„Chceli ste použiť pŕhliace zaklínadlo?“ chladne sa spýtal Snape.
„Nie,“ trpko odvetil Harry a vstal.
„Myslel som si, že nie,“ pohŕdavo povedal Snape. „Dovolili ste mi zájsť priďaleko. Prestali ste sa kontrolovať.“
„Videli ste všetko, čo som videl ja?“ spýtal sa Harry.
„V útržkoch,“ odvetil Snape a vykrivil pery. „Komu patril ten pes?“
„Mojej tete Marge,“ zašomral Harry a nenávidel Snapa.
„No na prvý pokus to nebolo až také biedne, ako to mohlo byť,“ uznal aspoň čosi Snape a znova zdvihol prútik. „Napokon sa vám predsa len podarilo ma zastaviť, hoci ste mrhali časom a energiou na krik. Musíte byť sústredený po celý čas. Keď ma odpudíte mozgom, nebudete potrebovať prútik.
„Pokúšam sa,“ nahnevane odpovedal Harry, „ale nepovedali ste mi ako!“
„Zabúdate na slušnosť, Potter,“ Snapov hlas už znel výhražne. „Teraz zavrite oči.“
Harry sa naňho škaredo pozrel a potom poslúchol. Nepáčilo sa mu, že musí mať zavreté oči, kým profesor stojí pred ním s prútikom v ruke.
„Vyprázdnite si myseľ, Potter,“ chladne prikázal Snape. „Vypustite všetky city…“
No Harrymu v žilách neprestajne ako jed prúdil hnev. Vypustiť hnev? Je to asi rovnako ľahké, ako si odpojiť nohy…
„Nerobíte to, Potter… buďte disciplinovanejší… sústreďte sa…“
Harry sa usiloval vyprázdniť si myseľ, usiloval sa nemyslieť, nespomínať, necítiť…
„Tak znova… na tri… jeden – dva – tri… Legilimens!“
Dvíhal sa pred ním veľký čierny drak… otec a matka naňho kývali z čarovného zrkadla… Cedric Diggory ležal na zemi a upieral naňho prázdny pohľad…
„NIÉÉÉ!“
Harry bol znova na kolenách, tvár mal zaborenú v dlaniach a mozog ho bolel, akoby sa niekto pokúšal vytiahnuť mu ho z lebky.
„Vstaňte!“ prísne rozkázal Snape. „Vstaňte! Nesnažíte sa, nevynakladáte nijaké úsilie. Dovoľujete mi vstúpiť aj do spomienok, ktorých sa bojíte. Vkladáte mi do rúk zbrane!“
Harry znova vstal, srdce mu tĺklo ako bláznivé, ako keby práve naozaj videl mŕtveho Cedrica na cintoríne. Snape bol bledší než zvyčajne a nahnevanejší, hoci ani zďaleka nie taký nahnevaný ako Harry.
„Ja – sa – usilujem,“ precedil pomedzi stisnuté zuby.
„Povedal som vám, že máte vypustiť z mysle city!“
„Áno? Ale momentálne je to pre mňa ťažké,“ zavrčal Harry.
„Tak v tom prípade budete ľahkou korisťou pre Temného pána!“ nasrdene odsekol Snape. „Blázni, čo nosia srdce na dlani, čo neovládajú svoje emócie, holdujú smutným spomienkam a dajú sa ľahko vyprovokovať – tí proti jeho moci nemajú šancu! Až absurdne ľahko preniknem do vašej mysle, Potter!“
„Ja nie som slabý,“ potichu povedal Harry a vrela v ňom taká zlosť, až si pomyslel, že vzápätí na Snapa zaútočí.
„Tak to dokážte! Ovládnite sa!“ vyprskol Snape. „Ovládnite svoj hnev, skroťte svoju myseľ! Skúsime to znova! Pripravte sa, teraz! Legilimens!“
Sledoval strýka Vernona pri zatĺkaní poštovej schránky… stovka dementorov sa ponad jazero vznášala k nemu… bežal po chodbe bez okien spolu s pánom Weasleym… blížili sa k čiernym dverám na konci chodby… Harry čakal, že cez ne prejde… ale pán Weasley ho odviedol doľava dolu kamennými schodmi…
„VIEM! VIEM!“
Znova kľačal na zemi v Snapovej pracovni, jazva ho nepríjemne pálila, ale jeho hlas bol skoro víťazoslávny. Opäť sa zdvihol a videl, že Snape má zdvihnutý prútik. Vyzeralo to tak, že tentoraz Snape zrušil kúzlo prv, ako sa Harry vôbec pokúsil brániť.
„Čo sa stalo potom, Potter?“ spýtal sa a pozorne hľadel na Harryho.
