„Možno je to tak trochu ako choroba,“ snažila sa to vysvetliť ustarostená Hermiona, keď sa Harry s tým zveril jej a Ronovi. „Nejaká horúčka či čo. Musí sa to najprv zhoršovať, kým sa to zlepší. “
„Zhoršujú to hodiny so Snapom,“ otvorene vyhlásil Harry. „Je mi zle z tej bolesti a už ma nudí každú noc chodiť po tej chodbe.“ Nahnevane si pošúchal čelo. „Želám si len, aby sa tie dvere otvorili, už mám toho státia a civenia pred nimi po krk…“
„To nie je smiešne,“ prísne ho napomenula Hermiona. „Dumbledore vôbec nechce, aby sa ti snívalo o tej chodbe, inak by nebol Snapa požiadal, aby ťa učil oklumenciu. Budeš sa musieť na hodinách väčšmi snažiť.“
„Veď sa snažím!“ podráždene odvetil Harry. „Vieš si predstaviť, aké to je, keď ti Snape lezie do hlavy? Môžem ti povedať, že to vôbec nie je na smiech.“
„Možno…“ pomaly začal Ron.
„Čo možno?“ dosť popudlivo mu skočila do reči Hermiona.
„Možno to nie je Harryho chyba, že si nevie uzavrieť myseľ,“ mračil sa Ron.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa.
„No možno Snape v skutočnosti ani nechce Harrymu pomôcť…“
Harry s Hermionou pozreli naňho. Ron zachmúrene a veľavýznamne skákal pohľadom z jedného na druhého.
„Možno,“ priam šepkal, „sa v skutočnosti pokúša otvoriť Harryho myseľ ešte viac… aby to mal Veď-Viete-Kto ľahšie…“
„Prestaň, Ron,“ nahnevane ho zabrzdila Hermiona. „Koľko ráz si už Snapa podozrieval, a kedy si mal pravdu? Dumbledore mu verí, pracuje pre rád, to by malo stačiť.“
„Kedysi bol smrťožrút,“ tvrdohlavo pripomínal Ron. „A nikdy nám nedokázal, že skutočne prevrátil kabát.“
„Dumbledore mu verí,“ opakovala Hermiona. „A keby sa už nedalo veriť Dumbledorovi, nemôžeme veriť nikomu.“
Pri toľkých trápeniach a toľkej práci – desivé množstvá úloh, ktoré pripútavali piatakov k učebniciam a pergamenom často až dlho po polnoci, tajné stretnutia DA a pravidelné hodiny so Snapom -január preletel až hrozivo rýchlo. Len čo sa Harry spamätal, bol február, priniesol vlhšie a teplejšie počasie a perspektívu druhého víkendu v Rokville. Odvtedy čo sa dohodli, že pôjdu do dediny spolu, Harry vôbec nemal čas porozprávať sa s Čcho, a odrazu prišiel deň svätého Valentína a on ho mal celý stráviť v jej spoločnosti.
Ráno štrnásteho sa obliekol zvlášť starostlivo. Vošli s Ronom do Veľkej siene na raňajky práve v čase príchodu sovej pošty. Hedviga medzi sovami nebola – niežeby ju Harry čakal – zato Hermiona vytiahla list zo zobáka neznámej hnedej sovy.
„No už bolo načase! Keby to nebolo prišlo dnes…“ vyhlásila, nedočkavo roztrhla obálku a vytiahla malý kúsok pergamenu. Oči jej lietali po papieri zľava doprava a na tvári sa jej usadil výraz zlovestnej spokojnosti.
„Počuj, Harry,“ povedala a pozrela naňho, „je to dôležité. Myslíš, že by sme sa mohli okolo poludnia stretnúť U troch metiel?“
„No… ja neviem,“ nebol si istý Harry. „Čcho možno čaká, že celý deň strávim s ňou. Vôbec sme nehovorili o tom, čo budeme robiť.“
„No tak ju vezmi so sebou, keď musíš,“ naliehala Hermiona. „Ale prídeš?“
„No… dobre teda, ale prečo?“
„Teraz nemám kedy ti to vysvetľovať, rýchlo musím odpovedať na toto.“
A už aj odchádzala s listom v jednej ruke a hriankou v druhej.
„Prídeš aj ty?“ spýtal sa Harry Rona, ale ten iba pokrútil hlavou a tváril sa mrzuto.
„Vôbec nemôžem ísť do Rokvillu. Angelina chce celý deň trénovať. Ako keby to pomohlo. Sme najhoršie družstvo, aké som v živote videl. Mal by si vidieť Slopera a Kirkeho. Sú žalostní, ešte horší než ja.“ Zhlboka si vzdychol. „Neviem, prečo mi Angelina nedovolí odstúpiť.“
„Preto, lebo si dobrý, keď si vo forme,“ podráždene povedal Harry.
