hlas.
„Zavrite za sebou dvere, Potter.“
Harry s hrozným pocitom, že sa zatvára do väzenia, urobil, ako mu Snape kázal. Znova sa otočil do miestnosti a videl, že Snape prešiel do svetla a bez okolkov ukazuje na stoličku oproti. Harry si sadol, Snape tiež, chladné čierne oči bez mihnutia upieral naňho a z každej črty jeho tváre vyžaroval odpor.
„Viete, prečo ste tu, Potter,“ povedal. „Riaditeľ ma požiadal, aby som vás učil oklumenciu. Môžem len dúfať, že vám to pôjde lepšie než elixíry.“
„Áno,“ napäto odvetil Harry.
„Je jasné, že to nebude obyčajná hodina, Potter,“ pokračoval Snape a nenávistne prižmúril oči, „ale aj tak som váš učiteľ a budete ma preto stále oslovovať ‚pane‘ alebo ‚pán profesor‘.“
„Áno… pane,“ prikývol Harry.
„A teraz k oklumencii. Ako som vám povedal v kuchyni vášho drahého krstného otca, tento odbor mágie uzatvára myseľ, aby do nej pomocou čarov nemohla preniknúť iná osoba a ovplyvňovať svoju obeť.“
„Ale prečo si profesor Dumbledore myslí, že to potrebujem, pane?“ spýtal sa Harry, pričom Snapovi uprene hľadel do očí, zvedavý, či mu učiteľ odpovie.