„Videl som… spomenul som si,“ prerývane dychčal Harry. „Práve som si uvedomil…“
„Čo ste si uvedomili?“ prísne sa spýtal Snape.
Harry hneď neodpovedal, šúchal si čelo a stále vychutnával okamih oslepujúceho poznania…
Celé mesiace sníval o tej chodbe bez okien ukončenej zamknutými dverami a ani raz si neuvedomil, že je to v skutočné miesto. Teraz, keď sa mu znova vybavila tá spomienka, videl, že sa mu snívalo o chodbe, po ktorej bežal s pánom Weasleym dvanásteho augusta do súdnej siene na ministerstve. Bola to chodba do Oddelenia záhad a pán Weasley tam bol tej noci, keď naňho zaútočil Voldemortov had.
Pozrel na Snapa.
„Čo je v Oddelení záhad?“
„Čo ste povedali?“ potichu sa spýtal Snape a Harry s hlbokým uspokojením zbadal, že Snape je nervózny.
„Pýtal som sa, čo je v Oddelení záhad, pane,“ opakoval Harry.
„A prečo sa spytujete na niečo také?“ neochotne sa spýtal Snape.
„Pretože,“ Harry pozorne sledoval Snapa, aby videl, ako zareaguje, „tá chodba, ktorú som práve videl… snívalo sa mi o nej celé mesiace – práve som ju spoznal – vedie do Oddelenia záhad… a ja si myslím, že Voldemort chce niečo z…“
„Povedal som vám, aby ste nevyslovovali meno Temného pána!“
Mračili sa na seba. Harryho znovu pálila jazva, ale nedbal na to. Snape vyzeral rozčúlene, no keď zasa prehovoril, znelo to, akoby sa usiloval pôsobiť pokojne a ľahostajne.
„Na Oddelení záhad je veľa vecí, Potter, a iba máločo z nich by ste pochopili, a napokon, nič vás do nich nie je. Vyjadril som sa jasne?“
„Áno,“ poslušne povedal Harry a stále si šúchal jazvu, ktorá ho pálila a bolela čoraz väčšmi.
„Príďte v rovnakom čase aj v stredu. Budeme pokračovať.“
„Dobre,“ prikývol Harry. Už sa nemohol dočkať, kedy vypadne zo Snapovej pracovne a vyhľadá Rona a Hermionu.
„Každý večer pred spaním si oslobodíte myseľ od všetkých citov, vyčistíte si ju, aby bola prázdna a pokojná, rozumeli ste?“
„Áno,“ sľúbil Harry, ktorý ho sotva počúval.
„A varujem vás, Potter… dozviem sa, či ste cvičili…“
„Jasné,“ zamumlal Harry. Zobral si školskú tašku, prehodil si ju cez plece a ponáhľal sa preč. Vo dverách sa ešte obzrel na Snapa, ten mu stál chrbtom a končekom prútika si vyberal myšlienky z mysľomisy a opatrne si ich vkladal naspäť do hlavy. Harry bez slova vyšiel, starostlivo za sebou zavrel dvere a v jazve mu pulzovala bolesť.
Rona s Hermionou našiel v knižnici. Pracovali na množstve úloh, ktoré im v poslednom čase nadelila Umbridgeová. Ostatní študenti, skoro všetko piataci, sedeli pri susedných, lampami osvetlených stolíkoch s nosmi strčenými v knihách, brká im horúčkovito škrípali po papieri a obloha za oknami čoraz väčšmi tmavla. Jediným ďalším zvukom bolo tiché vŕzganie topánok knihovníčky madam Pinceovej, ktorá sa hrozivo zakrádala uličkami a dýchala na krk tým, čo sa dotýkali jej vzácnych kníh.
Harry sa striasol, jazva ho stále bolela, cítil sa skoro, akoby mal horúčku. Sadol si oproti Ronovi a Hermione a vtedy sa uvidel v náprotivnej okennej tabuli – bol celkom bledý a jazva sa zdala viditeľnejšia než inokedy.
„Aké to bolo?“ šepkala Hermiona a potom úzkostlivo dodala: „Je ti dobre, Harry?“
„Áno… fajn… neviem,“ odvetil podráždene a mykol sa od bolesti, ktorá mu preletela jazvou. „Počujte, práve som niečo zistil…“
A porozprával im, čo práve videl a čo z toho vyvodil.
„Takže… tak ty hovoríš…“ šepkal Ron, keď sa madam Pinceová potichu vŕzgajúc vzdialila od nich, „že tá zbraň – tá Vec, po ktorej ide Veď-Viete-Kto – je na Ministerstve mágie?“
„Musí to byť na Oddelení záhad,“ zašepkal Harry. „Videl som tie dvere cestou na výsluch do súdnej siene a tvoj otec ich určite strážil, keď ho uhryzol ten had.“
Hermiona si dlho a pomaly vzdychla.