„Chcete povedať, že Prorok to nevydá, lebo Fudge im to nedovolí,“ podráždene zareagovala Hermiona.
Rita uprela na Hermionu dlhý a prenikavý pohľad. Potom sa ponad stôl naklonila k nej a vecným tónom povedala: „Dobre, Fudge sa opiera o Proroka, ale výsledok je rovnaký. Neuverejnia článok, ktorý by ukazoval Harryho v dobrom svetle. To nechce nikto čítať. Je to proti verejnej atmosfére. Tento posledný útek z Azkabanu už aj tak verejnosť dosť znepokojil. Ľudia jednoducho nechcú veriť tomu, že Veď-Viete-Kto sa vrátil.“
„Takže Denný Prorok existuje preto, aby ľudí kŕmil iba čo chcú počuť, však?“ ostro namietla Hermiona.
Rita si znova sadla rovno, nadvihla obočie a vypila zvyšok ohnivej whisky.
„Prorok existuje, aby sa predával, ty hlúpa,“ konštatovala chladne.
„Môj otec ho považuje za otrasné noviny,“ nečakane zasiahla do rozhovoru Luna. Cumľala koktejlovú cibuľku a upierala na Ritu obrovské vypuklé, trochu šialené oči. „Publikuje dôležité príbehy, ktoré by podľa neho mala verejnosť poznať. Nezáleží mu na tom, či zarába.“
Rita hľadela na Lunu zvysoka.
„Tipujem, že tvoj otec vydáva nejaký hlúpy vidiecky plátok,“ vyprskla. „Určite niečo také – Ako dvadsiatimi piatimi spôsobmi splynúť s muklami a dátumy blších trhov.“
„Nie,“ Luna si znova ponorila cibuľku do fialkovej vody. „Vydáva Sršňa.“
Rita odfrkla tak nahlas, že sa ľudia pri susedných stoloch vyľakane obzreli.
„Hovoríš dôležité príbehy, ktoré by podľa neho mala verejnosť poznať?“ zničujúcim tónom zopakovala Rita. „Obsahom toho plátku by som si mohla pohnojiť záhradu.“
„Máte teda príležitosť trochu pozdvihnúť jeho úroveň, čo poviete?“ ľúbezným hlasom navrhovala Hermiona. „Luna vraví, že jej otec s potešením prijme Harryho interview. On ho uverejní.“
Rita chvíľu na obe hľadela a potom vybuchla smiechom.
„Sršeň!“ zadusila sa. „Myslíte si, že to ľudia zoberú vážne, ak vyjde v Sršni?“
„Niektorí nie,“ pokojne odvetila Hermiona. „Ale verzia Denného Proroka o úteku z Azkabanu má veľké diery. Myslím, že veľa ľudí by zaujímalo, či neexistuje nejaké iné vysvetlenie tejto udalosti, a ak budú mať poruke druhú alternatívu, aj keď vyjde v…“ úkosom pozrela na Lunu, „kurióznom časopise – myslím, že si ju ochotne prečítajú.“
Rita chvíľu nehovorila nič, len lišiacky hľadela na Hermionu s trochu naklonenou hlavou.
„Dobre, predstavme si na chvíľu, že to urobím,“ povedala zrazu. „Aký za to dostanem honorár?“
„Myslím, že ocko vlastne ľuďom za články neplatí,“ zasneným hlasom vyhlásila Luna. „Robia to preto, lebo je to česť, a, samozrejme, aby videli svoje mená uverejnené.“
Rita Skeeterová sa tvárila, akoby chuť smradľavej šťavy v jej ústach ešte zosilnela, a pustila sa do Hermiony.
„A toto mám urobiť zadarmo?“
„Ale áno,“ pokojne odvetila Hermiona a odpila si z pohára. „Inak, ako veľmi dobre viete, budem informovať úrady, že ste neregistrovaný animágus. Prorok by vám, pravdaže, určite vyplatil tučný honorár za zasvätený článok o živote v Azkabane z pohľadu jeho obyvateľa.“
Rita sa tvárila, akoby najradšej chytila dáždniček, ktorý zdobil Hermionin nápoj, a vrazila jej ho do nosa.
„Zrejme nemám na výber, však?“ poznamenala a hlas sa jej trochu triasol. Znova otvorila kabelku z krokodílej kože, vytiahla kus pergamenu a chopila sa bleskového brka.
„Ocko sa veľmi poteší,“ veselo prehovorila Luna. Rite mykalo svalom na brade.
„V poriadku, Harry?“ otočila sa k nemu Hermiona. „Si pripravený povedať verejnosti pravdu?“
„Asi áno,“ súhlasil Harry a sledoval, ako Rita drží bleskové brko nad pergamenom rozprestretým pred nimi na stole.
„Tak teda spustite, Rita,“ pokojne zavelila Hermiona a vylovila čerešňu z pohára.
