Snape chvíľu naňho pozeral a potom sa pohŕdavo ozvaclass="underline" „Určite ste na to museli prísť dokonca už aj vy, Potter. Temný pán je veľmi skúsený v legilimencii…“
„Čo je to? Pane?“
„Je to schopnosť vyťahovať pocity a spomienky z mysle iného človeka…“
„Vie čítať myšlienky?“ rýchlo sa spýtal Harry, lebo sa potvrdili jeho najhoršie obavy.
„Nemáte zmysel pre detaily, Potter,“ vyčítal mu Snape a jeho tmavé oči sa zaligotali. „Nechápete jemné rozdiely. To je jeden z nedostatkov, pre ktorý ste taký žalostne neschopný pri príprave elixírov.“
Snape sa na chvíľu odmlčal, očividne vychutnával, že môže Harryho urážať, a potom pokračoval.
„Iba muklovia hovoria o čítaní myšlienok. Myseľ nie je kniha, nedá sa otvoriť a skúmať, ako sa vám zachce. Myšlienky nie sú vyryté niekde v lebke, aby ich hocijaký votrelec mohol čítať. Myseľ je zložitá, mnohovrstvová, Potter – alebo aspoň u väčšiny ľudí.“ Uškrnul sa. „Je však pravda, že znalci legilimencie sa za určitých podmienok vedia vnoriť do mysle svojich obetí a správne interpretujú to, čo nájdu. Napríklad Temný pán takmer vždy vie, keď mu niekto klame. Len tí skúsení v oklumencii dokážu uzavrieť skutočné pocit a spomienky natoľko, že môžu vysloviť lož v jeho prítomnosti bez toho, aby ich odhalil.“
Nech Snape hovoril čokoľvek, legilimencia Harrymu pripadala ako čítanie myšlienok, a to sa mu vôbec nepáčilo.
„Takže mohol by vedieť, čo si práve teraz myslíme? Pane?“
„Temný pán je dosť ďaleko odtiaľto a múry a areál Rokfortu chránia mnohé starobylé zaklínadlá a čary, aby sa zabezpečila telesná a duševná bezpečnosť jeho obyvateľov,“ odvetil Snape. „Čas a priestor sú v mágii dôležité, Potter. Pri legilimencii je často dôležitý zrakový kontakt.“
„Tak teda prečo sa mám potom učiť oklumenciu?“
Snape hľadel na Harryho a pritom si dlhým chudým prstom prechádzal po perách.
„Zdá sa, že na vás neplatia zvyčajné pravidlá, Potter. Kliatba, ktorou sa mu nepodarilo vás zabiť, vytvorila nejaké spojenie medzi vami a Temným pánom. Dôkazy svedčia o tom, že keď je vaša myseľ najuvoľnenejšia a zraniteľná – napríklad v spánku – delíte sa s Temným pánom o myšlienky a pocity. Riaditeľ si myslí, že je nežiaduce, aby to pokračovalo. Želá si, aby som vás naučil uzavrieť si myseľ pred Temným pánom.“
Harrymu srdce znova tĺklo opreteky. Akosi mu to nešlo dohromady.
„Ale prečo profesor Dumbledore chce, aby sa to skončilo?“ spýtal sa zrazu. „Je mi to nepríjemné, ale bolo to užitočné, nie? Teda… videl som, ako ten had zaútočil na pána Weasleyho, a keby som to nebol videl, profesor Dumbledore by ho nemohol zachrániť, či nie? Pane?“
Snape chvíľku hľadel na Harryho a stále si prstom prechádzal po ústach. Keď znova prehovoril, rozprával pomaly a rozvážne, ako keby zvažoval každé slovo.
„Zdá sa, že až donedávna Temný pán nevedel o spojení medzi vami a ním. Až doteraz ste prežívali jeho city a vnímali jeho myšlienky, pričom on si to neuvedomoval. Lenže vaša vidina pred Vianocami…“
„To s hadom a pánom Weasleym?“
„Neprerušujte ma, Potter,“ nebezpečným tónom ho upozornil Snape. „Ako som povedal, vidina pred Vianocami predstavovala také hlboké vniknutie do myšlienok Temného pána…“
„Videl som z hadovej hlavy, nie z jeho!“
„Myslím, že som vám práve povedal, aby ste ma neprerušovali, Potter!“
No Harrymu bolo jedno, či sa Snape hnevá, konečne sa dostával k jadru tejto záležitosti, posunul sa na stoličke dopredu, takže sedel celkom na krajíčku, hoci si to neuvedomoval, napätý, akoby sa chystal vzlietnuť.
„Ako to, že som videl hadími očami, keď údajne vnímam Voldemortove myšlienky?“
„Neopovažujte sa vysloviť meno Temného pána!“ vyprskol Snape.
Nasledovalo nepríjemné ticho. Ponad mysľomisu zazerali jeden na druhého.
