„Samozrejme,“ šepla.
„Čo samozrejme?“ netrpezlivo sa na ňu oboril Ron.
„Ron, rozmýšľaj… Sturgis Podmore sa chcel dostať cez nejaké dvere na Ministerstve mágie… museli to byť tie, inak by to bola priveľká zhoda okolností!“
„Ako to, že sa tam Sturgis pokúšal vlámať, keď je na našej strane?“ spýtal sa Ron.
„No ja neviem,“ pripustila Hermiona. „To je trochu čudné…“
„Tak čo je na Oddelení záhad?“ spýtal sa Harry Rona. „Nespomínal ti otec niekedy niečo?“
„Viem, že ľudí, čo tam pracujú, volajú nedotknuteľní,“ mračil sa Ron. „Lebo zrejme nikto nevie, čo robia – čudné miesto pre zbraň.“
„Vôbec nie je čudné, je to absolútne logické,“ vyhlásila Hermiona. „Zrejme ide o niečo prísne tajné, čo ministerstvo vyvíja. Predpokladám… Harry, určite ti nič nie je?“
Harry si totiž oboma rukami prechádzal po čele, akoby si ho chcel vyžehliť.
„Nie… je mi dobre,“ zapieral a zložil roztrasené ruky z tváre. „Len sa cítim trochu… veľmi sa mi tá oklumencia nepáči.“
„Jasné, že to človekom otrasie, keď mu opakovane útočia na myseľ,“ súcitila s Harrym Hermiona. „Poďte, vrátime sa do klubovne, tam to bude pohodlnejšie.“
Lenže v klubovni bolo plno kriku, smiechu a rozruchu. Fred s Georgeom predvádzali najnovší sortiment svojho obchodu so žartovnými pomôckami.
„Bezhlavé klobúky!“ kričal George a Fred mával končistou pokrývkou hlavy ozdobenou jemným ružovým perom pred žiackym obecenstvom. „Po dva galleóny. Sledujte Freda!“
Usmiaty Fred si nasadil klobúk na hlavu. Na okamih vyzeral dosť hlúpo, ale potom zmizol klobúk aj hlava.
Niekoľko dievčat vykríklo, ale ostatní sa rehotali.
„A zase dolu!“ zakričal George a Fredova ruka tápala vo vzduchu nad plecom, a keď si zložil klobúk, zjavila sa jeho hlava.
„Ako tie klobúky fungujú?“ spýtala sa Hermiona, ktorú to odpútalo od domácej úlohy a sledovala ich. „Zrejme je v tom nejaké kúzlo neviditeľnosti, a celkom šikovné… ale predpokladám, že nemá dlhé trvanie.“
Harry neodpovedal, bolo mu zle.
„Budem to musieť urobiť zajtra,“ zahundral a knihy zase strčil do tašky.
„Tak si to napíš do plánovača úloh,“ vyzvala ho Hermiona. „Aby si nezabudol!“
Harry s Ronom pozreli na seba. Harry poslušne siahol do tašky, vytiahol plánovací denník a opatrne ho otvoril.
„Neodkladaj to len tak, ty lenivý úbožiak!“ zaspievala kniha, keď si do nej poznamenal úlohu od Umbridgeovej. Hermiona sa usmievala.
„Myslím, že si pôjdem ľahnúť,“ povedal Harry, strčil plánovač nazad do tašky a v duchu si povedal, že pri najbližšej vhodnej príležitosti ho hodí do ohňa.
Prešiel cez klubovňu, pričom sa mu podarilo vyhnúť Georgeovi, ktorý sa mu pokúsil nasadiť bezhlavý klobúk, a konečne sa dostal na tiché a chladné kamenné schodisko smerujúce do chlapčenských spálni. Zase mu bolo zle tak ako v tú noc s vidinou hada, ale pomyslel si, že keby si mohol na chvíľu ľahnúť, prešlo by to.
Otvoril dvere do spálne a jednou nohou už bol vnútri, keď pocítil takú prudkú bolesť, až sa mu zdalo, akoby mu niekto preťal hlavu. Nevedel, kde je, či stojí, alebo leží, nevedel ani, ako sa volá.
V ušiach sa mu ozýval šialený smiech… bol taký šťastný ako už dávno nie… jasal, nadchýnal sa, tešil… stala sa nejaká nádherná vec…
„Harry? HARRY!“
Niekto ho udrel do tváre. Šialený smiech ukončil výkrik bolesti. Šťastie z neho vyprchávalo, ale smiech pokračoval.
Otvoril oči a zistil, že ten divý smiech vychádza z jeho úst. Len čo si to uvedomil, stíchol. Vyčerpaný ležal na zemi, hľadel do stropu a jazva na čele ho strašne bolela. Ron sa skláňal nad ním a tváril sa veľmi znepokojene.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa.
