„Tu máte, Sybilla, upokojte sa… vysmrkajte sa… nie je to až také zlé, ako si myslíte… nemusíte odísť z Rokfortu…“
„Ó, vážne, pani profesorka?“ strašným hlasom sa ozvala Umbridgeová a podišla bližšie. „A kto vás oprávnil toto tvrdiť?“
„Ja,“ ozval sa hlboký hlas.
Dubové vchodové dvere sa otvorili. Študenti blízko nich odstúpili z cesty a vo vchode sa zjavil Dumbledore. Harry si nevedel predstaviť, čo mohol robiť vonku, ale ako tam tak stál vo dverách s čudne hmlistou kulisou noci za chrbtom, vyzeral veľmi pôsobivo. Dvere nechal dokorán otvorené, prešiel naprieč kruhom lemovaným divákmi prizerajúcimi sa k profesorke Trelawneyovej, ktorá uslzená a roztrasená sedela na kufri, a k profesorke McGonagallovej.
„Vy, pán profesor?“ Umbridgeová sa mimoriadne nepekne zasmiala. „Obávam sa, že nechápete situáciu. Mám tuto…“ vytiahla z habitu zvitok pergamenu, „prepúšťací dekrét, ktorý som podpísala ja sama a minister mágie. Podľa ustanovení Dekrétu o vzdelávaní číslo dvadsaťtri má vrchný inkvizítor Rokfortu právomoc vykonávať inšpekcie, podmienečne prepustiť a definitívne prepustiť každého učiteľa, ktorý podľa jeho – teda vlastne môjho – názoru nedosahuje úroveň požadovanú Ministerstvom mágie. Rozhodla som, že profesorka Trelawneyová predpísané podmienky nespĺňa. Prepustila som ju.“
Na Harryho veľké prekvapenie sa Dumbledore neprestal usmievať. Pozrel na profesorku Trelawneyovú, ktorá stále vzlykala na kufri, a povedaclass="underline" „Máte, samozrejme, celkom pravdu, pani profesorka. Ako vrchný inkvizítor máte plné právo prepustiť mojich učiteľov. Nemáte však oprávnenie vyhnať ich z hradu. Obávam sa, že táto právomoc,“ pokračoval a zdvorilo sa uklonil, „stále spočíva v rukách riaditeľa, a ja si želám, aby pani profesorka Trelawneyová naďalej bývala v Rokforte.“
Pri tom sa profesorka Trelawneyová divo a krátko zasmiala, ledva potláčajúc čkavku.
„Nie – nie, ja pô-pôjdem, pán Dumbledore! Ja… opustím Rokfort a pôjdem hľadať šťa-šťastie niekde inde!“
„Nie,“ prísne povedal Dumbledore. „Želám si, aby ste zostali, Sybilla.“
Obrátil sa k profesorke McGonagallovej.
„Môžem vás požiadať, aby ste odprevadili Sybillu naspäť, pani profesorka?“
„Samozrejme,“ prikývla McGonagallová. „Vstaňte, Sybilla…“
Zo zástupu sa odlepila profesorka Sproutová a chytila profesorku Trelawneyovú za druhú ruku. Spolu ju odviedli popri Umbridgeovej a hore mramorovým schodiskom. Profesor Flitwick bežal za nimi, s prútikom vystretým pred sebou zapišťaclass="underline" „Lokomotor, kufre!“ a batožina profesorky Trelawneyovej sa zdvihla do vzduchu a stúpala hore schodmi. Profesor Flitwick kráčal za ňou.
Profesorka Umbridgeová tam stála ako skamenená a hľadela na dobrácky sa usmievajúceho Dumbledora.
„A čo urobíte,“ spytovala sa šeptom, ktorý sa rozliehal po celej vstupnej hale, „keď vymenujem nového učiteľa veštenia a bude potrebovať jej byt?“
„Och, to nebude problém,“ milo odpovedal Dumbledore. „Viete, ja som už našiel nového učiteľa veštenia a on uprednostňuje byt na prízemí.“
„Vy ste našli…?“ zaškriekala Umbridgeová. „Vy ste našli? Môžem vám pripomenúť, Dumbledore, že podľa Dekrétu o vzdelávaní číslo dvadsaťdva…“
„…ministerstvo má právo vymenovať vhodného kandidáta iba v prípade, ak takého riaditeľ nedokáže nájsť,“ dokončil Dumbledore. „A som rád, že v tomto prípade som bol úspešný. Môžem vás predstaviť?“
Otočil sa k otvoreným dverám, cez ktoré teraz prenikala nočná hmla. Harry počul dupot kopýt. Po hale sa ozval zdesený šepot a tí, čo boli pri vchode, sa rýchlo stiahli hlbšie dovnútra a niektorí sa v tej náhlivosti potkýnali, aby uvoľnili cestu príchodziemu.
