Chvíľu sa o to pokúšal, no len čo si spomenul ešte aj na Snapa, iba to v ňom vyvolávalo nevôľu a uvedomil si, že namiesto uvoľnenia sa sústreďuje na to, ako veľmi ich oboch neznáša. Ronovo chrápanie pomaly utíchlo a vystriedalo ho hlboké pravidelné dýchanie. Harrymu trvalo oveľa dlhšie, než zaspal. Telo bolo unavené, ale mozog potreboval nejaký čas, kým sa upokojil.
Snívalo sa mu, že Neville s profesorkou Sproutovou tancujú valčík v núdzovej izbe a profesorka McGonagallová im pritom hrá na gajdy. Chvíľu ich spokojne sledoval a potom sa rozhodol, že pôjde pohľadať ostatných členov DA.
Vyšiel z miestnosti, ale neocitol sa oproti gobelínu Barnabáša Bláznivého, ale oproti horiacej fakli uloženej v držiaku na kamennej stene. Pomaly otočil hlavu doľava. Tam, na konci chodby bez okien, boli jednoduché čierne dvere.
Šiel k nim a narastalo v ňom vzrušenie. Mal zvláštny pocit, že tentoraz bude mať konečne šťastie a podarí sa mu ich otvoriť… bol od nich už len na tridsať centimetrov a s nadšením zbadal pásik slabého belasého svetla na pravej strane… dvere boli pootvorené… natiahol ruku, že ich otvorí, a…
Ron nahlas, škrípavo a tentoraz skutočne zachrápal a Harry sa prudko zobudil s pravou rukou vystretou pred seba do tmy, aby otvoril dvere, od ktorých ho delili stovky kilometrov. S pocitom sklamania i viny zároveň nechal ruku klesnúť. Vedel, že nemal vidieť tie dvere, ale zároveň ho tak premohla zvedavosť, čo je za nimi, že nemohol prekonať hnev na Rona… keby tak bol zachrápal o trošku neskôr.
V pondelok ráno prišli do Veľkej siene na raňajky práve vo chvíli, keď priletela sovia pošta. Hermiona nebola jediná, čo nedočkavo čakala na Denného Proroka – skoro všetci sa chceli dozvedieť nejaké novinky o utečených smrťožrútoch, ktorých stále nechytili napriek mnohým hláseniam o tom, kde ich ľudia videli. Dala sove doručovateľke knut a nedočkavo noviny rozvinula. Harry zatiaľ pil pomarančový džús, a pretože za celý rok dostal iba jediný lístok, bol si istý, že je to omyl, keď pred ním s buchotom pristála prvá sova.
„Koho hľadáš?“ spýtal sa jej, apaticky odtiahol svoj džús spod jej zobáka a naklonil sa, aby videl meno adresáta:
Harry Potter, Veľká sieň, Rokfortská škola
Zamračený chcel sove vziať list, ale kým to stihol, vedľa nej sa zniesli tri, štyri… päť ďalších sov a bojovali medzi sebou o miesto, šliapali do masla a prevrátili soľničku, lebo každá chcela odovzdať svoj list prvá.
„Čo sa deje?“ užasnuto sa spýtal Ron a celý chrabromilský stôl sa naklonil a civel, ako za prvými sovami pristálo sedem ďalších, škriekali, húkali a trepotali krídlami.
„Harry!“ vzrušene zavolala Hermiona, strčila ruky do peria a vytiahla myšiarku ušatú s dlhým valcovitým balíkom. „Myslím, že viem, čo to znamená – otvor najprv toto!“
Harry roztrhol hnedý obal. Vykotúľal sa z neho natuho zvinutý výtlačok marcového čísla Sršňa. Rozvinul ho a videl ako sa naňho z titulnej stránky ostýchavo usmieva vlastná tvár. Naprieč celým obrázkom výrazne svietil nápis z veľkých červených písmen:
HARRY POTTER KONEČNE PREHOVORIL! PRAVDA O TOM-KOHO-NETREBA-MENOVAŤ A O NOCI, KEĎ VIDEL JEHO NÁVRAT
„Dobré, však?“ chválila Luna, ktorá zašla k chrabromilskému stolu a vtisla sa na lavicu medzi Freda a Rona. „Vyšlo to včera. Požiadala som ocka, aby ti poslal jeden výtlačok zdarma. Čakala som to,“ ukázala na zhromaždené sovy, lebo ešte stále škrabotali po stole pred Harrym. „Listy od čitateľov.“
„To som si myslela,“ tešila sa Hermiona. „Harry, mohla by som…?“
„Nech sa ti páči,“ prikývol trochu zmätený.
