„Áno,“ Harry odtrhol pohľad od tváre Bellatrix Lestrangeovej a pozrel na hlavnú ulicu. „Áno, je to čudné.“
Neľutoval, že tu nie sú dementori, ale keď tak teraz o tom premýšľal, ich neprítomnosť svedčila o mnohom. Nielenže nechali smrťožrútov utiecť, ani sa nenamáhali ich hľadať… vyzeralo to, akoby sa skutočne vymkli ministerstvu spod kontroly.
Desiati utečenci na nich pozerali z výkladu každého obchodu, popri ktorom s Čcho prechádzali. Práve míňali Scriptusovu predajňu, keď začalo pršať a Harrymu do tváre a vzadu do krku bili studené ťažké kvapky.
„Ne… nemáš chuť na kávu?“ opatrne sa spýtala Čcho, lebo sa rozpršalo hustejšie.
„Áno, dobre,“ prikývol Harry a obzeral sa. „Kam pôjdeme?“
„Tuto kúsok je jedno celkom pekné miesto. Ešte si nebol u madam Puddifootovej?“ spýtala sa natešene a viedla ho na bočnú cestu do malej čajovne, ktorú si Harry nikdy predtým nevšimol. Bola to malá miestnosť plná pary a všetko tu zdobili volániky a mašličky. Nepríjemne mu to pripomínalo Umbridgeovej pracovňu.
„Je to tu milé, však?“ uveličene vravela Čcho.
„No… áno,“ neúprimne prikývol Harry.
„Pozri, majú tu valentínsku výzdobu!“ Čcho ukazovala na zlatých anjelikov, ktorí sa vznášali nad každým malým okrúhlym stolíkom a sem-tam hádzali na hostí ružové konfety.
„Á…“
Sadli si k poslednému voľnému stolíku pri zaparenom okne. Asi pol metra od nich sedel bystrohlavský metlobalový kapitán Roger Davies s peknou blondínkou. Držali sa za ruky. Harry sa pri pohľade na nich cítil nepríjemne, a keď sa rozhliadol po čajovni a videl, že sú v nej iba páriky a všetci sa držia za ruky. Možno Čcho očakáva, že aj on ju chytí za ruku.
„Čo vám prinesiem, moji zlatí?“ spýtala sa madam Puddifootová, bucľatá pani s lesklými čiernymi vlasmi stiahnutými do uzla, ktorá sa len horko-ťažko pretisla pomedzi Rogerov a ich stôl.
„Dve kávy, prosím,“ objednala Čcho.
Kým dostali kávu, Roger Davies a jeho priateľka sa nad cukorničkou začali bozkávať. Harry by bol radšej, keby to nerobili, lebo mal pocit, že Davies tým určuje normu a Čcho bude onedlho očakávať, aby ju splnil aj on. Cítil, že tvár sa mu čoraz väčšmi rozpaľuje, a pokúsil sa hľadieť do okna, lenže bolo také zarosené, že von nevidel. Aby oddialil chvíľu, keď bude musieť pozrieť na Čcho, obzeral si strop, ako keby skúmal maľovku, a do tváre sa mu ušla spŕška konfiet od poletujúceho anjelika.
Po ďalších útrpných minútach Čcho spomenula Umbridgeovú. Harry sa s úľavou chytil témy a spoločným ohováraním úspešne zabili pár minút. Lenže túto tému na stretnutiach DA už prebrali tak dôkladne, že im dlho nevydržala. Zase nastalo ticho. Harry si veľmi uvedomoval cmukanie pri susednom stole, poplašene sa obzeral a vymýšľal, čo by ešte povedal.
„Počuj… nechceš ísť okolo obeda ku Trom metlám? Mám sa tam stretnúť s Hermionou Grangerovou.“
Čcho nadvihla obočie.
„Ty máš schôdzku s Hermionou Grangerovou? Dnes?“
„Áno. Požiadala ma, aby som prišiel, tak som jej to sľúbil. Chceš ísť so mnou? Povedala, že jej je to jedno, môžeš prísť aj ty.“
„Och… no… to bolo od nej milé.“
Čcho to však hovorila tónom, akoby sa jej to vôbec nedalo milé. Naopak, znelo to veľmi chladne a zrazu sa tvárila dosť hrozivo.
Chvíľku bolo úplné ticho a Harry tak rýchlo pil kávu, že onedlho bude potrebovať ďalšiu. Roger Davies s priateľkou akoby sa na seba prilepili perami.
Čcho si položila ruku na stolík vedľa kávy a Harry pociťoval narastajúce nutkanie chytiť ju. Urob to, hovoril si a v duchu mu zápasila panika s túžbou, natiahni ruku a chyť ju. Zaujímavé, že bolo oveľa ťažšie prekonať tých tridsať centimetrov a dotknúť sa jej ruky, než chytiť vo vzduchu svištiacu ohnivú strelu…
No práve keď pohol rukou, Čcho si ju zložila zo stola. Teraz s vlažným záujmom hľadela na Rogera Daviesa, ako bozkáva svoju priateľku.
