„A máš to tu, Harry,“ poznamenal Ron užasnuto. „Preto bol včera večer taký šťastný.“
„To je neuveriteľné,“ vrčal Harry. „Fudge ten útek zvaľuje na Siriusa.“
„Inú možnosť predsa nemá,“ trpko konštatovala Hermiona. „sotva môže povedať: ‚Musíte mi všetci prepáčiť, Dumbledore ma varoval, že sa azkabanskí strážcovia môžu spojiť s lordom Voldemortom,‘ – prestaň skučať, Ron – ‚a teraz utiekli aj najväčší Voldemortovi prívrženci.‘ Šesť mesiacov totiž všetkých presviedčal, že ty a Dumbledore ste klamári, či nie?“
Hermiona prudko roztvorila noviny a začala čítať správu na vnútornej strane, kým Harry sa obzeral po Veľkej sieni. Nechápal, prečo nie sú ostatní spolužiaci vyľakaní, alebo prečo aspoň nepreberajú tú hroznú správu z titulnej strany. No iba máloktorí odoberali noviny každý deň ako Hermiona. Všetci sa rozprávali o úlohách, o metlobale a ktovie ešte o akých hlúpostiach, a pritom mimo týchto múrov d e s a ť ďalších smrťožrútov posilnilo Voldemortove rady.
Pozrel na učiteľský stôl. Tam to bolo iné: Dumbledore s profesorkou McGonagallovou sa sústredene zhovárali a obaja sa tvárili mimoriadne vážne. Profesorka Sproutová si Proroka oprela o fľašku kečupu a čítala titulnú stránku tak pozorne, že si ani nevšimla, ako jej z nehybnej lyžičky do lona kvapká žĺtok. Medzitým sa na druhom konci stola profesorka Umbridgeová napchávala ovsenou kašou. Aspoň raz jej vačkovité žabie oči nesliedili po Veľkej sieni a nehľadali nevhodne sa správajúcich študentov. Hádzala do seba jedlo, mračila sa pritom a občas vrhla nenávistný pohľad na druhý koniec stola, kde sa Dumbledore rozprával s McGonagallovou.
„Och, prepána…“ zhíkla Hermiona, hľadiac na noviny.
„Čo zase?“ rýchlo sa spýtal Harry a už ho chytala nervozita.
„To je… hrozné,“ povedala a bolo vidieť, že je otrasená. Poskladala noviny na desiatej strane a podala ich Harrymu a Ronovi.
TRAGICKÝ SKON PRACOVNÍKA MINISTERSTVA MÁGIE
Vedenie Nemocnice svätého Munga prisľúbilo úplné prešetrenie včerajšieho úmrtia. Štyridsaťdeväťročného pracovníka Ministerstva mágie Brodericka Boda našli včera večer mŕtveho v posteli, kde ho uškrtila črepníková rastlina. Privolaní liečitelia už pána Boda, ktorý utrpel pracovný úraz, nemohli oživiť.
Liečiteľku Miriam Stroutovú, ktorá mala v čase nehody na starosti izbu pána Boda, dočasne zbavili funkcie a vo včerajších večerných hodinách sme ju ani nezastihli, aby sa k prípadu vyjadrila, ale hovorca nemocnice nám poskytol vyhlásenie:
„Pracovníci Nemocnice svätého Munga vyjadrujú hlbokú ľútosť nad smrťou pána Boda, ktorého zdravotný stav sa pred touto tragickou nehodou stále zlepšoval.
Máme prísne predpisy, ako a čím vyzdobovať naše nemocničné izby, ale liečiteľka Stroutová, v čase vianočného obdobia zrejme zaneprázdnená, nepostrehla, aké nebezpečenstvo hrozí pánu Bodoví z rastliny na nočnom stolíku. Pretože reč a pohyblivosť pána Boda sa zlepšovali, liečiteľka Stroutová mu odporúčala, aby sa o rastlinu staral sám, netušiac, že to nie je nevinný trepotavec, ale diablova pasca, ktorá pána Boda, len čo sa jej dotkol, uškrtila.“
Vedenie Nemocnice svätého Munga zatiaľ nedokáže vysvetliť prítomnosť rastliny v nemocničnej izbe a prosí, aby sa ozval každý, kto môže poskytnúť akékoľvek informácie.
„Bode…“ hovoril si Ron. „Bode. Je mi to nejaké známe…“
„Videli sme ho,“ zašepkala Hermiona. „U svätého Munga, nepamätáš sa? Ležal oproti Lockhartovi, len ležal a hľadel do stropu. A videli sme aj, ako prišla diablova pasca. Tá liečiteľka povedala, že je to vianočný darček.“
Harry znova pozrel na článok. V hrdle sa mu ako žlč dvíhala hrôza.