Ron s Hermionou začali otvárať obálky.
„Tento je od nejakého chlapíka, myslí si, že ti preskočilo,“ konštatoval Ron, keď prezrel list. „No dobre…“
„Táto žena ti odporúča, aby si vyskúšal šokové zaklínadlá u svätého Munga,“ sklamane sa zatvárila Hermiona a pokrčila druhý list.
„Zato tento vyzerá dobre,“ pomaly povedal Harry, keď preletel dlhý list od nejakej čarodejnice z Paisley. „Hej, táto píše, že mi verí!“
„Tento vyznieva dvojako,“ zdvihol oči od listu Fred, lebo sa ich tiež nadšene pustil otvárať. „Píše, že mu nepripadáš ako blázon, ale že vlastne nechce veriť tomu, že sa Veď-Viete-Kto vrátil, a tak nevie, čo si má teraz myslieť. Prisámvačku, na to bolo škoda pergamenu.“
„Tu je ďalší, koho si presvedčil, Harry!“ vzrušene zvolala Hermiona. „Po prečítaní Vášho rozprávania som bol nútený dospieť k záveru, že Denný Prorok sa k Vám správal veľmi nespravodlivo – hoci nemám chuť pripustiť, že Veď-Viete-Kto sa vrátil, musím akceptovať, že hovoríte pravdu… Och, toto je úžasné!“
„Ďalší si myslí, že trepeš,“ ozval sa Ron a hodil pokrčený list za chrbát, „… ale táto tu píše, že vďaka tebe zmenila názor a teraz ťa považuje za naozajstného hrdinu – priložila aj fotku, fíha!“
„Čo sa tu deje?“ ozval sa falošne milý dievčenský hlas.
Harry zdvihol pohľad od plného náručia obálok. Za Fredom a Lunou stála profesorka Umbridgeová a jej vypúlené žabacie oči si premeriavali klbko sov na stole pred Harrym. Harry postrehol, že mnohí študenti sa dychtivo prizerajú.
„Prečo ste dostali všetky tie listy, pán Potter?“ spýtala sa pomaly.
„To je teraz zločin?“ spýtal sa Fred nahlas. „Dostávať poštu?“
„Dávajte si pozor, pán Weasley, inak vás budem musieť nechať po škole,“ pohrozila Umbridgeová. „No tak, pán Potter?“
Harry zaváhal, ale nevedel, ako by utajil svoj čin. Bolo iste len otázkou času, kedy si Umbridgeová všimne časopis Sršeň.
„Píšu mi rôzni ľudia, lebo som poskytol interview o tom, čo sa mi stalo vlani v júni.“
Umbridgeová po jeho slovách ktovie prečo pozrela na učiteľský stôl. Harry mal zvláštny pocit, akoby zacítil Dumbledorov pohľad, ale keď na riaditeľa pozrel, zdalo sa, že je zahĺbený do rozhovoru s profesorom Flitwickom.
„Interview?“ zopakovala Umbridgeová a hlas mala tenší a piskľavejší než zvyčajne. „Ako to myslíte?“
„Myslím to tak, že novinárka mi kládla otázky a ja som na ne odpovedal,“ povedal Harry. „Tuto…“
A hodil jej výtlačok Sršňa. Chytila ho a vyvaľovala oči na obálku. Na bledej cestovitej tvári sa jej zjavili fialové fľaky.
„Kedy ste to urobili?“ spýtala sa a hlas sa jej trochu triasol.
„Posledný víkend v Rokville,“ odpovedal Harry.
Pozrela naňho, blčiac od zlosti, a časopis sa v jej krátkych a tučných prstoch triasol.
„Vy už na nijaký výlet do Rokvillu nepôjdete, pán Potter,“ zašepkala. „Ako ste sa opovážili… ako ste mohli…“ Zhlboka sa nadýchla. „Znova a znova som sa pokúšala odnaučiť vás klamať. Zrejme ste si to poučenie neosvojili. Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov a máte ďalší týždeň po škole!“
Pritískajúc si časopis na prsia odišla vyprevádzaná pohľadmi mnohých študentov.
Dopoludnia po celej škole, nielen na oznamovacích tabuliach fakúlt, ale aj na chodbách a v triedach viseli oznamy:
VRCHNÝ INKVIZÍTOR OZNAMUJE,
že každý študent, u ktorého sa nájde časopis Sršeň, bude vylúčený!
Vyššie uvedené je v súlade s Dekrétom o vzdelávaní číslo dvadsaťsedem.
Podpísala: Dolores Jane Umbridgeová, vrchný inkvizítor
Hermiona sa pri každom takomto ozname z nejakých dôvodov spokojne usmiala.