Potom potichu povedala: „Pred dvoma týždňami ma pozval na rande, vieš? Myslím Roger. No odmietla som ho.“
Harry, ktorý chytil cukorničku, aby zamaskoval náhly pohyb ruky nad stolom, nechápal, prečo mu to hovorí. Ak teraz ľutuje, že nesedí pri susednom stole a nebozkáva sa vrúcne s Rogerom Daviesom, tak prečo potom súhlasila, že pôjde s ním?
Nepovedal nič. Ich anjelik na nich hodil ďalšie priehrštie konfiet. Niektoré pristáli v studenom zvyšku kávy, ktorý chcel Harry práve dopiť.
„Vlani som tu bola so Cedricom,“ pokračovala Čcho.
Za tú chvíľku, kým si Harry uvedomil, čo povedala, v hrudi akoby mu všetko pokryl ľad. Zdalo sa mu neuveriteľné, že Čcho chce teraz rozprávať o Cedricovi, keď sa všade naokolo bozkávajú dvojice a nad hlavou sa im vznáša anjelik.
Znova prehovorila, ale hlas mala akýsi piskľavý.
„Už dávno som sa ťa chcela na to spýtať… Cedric… on… nespomenul ma pred smrťou?“
Toto bolo to posledné na svete, o čom sa Harry chcel rozprávať, a najmenej zo všetkých s Čcho.
„Nie,“ povedal potichu. „Nemal… nemal kedy, nie. Ehm… chodíš… dostaneš sa cez prázdniny často na matlobal? Máš rada Tornáda, však?“
Hlas mu zrazu znel falošne bodro a veselo. Na svoje zdesenie zbadal, že Čcho má zase oči plné sĺz, tak ako po poslednom stretnutí DA pred Vianocami.
„Pozri,“ povedal zúfalo a naklonil sa tak, aby ich nikto nepočul, „nerozprávajme sa teraz o Cedricovi… rozprávajme sa o niečom inom.“
To však zrejme nemal povedať.
„Myslela som si,“ povedala a slzy jej stekali na stolík, „myslela som, že práve ty to po-pochopíš! Potrebujem sa o tom rozprávať! Určite sa aj ty – ty potrebuješ o tom rozprávať. Veď si videl, čo sa stalo, či nie?“
Všetko pokračovalo ako v zlom sne. Priateľka Rogera Daviesa sa dokonca od neho odlepila a obzrela sa na plačúcu Čcho.
„Rozprával som o tom,“ šepkal Harry, „Ronovi a Hermione, ale…“
„Ó, tak ty sa o tom rozprávaš s Hermionou Grangerovou!“ povedala Čcho škrekľavo a tvár sa jej už ligotala od sĺz. Ďalšie bozkávajúce sa páriky sa od seba odtrhli a sledovali ich. „Ale so mnou sa rozprávať nechceš! Mo-možno by bolo lepšie, keby… keby sme zaplatili, a ty si choď na schôdzku s Her-Hermionou Grangerovou, keď to tak chceš!“
Harry ohromene civel, ako berie volánikový obrúsok a prikladá si ho k mokrej tvári.
„Čcho?“ oslovil ju slabým hlasom a želal si, aby Roger chytil priateľku a znovu ju začal bozkávať, len nech prestane na nich vyvaľovať oči.
„No tak choď!“ vyzvala ho, plačúc do vreckovky. „Nechápem, prečo si ma vôbec pozval, keď si si dohodol schôdzky aj s inými dievčatami… s koľkými sa stretneš po Hermione?“
„To nie je tak!“ bránil sa Harry a odľahlo mu, keď konečne pochopil, prečo je nahnevaná, až sa zasmial, ale vzápätí – žiaľ, už neskoro – si uvedomil, že to bola chyba.
Čcho vyskočila. Celá čajovňa stíchla a teraz sa už všetci pozerali na nich.
„Tak sa maj, Harry,“ lúčila sa dramaticky a vzlykajúc bežala k dverám, prudko ich otvorila a vybehla von do lejaku.
„Čcho!“ zavolal za ňou, ale dvere sa už zavreli a ozval sa melodický zvonček.
V čajovni bolo úplné ticho. Všetky oči sa upierali na Harryho. Hodil na stôl galleón, vytriasol si z vlasov ružové konfety a tiež vyšiel von.
Vonku lialo a Čcho nikde nevidel. Harry jednoducho nechápal, čo sa stalo, veď pred pol hodinou spolu vychádzali dobre.
„Ženy!“ zahundral si nahnevane a s rukami vo vreckách sa brodil ulicou zmývanou dažďom. „Prečo sa vlastne chcela rozprávať o Cedricovi? Prečo chce vždy vyťahovať tému, pri ktorej sa mení na ľudskú fontánu?“