„Prečo sa vlastne tak tešíš?“ spýtal sa jej Harry.
„Och, Harry, ty to nechápeš?“ vzdychla si. „Ak by mohla niečo urobiť pre to, aby si tu každý tvoje interview prečítal, tak práve zakázať ho!“
A zdalo sa, že Hermiona mala úplnú pravdu. Hoci Harry v celej škole nezazrel ani len zdrap Sršňa, v podvečer ho študenti citovali. Začul, ako si o tom šepkajú v radoch pred učebňami, preberali ho pri obede a v zadných laviciach na hodinách a Hermiona hlásila, že sa o tom hovorilo dokonca aj na dievčenských toaletách, keď ta pred starobylými runami skočila.
„Len čo ma zbadali, lebo, pravdaže, vedia, že sa s tebou poznám, tak ma zasypali otázkami,“ hovorila Harrymu a oči jej svietili, „a, Harry, myslím, že ti veria, naozaj si to myslím, myslím, že sme ich konečne presvedčili.“
Medzitým sa profesorka Umbridgeová prechádzala po škole, náhodne zastavovala študentov a kontrolovala im knihy a obsah vreciek. Harry vedel, že hľadá výtlačky Sršňa, ale študenti mali vždy pred ňou náskok. Stránky s Harryho rozhovorom začarovali tak, že boli na nerozoznanie od článkov z učebníc, ak ich čítal niekto iný než oni, alebo ich vymazali dovtedy, kým sa im nezachce znovu si ich prečítať. Onedlho sa zdalo, že článok prečítal každý študent.
Učitelia mali, pravdaže, Dekrétom o vzdelávaní číslo dvadsaťšesť zakázané spomínať interview, ale aj tak si našli spôsob, ako vyjadriť svoj postoj. Profesorka Sproutová udelila Chrabromilu dvadsať bodov za to, že jej Harry podal kanvičku na polievanie, usmiaty profesor Flitwick mu na konci čarovania strčil škatuľku pištiacich cukrových myší, povedaclass="underline" ‚Psst!‘ a ponáhľal sa preč. A profesorka Trelawneyová sa na veštení hystericky rozvzlykala a prekvapenej triede i veľmi odmietavo sa tváriacej Umbridgeovej oznámila, že Harry predsa len predčasne neumrie, ale dožije sa zrelého veku, stane sa ministrom mágie a bude mať dvanásť detí.
Lenže najväčšmi Harryho potešila Čcho. Na druhý deň ho dobehla cestou na transfiguráciu, ani nezbadal ako, chytila ho za ruku a šepkala mu do ucha: „Je mi to veľmi, veľmi ľúto. To interview bolo také odvážne… až som sa rozplakala.“
Zamrzelo ho, že ronila ďalšie slzy, ale bol veľmi rád, že sa zasa rozprávajú, a ešte väčšmi sa potešil, keď mu na líce rýchlo vtisla bozk a ponáhľala sa preč.
A napodiv, len čo prišiel k učebni transfigurácie, stalo sa niečo rovnako dobré – Seamus vystúpil z radu a otočil sa k nemu.
„Len som ti chcel povedať,“ hundral si popod nos a díval sa pritom na Harryho ľavé koleno. „Verím ti. A poslal som jeden výtlačok toho časopisu mame.“
Ak Harry pre úplnú spokojnosť potreboval ešte niečo, tak to bola reakcia Malfoya, Crabba a Goyla. Videl ich neskôr popoludní v knižnici s hlavami dohromady. Bol s nimi aj chorobne vyzerajúci chlapec – Hermiona mu šepla, že sa volá Theodore Nott. Obzerali sa, keď sa Harry prehrabával v policiach, kde hľadal knihu o čiastočnom zmiznutí. Goyle hrozivo pukal hánkami a Malfoy šepkal Crabbovi niečo nepochybne zlomyseľné. Harry veľmi dobre vedel, prečo sa takto správajú – otcov všetkých troch menoval medzi smrťožrútrmi.
„A najlepšie je to, že ti to nemôžu vyvracať,“ škodoradostne šepkala Hermiona cestou z knižnice, „lebo nemôžu priznať, že ten článok čítali!“
Na dôvažok mu Luna pri obede povedala, že dosiaľ sa ani jedno číslo Sršňa nepredalo tak rýchlo.
„Ocko robí dotlač!“ oznamovala vzrušene s vyvalenými očami. „Nemôže tomu uveriť, hovorí, že ľudí to zrejme zaujíma ešte viac než krčorohé chrapogoty!“
V ten večer bol Harry v chrabromilskej klubovni hrdinom. Fred a George sa odvážili zväčšujúcim kúzlom začarovať obálku Sršňa a vyvesili ju na stenu, takže Harryho obrovská hlava hľadela na všetko, čo sa deje v miestnosti, a občas dunivým hlasom volala niečo v tom zmysle ako: Na ministerstve sú tupci! a Umbridgeová na hnojisko!
