„Zase niekoho napadli?“ spýtal sa, drsne Harryho dvíhajúc zo zeme. „Ocka? Ten had?“
„Nie… všetci sú v poriadku,“ vzdychol Harry a mal pocit, že čelo má v ohni. „Avery nie je… má problémy… dal mu nesprávnu informáciu… Voldemort je veľmi nahnevaný…“
Harry zastonal, roztrasený klesol na posteľ a šúchal si jazvu. „Ale Rookwood mu teraz pomôže… znova je na správnej stope.“
„O čom to hovoríš?“ vystrašene sa spýtal Ron. „Myslíš… videl si Veď-Vieš-Koho?“
„Ja som bol Veď-Vieš-Kto,“ povedal Harry a natiahol v tme ruky a potom si ich priblížil k tvári, aby sa presvedčil, že už nie sú smrteľne bledé a nemá dlhé prsty. „Bol s Rookwoodom, to je jeden z tých smrťožrútov, čo utiekli z Azkabanu, pamätáš? Rookwood mu práve hovoril, že Bode to nemohol urobiť.“
„Čo nemohol urobiť?“
„Niečo odstrániť… povedal, že Bode musel vedieť, že to nemôže urobiť… Bode bol pod Imperiusom… myslím, že Malfoyov otec ho naňho uvrhol.“
„Bode bol očarovaný, aby niečo odstránil? Ale, Harry, to musí byť tá…“
„Zbraň,“ dokončil Harry namiesto neho. „Viem.“
Dvere spálne sa otvorili, prišli Dean so Seamusom. Harry rýchlo vyložil nohy na posteľ. Nechcel, aby chlapci postrehli, že sa stalo niečo čudné, najmä keď si Seamus práve prestal myslieť, že je cvok.
Ron sklonil hlavu k Harrymu, akože si berie vodu z nočného stolíka: „Povedal si, že ty si bol Veď-Vieš-Kto?“
„Áno,“ potichu prikývol Harry.
Ron si mimovoľne odpil oveľa viac, než bolo potrebné, a Hany videl, ako mu voda tečie po brade na prsia.
„Harry,“ šepkal, kým Dean a Seamus hrmotali, vyzliekali si habity a rozprávali sa, „musíš to povedať…“
„Nemusím to povedať nikomu,“ stručne odvetil Harry. „Vôbec by som to nebol videl, keby som zvládol oklumenciu. Mám si ovládnuť myseľ, uzatvoriť ju pred takýmito vecami. To odo mňa chcú.“
Mal na mysli Dumbledora. Vliezol naspäť do postele, prevrátil sa na bok chrbtom k Ronovi a po chvíli počul, ako zavŕzgala aj Ronova posteľ, a tak si zase ľahol na chrbát, jazva ho začala páliť. Zahryzol do vankúša, aby nestonal. Harry vedel, že Averyho trestajú.
Na druhý deň Harry a Ron čakali až do prvej prestávky, kým Hermione porozprávali, čo sa stalo. Chceli si byť celkom istí, že ich nikto nemôže počuť. Stáli ako zvyčajne vo svojom kúte na chladnom dvore a Harry jej dopodrobna vylíčil všetko, čo si zo sna pamätal. Hermiona chvíľu nevravela nič, ale až nepríjemne prenikavo hľadela na Freda a Georgea, ktorí bez hláv na druhej strane dvora predávali spod plášťov čarovné klobúky.
„Tak preto ho zabili,“ priam vydýchla a konečne odlepila pohľad od Freda s Georgeom. „Keď sa Bode pokúsil ukradnúť tú zbraň, stalo sa mu niečo čudné. Myslím, že na nej alebo okolo nej musí pôsobiť nejaké obranné zaklínadlo, bráni nepovolanému v dotyku. Preto bol u svätého Munga, v hlave sa mu to pomotalo a nemohol rozprávať. Ale spomínate si, čo nám hovorila liečiteľka – uzdravoval sa. A oni nemohli riskovať, aby sa uzdravil, však? Šok z toho, čo sa stalo, keď sa tej zbrane dotkol, zrejme zrušil Imperius. A keby sa mu vrátil hlas, vysvetlil by, čo robil, nie? Všetci by sa dozvedeli, že ho poslali ukradnúť zbraň. Samozrejme, pre Luciusa Malfoya bolo jednoduché uvaliť naňho zaklínadlo. Na ministerstve je predsa pečený-varený, nie?“
„Trčal tam dokonca aj v deň môjho výsluchu,“ potvrdil Harry. „V… počkajte…“ zarazil sa. „V ten deň sa motal na chodbe Oddelenia záhad! Tvoj otec hovoril, že sa tam zrejme pokúsil prekĺznuť, aby zistil, čo bolo na mojom výsluchu, ale čo ak…“
„Sturgis!“ zhíkla Hermiona ako obarená.
„Prosím?“ zmätene na ňu hľadel Ron.