„Ja… neviem…“ vzdychol Harry a sadol si. „Je naozaj šťastný… skutočne šťastný…“
„Veď-Vieš-Kto?“
„Stalo sa niečo dobré,“ mumlal Harry. Triasol sa tak veľmi ako vtedy, keď had zaútočil na pána Weasleyho, a prišlo mu veľmi zle. „Niečo, v čo dúfal.“
Tak ako vtedy v chrabromilskej šatni, aj tieto slová z neho vychádzali, akoby ich Harryho ústami hovoril niekto cudzí, a predsa vedel, že sú pravdivé. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa zo všetkých síl neovracať Rona. Bol veľmi rád, že Dean a Seamus tu tentoraz nie sú a nevidia ho.
„Hermiona ma poslala, aby som ťa išiel skontrolovať,“ šepkal Ron a pomáhal Harrymu vstať, „tvrdí, že po tom, čo ti Snape manipuloval s mysľou, bude tvoja obranyschopnosť veľmi nízka… no aj tak si myslím, že v konečnom dôsledku to pomôže, nie?“
Spýtavo pozrel na Harryho a pomohol mu do postele. Harry nepresvedčivo prikývol a odkvicol na vankúše. Od tých pádov v Snapovej pracovni ho všetko bolelo a v jazve ho stále bolestivo pichalo. Nemohol sa ubrániť pocitu, že tento prvý výlet do tajov oklumencie skôr oslabil, než posilnil odolnosť jeho mysle, a so strachom premýšľal, čo sa stalo, prečo je lord Voldemort taký šťastný, ako za tých štrnásť rokov ešte nebol.
25
Chrobák v pasci
Harry dostal odpoveď na svoju otázku hneď na druhý deň ráno. Len čo Hermione prišiel Denný Prorok, rozprestrela ho, chvíľu hľadela na titulnú stránku a vykríkla tak, že všetci naokolo na ňu vyvaľovali oči.
„Čo je?“ naraz sa spýtali Harry s Ronom.
Namiesto odpovede pred nich roztiahla noviny a ukazovala na desať čiernobielych fotografií na celej titulnej stránke. Na deviatich boli čarodejníci, na desiatej čarodejnica. Niektorí sa na fotografiách mlčky posmešne uškierali, iní poklopkávali prstami po rámčeku a tvárili sa bezočivo. Pod každým obrázkom bolo meno a zločin, za ktorý dotyčného odsúdili do Azkabanu.
Antonín Dolohov, uvádzalo sa pod čarodejníkom s dlhou, bledou vykrivenou tvárou, ktorý sa pohŕdavo uškŕňal na Harryho, odsúdený za brutálne vraždy Gideona a Fabiana Prewettovcov.
Augustus Rookwood – titulok označoval muža s tvárou zjazvenou po kiahňach a mastnými vlasmi. Opieral sa o okraj fotografie a tváril sa unudene – odsúdený za špionáž na Ministerstve mágie pre Toho-Koho-Netreba-Menovať.
No Harryho pohľad priťahovala čarodejnica. Jej tvár mu vyskočila pred oči už na prvý pohľad. Mala dlhé, tmavé vlasy, teraz na fotografii vyzerali neudržiavané a strapaté, ale videl ich aj hladké, husté a lesklé. Zazerala naňho spod hrubých viečok a na tenkých perách jej pohrával arogantný pohŕdavý úsmev. Tak ako Sirius, aj ona si zachovala zvyšky niekdajšieho veľmi príťažlivého výzoru, ale väčšina jej krásy sa pominula – možno to spôsobil Azkaban.
Bellatrix Lestrangeová, odsúdená za mučenie s trvalým poškodením duševného zdravia Franka a Alice Longbottomových.
Hermiona štuchla do Harryho a ukázala na nadpis. Harry, sústredený na Bellatrix, ho ešte nečítal.
„K Blackovi?“ nahlas zvolal Harry. „Nie…?“ „Psst!“ zúfalo zašepkala Hermiona. „Nie tak nahlas, len si to prečítaj!“
Ministerstvo mágie včera v noci oznámilo, že sa z Azkabanu podarilo ujsť desiatim väzňom.
Minister mágie Kornelius Fudge poskytol novinárom rozhovor vo svojej súkromnej pracovni a potvrdil v ňom, že desať prísne strážených väzňov včera v skorých večerných hodinách utieklo a o nebezpečnej povahe týchto jednotlivcov už informoval premiéra muklov.
„Nanešťastie, ocitli sme sa v rovnakej situácii ako pred dva a pol rokom, keď utiekol vrah Sirius Black,“ informoval včera v noci Fudge. „Domnievame sa, že tieto dva úteky súvisia. Útek v takomto počte naznačuje pomoc zvonka a nesmieme zabúdať, že Black, ako prvý človek vôbec, ktorému sa podarilo uniknúť z Azkabanu, mohol byť ideálnym napomáhačom a inšpirátorom pre ostatných. Považujeme za pravdepodobné, že títo jednotlivci, medzi ktorými je aj Blackova sesternica Bellatrix Lestrangeová, sa sústredili okolo Blacka ako svojho vodcu. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme týchto zločincov vypátrali a zaistili, ale kým sa tak nestane, prosíme čarodejnícku komunitu o ostražitosť a opatrnosť. V žiadnom prípade sa nehodno približovať k niektorému z týchto jednotlivcov.“