„Profesor Dumbledore vyslovuje jeho meno,“ potichu povedal Harry.
„Dumbledore je mimoriadne mocný čarodejník,“ zašomral Snape. „Zatiaľ čo on sa možno cíti bezpečný pri vyslovení jeho mena… my ostatní…“ Očividne mimovoľne si pošúchal ľavé predlaktie a Harry vedel, že práve na mieste, kde mal vypálené temné znamenie.
„Len som chcel vedieť,“ znova začal Harry a nútil sa do zdvorilého tónu, „prečo…“
„Zrejme ste boli v hadej mysli preto, že tam v tej chvíli bol Temný pán,“ zavrčal Snape. „Ovládal vtedy toho hada, a tak sa aj vám snívalo, že ste v ňom.“
„A Vol… – on vedel, že som tam?“
„Zdá sa, že áno,“ chladne prikývol Snape.
„Ako to viete?“ naliehavo sa spýtal Harry. „Je to len dohad profesora Dumbledora alebo…?“
„Povedal som vám, že ma máte oslovovať pane,“ Snape strnulo sedel na stoličke a jeho oči sa zúžili na štrbiny.
„Áno, pane,“ netrpezlivo sa opravil Harry, „ale ako viete…“
„Stačí, že to vieme,“ odbavil ho Snape rozhodne. „Dôležité je, že teraz vie, že máte prístup k jeho myšlienkam a pocitom. Dospel tiež k záveru, že tento proces bude pravdepodobne fungovať aj naopak, uvedomil si teda, že aj on bude môcť vstupovať do vašich myšlienok a pocitov…“
„A mohol by ma donútiť k akýmkoľvek činom?“ spýtal sa Harry. „Pane?“ dodal rýchlo.
„Mohol,“ potvrdil Snape, ale znelo to chladne a ľahostajne. „A sme zase pri oklumencii.“
Snape vytiahol z vrecka habitu prútik a Harry na stoličke zmeravel, ale Snape si iba konček prútika priložil k mastným korienkom vlasov na spánku. Ako ho odťahoval, zo spánku mu vychádzala nejaká strieborná látka, ktorá sa ďalej ťahala ako hrubá priesvitná niť, nakoniec sa pretrhla, úhľadne spadla do mysľomisy, kde sa zavírila striebristobiela hmota – ani plyn, ani tekutina. Ešte dva razy si Snape priložil prútik k spánku a uložil striebristú látku do kamennej misy, potom bez akéhokoľvek vysvetlenia opatrne zobral mysľomisu, položil ju na policu, aby im nezavadzala, a znova sa otočil k Harrymu so zdvihnutým a pripraveným prútikom.
„Postavte sa a vytiahnite si prútik, Potter.“
Harry vstal a bol nervózny. Stáli oproti sebe a oddeľoval ich stôl.
„Svojím prútikom sa ma pokúste odzbrojiť alebo sa bráňte akýmkoľvek iným spôsobom,“ prikázal Snape.
„A čo budete robiť?“ spýtal sa Harry a s obavami hľadel na Snapov prútik.
„Pokúsim sa vniknúť do vašej mysle,“ potichu povedal Snape. „Uvidíme, nakoľko sa viete ubrániť. Povedali mi, že ste už prejavili schopnosť odolávať Imperiusu. Zistíte, že na toto je potrebná podobná sila… tak sa pripravte, teraz. Legilimens!“
Snape udrel prv, než bol Harry pripravený, kým vôbec mohol zozbierať nejaké sily na odpor. Pracovňa mu plávala pred očami a zmizla, v mysli sa mu vynáral obraz za obrazom ako mihotavý film tak živo, až mu to zastrelo všetko naokolo.
Mal päť rokov a díval sa na Dudleyho, ako sa vozí na novom červenom bicykli a jemu srdce puká od žiarlivosti… mal deväť, naháňal ho buldog Rozparovač, až musel vyliezť na strom, a Dursleyovci sa dolu na trávniku iba smiali… sedel pod Triediacim klobúkom a ten mu hovoril, že by sa mu darilo aj v Slizoline… Hermiona ležala v nemocničnom krídle s tvárou zarastenou hustou čiernou srsťou… stovka dementorov ho obkolesovala pri tmavom jazere… Čcho Čchangová sa k nemu približovala pod imelom…
Nie! ozval sa hlas v Harryho hlave, keď sa spomienka na Čcho blížila, na toto sa nebudeš pozerať, to nebudeš vidieť, je to súkromné…
Pocítil ostrú bolesť v kolene. Znovu vnímal Snapovu pracovňu a uvedomil si, že spadol na zem a kolenom narazil do nohy stola. Pozrel na Snapa, ten práve sklopil prútik a na zápästí si šúchal opuchnutú sinku, akoby popáleninu.