26
Videné a nepredvídané
Luna sa vyjadrila neurčito, vraj nevie, kedy Harryho interview v Sršni vyjde, lebo jej otec vraj očakáva krásny dlhý článok o nedávno spozorovaných krčorohých chrapogotoch, a to bude, samozrejme, veľmi dôležité, takže tento rozhovor možno bude musieť počkať až do ďalšieho čísla.
Harrymu sa nerozprávalo ľahko o noci, keď sa vrátil Voldemort. Rita ťahala z neho všetko do najmenších podrobností a on hovoril, na čo sa len rozpomenul, lebo vedel, že je to veľká príležitosť povedať svetu pravdu. Zaujímalo ho, ako ľudia na článok zareagujú. Odhadoval, že mnohých utvrdí v názore, že sa celkom zbláznil, najmä preto, že jeho rozprávame vyjde zároveň s absolútnymi nezmyslami o krčorohých chrapogotoch. Lenže útek Bellatrix Lestrangeovej a jej smrťožrútskych druhov vyvolával v Harrym spaľujúcu túžbu niečo urobiť, či sa to podarí, alebo nie…
„Už sa nemôžem dočkať, ako Umbridgeová zareaguje, keď to uverejnia,“ hovoril Dean užasnuto v pondelok pri večeri. Seamus, ktorý sedel vedľa Deana z druhej strany, hádzal do seba veľké kusy koláča plneného kuracinou a šunkou, ale Harry vedel, že počúva.
„Urobil si dobre, Harry,“ súhlasil z druhej strany stola Neville. Bol dosť bledý, ale potichu pokračoval. „Muselo sa ti… ťažko… rozprávať o tom… nie?“
„Áno,“ zašomral Harry, „ale ľudia musia vedieť, čoho je Voldemort schopný, nie?“
„Správne,“ prikyvoval Neville, „a jeho smrťožrúti tiež… ľudia by mali vedieť…“
Neville vetu nedokončil a vrátil sa k pečenému zemiaku. Seamus zdvihol zrak, ale keď zachytil Harryho pohľad, rýchlo zase pozrel do taniera. Po chvíli Dean, Seamus a Neville odišli a Harry s Hermionou zostali čakať na Rona, ktorý bol ešte na tréningu.
Do Veľkej siene vošla Čcho Čchangová s Mariettou. Harrymu sa nepríjemne zovrel žalúdok, ale ona ani nepozrela na chrabromilský stôl a sadla si chrbtom k nemu.
„Och, zabudla som sa ťa spýtať, čo sa stalo na tvojom rande s Čcho,“ živo sa zaujímala Hermiona a pozrela na bystrohlavský stôl. „Ako to, že si sa vrátil tak skoro?“
„No… vieš… bolo to…“ Harry si pritiahol rebarborový koláč a naložil si druhú porciu, „bolo to úplné fiasko, keď už o tom hovoríš.“
A porozprával jej, čo sa stalo v čajovni madam Puddifootovej.
„…a tak vyskočila,“ dokončoval, keď z taniera zmizol aj posledný kúsok koláča, „a hovorí: ‚Tak sa maj, Harry,‘ a vybehla!“ Odložil lyžičku a pozrel na Hermionu. „Čo to malo znamenať? O čo išlo?“
Hermiona pozrela na chrbát Čcho a vzdychla si.
„Och, Harry,“ povedala smutne. „Je mi to ľúto, ale bol si trochu netaktný.“
„Ja, a netaktný?“ pobúrene sa ohradil Harry. „V jednej chvíli to bolo medzi nami fajn, a ona mi vtom povie, že ju Roger Davies pozval na rande a ako chodila do tej hlúpej čajovne so Cedricom a oblizovali sa tam – a ja som sa mal pri tom ako cítiť?“
„No vieš,“ hovorila Hermiona trpezlivo, akoby nejakému priveľmi živému batoľaťu vysvetľovala, že jeden a jeden sú dva, „nemal si jej v polovici rande povedať, že sa chceš stretnúť so mnou.“
„Ale, ale…“ vyprskol Harry, „ale veď ty si mi povedala, že sa mám s tebou o dvanástej stretnúť a mám ju priviesť so sebou, tak som ju mal iba jednoducho vziať za rukáv a nepovedať jej to?“
„Mal si jej to povedať inak,“ vravela Hermiona rovnako trpezlivým tónom, ktorý ho privádzal do zúrivosti. „Mal si povedať, že je to fakt mrzuté, ale že si mi musel sľúbiť, že ideš k Trom metlám, ale tebe sa vôbec nechce a radšej by s celý deň strávil s ňou, ale, žiaľ, je to dôležité, mal by si sa so mnou stretnúť a či by nebola taká dobrá a nešla s tebou a dúfaš, že sa odtiaľ čo najskôr vymotáš. A ešte by možno nebolo zlé spomenúť aj to, že si myslíš, že som škaredá,“ dodala akoby na dôvažok.