Veľmi ťažko sa mu súcitilo s Ronovou situáciou, veď on sám by dal skoro čokoľvek, aby hral v nasledujúcom zápase proti Biflomoru. Ron zrejme postrehol Harryho tón, lebo pri raňajkách už metlobal nespomínal, a keď sa zakrátko rozchádzali, z ich rozlúčky trochu zavanul chlad. Ron sa pobral na metlobalové ihrisko, Harry sa pokúsil uhladiť si vlasy, obzerajúc sa pritom v lyžičke, a s veľkými obavami z toho, o čom sa budú rozprávať, šiel do vstupnej haly, kde sa mal stretnúť s Čcho.
Čakala naňho trochu bokom pri dubových dverách a vyzerala veľmi pekne. Vlasy mala stiahnuté do dlhého konského chvosta. A ako k nej Harry kráčal, zdalo sa mu, že chodidlá má akési priveľké k svojmu telu, a odrazu si uvedomil, že má aj ruky a ako hlúpo to musí vyzerať, keď tak nimi máva po bokoch.
„Ahoj,“ pozdravila ho Čcho trochu nervózne.
„Ahoj,“ odzdravil Harry.
Chvíľu na seba hľadeli a potom Harry povedal. „No… tak pôjdeme, nie?“
„Áno…“
Postavili sa do radu na Filchovu kontrolu, občas na seba pozreli a vyhýbavo sa usmiali, ale nerozprávali sa.
Harrymu sa na čerstvom vzduchu uľavilo. Ľahšie sa mu mlčky kráčalo, než keď tam len stál a rozpačito sa obzeral. Bol svieži deň a ako obchádzali metlobalový štadión, Harry zazrel Rona a Ginny lietať nad tribúnami a prišlo mu strašne ľúto, že tam nie je s nimi.
„Chýba ti to, však?“ postrehla Čcho.
Pozrel na ňu a videl, že ho sledovala.
„Áno,“ vzdychol si, „Chýba.“
„Pamätáš sa, v treťom ročníku sme hrali proti sebe prvý raz,“ pripomenula mu.
„Áno,“ uškrnul sa Harry. „Stále si ma blokovala.“
„A tebe Wood povedal, že nemáš byť džentlmen a v pri páde potreby ma máš zraziť z metly,“ spomínala Čcho s úsmevom. „Počula som, že ho vzali do Pýchy Portree. Je to pravda?“
„Nie. Je v Magochester United, videl som ho vlani na Svetovom pohári.“
„Och, stretli sme sa tam, pamätáš sa? Bývali sme v jednom kempe. Bolo to dobré, však?“
Svetový pohár v metlobale im vystačil na celú príjazdovú cestu až k bráne. Harrymu sa zdalo neuveriteľné, že sa s ňou dá tak ľahko rozprávať – nebolo to o nič ťažšie než s Ronom a Hermio nou – a práve naberal sebadôveru a pookrial, keď okolo nich prešla veľká skupina slizolinských dievčat, vrátane Pansy Parkinsonovej.
„Potter a Čchangová!“ zaškriekala Pansy a sprevádzal ju posmešný chichot. „Fuj, Čchangová, ty máš ale úbohý vkus… Diggory aspoň dobre vyzeral!“
Dievčatá odbehli, rozprávali sa a škriekali a nápadne sa pritom obzerali na Harryho a Čcho, ktorí rozpačito zmĺkli. Harry už nevedel vymyslieť, čo by ešte o metlobale povedal, a Čcho, trochu červená, si hľadela na nohy.
„Tak… kam chceš ísť?“ spýtal sa Harry už v Rokville. Hlavná ulica bola plná študentov pomaly sa prechádzajúcich sem a ta, nakúkajúcich do výkladov a vystrájajúcich v skupinkách na chodníkoch.
„Och… mne je to jedno,“ pokrčila plecami Čcho. „Nepopozeráme sa len tak po obchodoch?“
Zašli k Dervišovi a Bangešovi. Vo výklade sa vynímal vylepený veľký plagát a niekoľkí Rokvillčania si ho obzerali. Odstúpili, keď k nim podišli Harry a Čcho, a Harry sa znova ocitol zoči-voči fotografiám desiatich utečených smrťožrútov. Podľa oznamu na plagáte Ministerstvo mágie vypísalo tisíc galleónov odmeny tým čarodejníkom alebo čarodejniciam, ktorí poskytnú nejakú informáciu o pobyte vyobrazených zločincov a dopomôžu k ich dolapeniu.
„Nezdá sa ti to čudné?“ povedala potichu Čcho a prezerala si fotografie smrťožrútov. „Pamätáš sa, keď utiekol Sirius Black, po celom Rokville ho hľadalo plno dementorov. Teraz je na slobode desať smrťožrútov, a nie je tu jediný dementor…“