Hermione sa to veľmi nepozdávalo, hovorila, že jej to bráni v sústredení, a nakoniec podráždene odišla do postele skôr. Harry musel priznať, že po hodine ten plagát už nebol taký zábavný, najmä keď rozprávacie kúzlo prestávalo účinkovať a iba nesúvisle čoraz častejšie a prenikavejším hlasom vykrikovaclass="underline" Hnojisko a Umbridgeová. Vlastne ho z toho rozbolela hlava a znova ho začalo pichať v jazve. Na sklamané šomranie mnohých, čo sedeli okolo neho a prosili ho, aby už nevedno koľký raz zopakoval ten rozhovor, oznámil, že aj on si už potrebuje ľahnúť.
Spálňa bola prázdna. Na chvíľku si oprel čelo o studenú obločnú tabuľu. Na boľavú jazvu to pôsobilo upokojujúco. Potom sa vyzliekol, vliezol do postele a želal si, aby ho prestala bolieť hlava. Bolo mu aj trochu nevoľno. Pretočil sa na bok, zavrel oči a skoro ihneď zaspal…
Stál v tmavej miestnosti so zatiahnutými závesmi, osvetlenej jediným svietnikom a rukami zvieral chrbát stoličky pred sebou. Prsty mal biele a dlhé, akoby roky nebol na slnku, a na tmavom zamatovom poťahu vyzerali ako veľké bledé pavúky.
Za stoličkou v kruhu svetla, ktoré na podlahu vrhali sviečky, kľačal muž v čiernom habite.
„Zdá sa, že som dostal zlú informáciu,“ prehovoril Harry vysokým studeným hlasom, z ktorého zaznieval hnev.
„Pán môj, veľmi vás prosím o prepáčenie,“ chrapčal muž kľačiaci na zemi. Jeho temeno sa ligotalo v svetle sviečky. Zdalo sa, že sa trasie.
„Neobviňujem ťa, Rookwood,“ povedal Harry tým studeným krutým hlasom.
Prestal zvierať stoličku a obišiel ju, podišiel k mužovi zhrbenému pri zemi, až kým nestál v tme priamo nad ním a hľadel na neho z oveľa väčšej výšky než zvyčajne.
„Si si istý tým, čo si mi povedal, Rookwood?“ spýtal sa Harry.
„Áno, môj pane, áno… kedysi som na tom oddelení predsa pracoval…“
„Avery mi povedal, že Bode by to mohol vziať.“
„Bode to nikdy nemohol vziať, pane… Bode vedel, že nemôže… určite sa preto tak úporne bránil Malfoyovmu Imperiusu…“
„Vstaň, Rookwood,“ zašepkal Harry. Kľačiaci muž skoro spadol, čo sa tak ponáhľal poslúchnuť. Tvár mal poďobanú od kiahní a svetlo sviečky jazvy zvýrazňovalo. Stál nahrbený, akoby v úklone, a vrhal na Harryho tvár vystrašené pohľady.
„Urobil si dobre, že si mi to povedal,“ povedal Harry. „Veľmi dobre… zdá sa, že som premárnil celé mesiace na zbytočné plány… ale na tom nezáleží… teraz začneme odznova. Lord Voldemort je ti vďačný, Rookwood…“
„Môj pane… áno, môj pane,“ vzdychol si Rookwood hlasom chrapľavým od úľavy.
„Budem potrebovať tvoju pomoc. Všetky informácie, ktoré mi môžeš poskytnúť.“
„Samozrejme, môj pane, samozrejme… čokoľvek…“
„Dobre… môžeš ísť. Pošli ku mne Averyho.“
Rookwood rýchlo spätkoval, ukláňajúc sa, a zmizol za dverami.
Len čo Harry v miestnosti osamel, ponáhľal sa k stene. Na nej v tieni viselo puknuté fľakaté zrkadlo. Podišiel k nemu. Jeho odraz bol čoraz väčší a jasnejší… tvár belšia než lebka… červené oči so štrbinami namiesto zreníc…
„NIEEE!“
„Čo je?“ skríkol hlas vedľa neho.
Harry sa horúčkovito rozháňal rukami, zaplietol sa do závesov a spadol z postele. Chvíľu nevedel, kde je, bol presvedčený, že uvidí nad sebou tú bielu tvár pripomínajúcu lebku, no vtedy sa celkom blízko ozval Ronov hlas.
„Prestaň sa správať ako blázon, nech ťa z toho vymotám.“
Ron odmotával závesy a Harry v mesačnom svetle vyvaľoval naňho oči, ležiac na chrbte. Jazva ho bolestivo pálila. Ron vyzeral, akoby sa bol práve chystal spať, jednu ruku mal vytiahnutú z rukáva habitu.