„Sturgis Podmore,“ vydýchla Hermiona, „zatkli ho za to, že sa pokúšal vojsť do nejakých dverí! Lucius Malfoy musel dostať aj jeho! Stavím sa, že to urobil v ten deň, keď si ho tam videl, Harry. Sturgis mal Moodyho neviditeľný plášť, však? Čo ak neviditeľný strážil pri dverách a Malfoy zachytil jeho pohyb – alebo uhádol, že tam niekto je – alebo jednoducho použil Imperius len pre prípad, keby tam niekto strážil? Takže očarovaný Sturgis sa pri najbližšej príležitosti – pravdepodobne, keď prišiel naňho rad strážiť – pokúsil preniknúť do oddelenia a ukradnúť tú zbraň pre Voldemorta. Ron, buď ticho. Ale chytili ho a poslali do Azkabanu…“
Zadívala sa na Harryho.
„A teraz Rookwood prezradil Voldemortovi, ako tú zbraň môže dostať?“
„Nepočul som celý rozhovor, ale tak to vyznelo,“ potvrdil Harry. „Rookwood tam kedysi pracoval… žeby tam Voldemort poslal Rookwooda?“
Hermiona prikývla, očividne ešte zahĺbená do myšlienok. Potom celkom nečakane povedala: „Ale ty si to nemal vidieť, Harry.“
„Čože?“ poznámka ho zaskočila.
„Máš sa predsa učiť, ako si uzavrieť myseľ pred takýmito vecami,“ povedala Hermiona odrazu prísne.
„Ja viem, ale…“
„Myslím, že by si mal robiť všetko pre to, aby si na to zabudol,“ rozhodne vyhlásila. „A odteraz by si sa mal na oklumencii usilovať trochu viac.“
Ten týždeň nebol ktovieaký. Harry dostal z elixírov dve ďalšie ‚H‘, stále bol ako na tŕní kvôli hroziacemu Hagridovmu prepusteniu a nemohol sa zbaviť myšlienok na ten sen – hoci pred Ronom a Hermionou to už nespomínal, lebo nechcel, aby mu Hermiona znova dohovárala. Veľmi si želal porozprávať sa o tom so Siriusom, ale to neprichádzalo do úvahy, a tak sa snažil zatlačiť to v mysli kamsi dozadu.
Lenže, nanešťastie, ani vzdialené zákutia jeho mysle neboli také bezpečné ako kedysi.
„Vstaňte, Potter.“
Dva týždne po sne o Rookwoodovi Harry znova precitol na zemi v Snapovej pracovni a usiloval sa vyjasniť si hlavu. Znova musel prežiť rad dávnych udalostí, o ktorých ani netušil, že ich ešte má uložené v pamäti. Väčšina súvisela s tým, ako ho Dudley a jeho banda ponižovali na základnej škole.
„Tá posledná spomienka, čo to bolo?“ spytoval sa Snape.
„Neviem,“ unavene vstával Harry. Bolo preňho čoraz ťažšie vyťahovať jednotlivé spomienky z prívalu obrazov a zvukov, ktoré Snape vyvolával. „Myslíte to, ako ma môj bratanec donútil postaviť sa do záchoda?“
„Nie,“ zašomral Snape. „Myslel som na toho muža kľačiaceho v tmavej miestnosti…“
„To… nič,“ zahováral Harry.
Snapove tmavé oči sa zavŕtali do Harryho očí. Harry si spomenul na profesorove slová, že pri legilimencii je dôležitý zrakový kontakt, zažmurkal a odvrátil sa.
„Ako sa ten muž a tá miestnosť ocitli vo vašej hlave, Potter?“ naliehal Snape.
„To…“ Harry hľadel všade inde, len nie na Snapa, „bol to… snívalo sa mi to…“
„Snívalo?“ opakoval Snape.
Chvíľu bolo ticho a Harry zatiaľ uprene hľadel na veľkú mŕtvu žabu v pohári s fialovou tekutinou.
„Viete, prečo sme tu, Potter?“ hlbokým, nebezpečným hlasom pripomenul Snape. „Viete, prečo obetujem svoje večery tejto úmornej práci?“
„Áno,“ meravo odvetil Harry.
„Pripomeňte mi, prečo sme tu, Potter.“
„Aby som zvládol oklumenciu,“ odpovedal Harry a teraz civel na mŕtveho úhora.
„Správne, Potter. Hoci ste možno tupý…“ Harry nenávistne pozrel na Snapa, „predsa som si myslel, že po vyše dvoch mesiacoch by ste mohli urobiť nejaký pokrok. Koľko ďalších snov o Temnom pánovi ste mali?“
„Iba jeden,“ zaklamal Harry.
„Možno,“ pripustil Snape a trochu prižmúril tmavé chladné oči, „možno vám vyhovujú také vidiny a sny, Potter. Možno sa vďaka nim cítite výnimočný, dôležitý?“