„Ako to, že sme nerozpoznali diablovu pascu? Veď sme ju už preberali… mohli sme tomu zabrániť.“
„Kto by predpokladal, že sa dostane do nemocnice ako nejaká obyčajná črepníková rastlina?“ príkro sa ohradil Ron. „My za to nemôžeme, má to na svedomí ten, čo tomu chlapíkovi rastlinu poslal! Musí to byť fakt nejaký idiot. Prečo si nepozrie, čo kupuje?“
„Och, Ron!“ prevrátila Hermiona oči a triasol sa jej hlas. „pochybujem, že by niekto zasadil diablovu pascu do črepníka a nevedel, že sa pokúsi zabiť každého, kto sa jej dotkne. Toto… toto bola vražda. A premyslená vražda. Ak mu tú rastlinu poslali anonymne, ako sa dá zistiť, kto to urobil?“
Harry nemyslel na diablovu pascu. Spomínal si, ako sa v deň disciplinárneho konania viezol v budove ministerstva vo výťahu na deviate poschodie a v átriu nastúpil aj muž s popolavou tvárou.
„Stretol som Boda,“ povedal pomaly. „Videl som ho na ministerstve s tvojím otcom.“
Ron prekvapene otvoril ústa.
„Počul som tatka o ňom doma rozprávať! Bol nedotknuteľný -pracoval na Oddelení záhad!“
Pozreli na seba, potom si Hermiona zasa pritiahla noviny, zavrela ich, chvíľu hľadela na fotografie desiatich utečených smrťožrútov na titulnej strane a vzápätí vyskočila.
„Kam ideš?“ prekvapene sa spýtal Ron.
„Poslať list,“ oznámila a prehodila si tašku cez plece. „To… neviem, či… ale stojí to za pokus… a iba ja jediná si to môžem dovoliť.“
„Neznášam, keď sa takto správa,“ hundral Ron.
O chvíľočku vstali od stola aj oni dvaja, ale pomalšie, a vyšli z Veľkej siene. „Zabilo by ju, keby nám aspoň raz povedala, čo má za lubom? Zabralo by jej to len o desať sekúnd viac. Hej, Hagrid!“
Hagrid stál pri dverách do vstupnej haly a čakal, kým prejde húf Bystrohlavčanov. Bol stále rovnako doudieraný ako v deň, keď sa vrátil z misie u obrov, a na koreni nosa mal čerstvú reznú ranu.
„Ako, vy dvaja?“ spýtal sa a usiloval sa nasadiť úsmev, ale podarila sa mu iba akási bolestivá grimasa.
„Stalo sa ti niečo, Hagrid?“ spýtal sa Harry a šiel za Hagridom, ktorý sa vliekol za Bystrohlavčanmi, chabo sa pokúsil tváriť bezstarostne a mávol rukou, no len-len že tak nespôsobil otras mozgu okoloidúcej a vyľakanej profesorke Vectorovej. „Mám len moc roboty, jako vždycky – pripravovať hodiny… pár salamandier dostalo kožnú chorobu… a som podmienečne prepustený,“ zamumlal.
„Ty si podmienečne prepustený?“ veľmi nahlas zopakoval Ron, takže mnohí študenti nablízku sa zvedavo obzerali. „Prepáč… teda… naozaj si podmienečne prepustený?“ zašepkal.
„Áno,“ prikývol Hagrid. „Pravdu povediac, nič iné som ani nečakal. Možno ste si nevšimli, ale tá inšpekcia neprebehla moc dobre… no ale aj tak,“ zhlboka si vzdychol. „Radšej idem, musím ešte salamandrám natrieť kožu čili práškom, lebo im odpadnú chvosty. Majte sa, Harry… Ron…“
Namáhavo kráčal k hlavnému vchodu a dolu kamennými schodmi do premáčaného areálu. Harry hľadel za ním a rozmýšľal, koľko zlých správ ešte znesie.
V nasledujúcich dňoch sa po škole roznieslo, že Hagrid je podmienečne prepustený, ale na Harryho zlosť to sotva niekoho pohoršovalo. Vlastne niektorí, predovšetkým Draco Malfoy, sa jednoznačne tešili. A pokiaľ išlo o čudnú smrť zamestnanca tajomného Oddelenia záhad v Nemocnici svätého Munga, Harry, Ron a Hermiona boli zrejme jediní, čo o tom vedeli, či komu na tom záležalo. Teraz bol jedinou témou rozhovorov na chodbách útek desiatich smrťožrútov, o ktorom sa študenti dozvedeli od toho mála spolužiakov, čo čítali noviny. Doniesli sa chýry, že niektorých zo zločincov videli v Rokville, vraj sa skrývajú v Škriekajúcej búde, a vpadnú do Rokfortu tak ako kedysi Sirius Black.