Z hmly sa vynorila hlava, ktorú už Harry raz videl v jednu tmavú nebezpečnú noc v Zakázanom lese: bieloplavé vlasy a podivuhodne modré oči, hlava a hruď človeka na tele zlatého koňa.
„Toto je Firenze,“ veselo oznamoval Dumbledore omráčenej Umbridgeovej. „Myslím, že on vám bude vyhovovať.“
27
Kentaur a donášač
„Teraz určite ľutuješ, že nechodíš na veštenie, čo, Hermiona? Stavím sa,“ uškŕňala sa Parvati.
Bolo to pri raňajkách o dva dni, ako profesorka Trelawneyová dostala výpoveď. Parvati si prútikom nakrúcala mihalnice a prezerala si výsledok v lyžičke. V to ráno mali mať prvú hodinu s Firenzem.
„Ani nie,“ ľahostajne odvetila Hermiona, zahĺbená do Denného Proroka. „Nikdy som nemala rada kone.“
Otočila stránku a prezerala novinové stĺpce.
„On nie je kôň, on je kentaur!“ šokovane zvolala Lavender.
„Nádherný kentaur…“ vzdychla Parvati.
„Tak či onak má štyri nohy,“ chladne skonštatovala Hermiona. „Mimochodom, myslela som si, že vás dve Trelawneyovej odchod odrovnal.“
„Ale áno!“ ubezpečovala ju Lavender. „Navštívili sme ju v pracovni, zaniesli sme jej narcisy – nie tie trúbiace, čo má Sproutová, ale také pekné.“
„Ako sa má?“ spýtal sa Harry.
„Neveľmi dobre, chuderka,“ súcitne vravela Lavender. „Plakala a povedala, že by radšej odišla z hradu navždy, že nechce byť s Umbridgeovou pod jednou strechou, a ja sa jej nečudujem. Umbridgeová k nej bola hrozná, nemyslíte?“
„Mám pocit, že Umbridgeová iba začala byť hrozná,“ pochmúrne predpovedala Hermiona.
„To nie je možné,“ namietol Ron, ktorý spratával veľký tanier vajec so slaninou. „Horšia už predsa nemôže byť.
„Pamätaj na moje slová. Bude sa chcieť Dumbledorovi pomstiť za to, že vymenoval nového učiteľa bez porady s ňou,“ tvrdila Hermiona a zavrela noviny. „Najmä preto, že je to ďalší polovičný človek. Videl si, ako sa zatvárila, keď uvidela Firenzeho.“
Po raňajkách Hermiona odišla na aritmanciu a Harry s Ronom nasledovali Parvati a Lavender do vstupnej haly a chystali sa na veštenie.
„Nejdeme do Severnej veže?“ spýtal sa Ron zmätene, keď Parvati minula mramorové schodisko.
Tá naňho ponad plece vrhla pohŕdavý pohľad.
„Ako má podľa teba Firenze liezť po rebríku? Veštenie bude teraz na jedenástke, včera to predsa viselo na oznamovacej tabuli.“
Učebňa číslo jedenásť bola na prízemí, vchádzalo sa do nej cez vstupnú halu a z chodby oproti Veľkej sieni. Harry vedel, že patrila medzi učebne, ktoré sa nikdy nevyužívajú pravidelne, a preto navonok pôsobila trochu zanedbané ako nejaká komora alebo sklad. No keď do nej hneď za Ronom vstúpil a ocitol sa uprostred lesnej čistiny, na okamih ho to omráčilo.
„Čo to…?“
Podlahu tvoril jarný mach, z neho vyrastali stromy a ich listnaté konáre sa rozvetvovali po strope a po oknách, takže miestnosť križovalo plno lúčov tlmeného zeleného svetla s fľakmi tieňov. Študenti, ktorí prišli prv, sedeli na zemi opretí chrbtami o kmene stromov alebo o balvany, rukami si objímali kolená alebo si ich prekrížili na prsiach a dosť nervózne sa obzerali. Uprostred čistiny stál Firenze.
„Harry Potter,“ privítal ho a podával mu ruku.
„Á… dobrý deň,“ Harry potriasol kentaurovi rukou a ten naňho bez žmurkania hľadel prekvapujúco belasými očami, ale neusmieval sa. „Som rád, že vás vidím.“
„Aj ja teba,“ odpovedal kentaur a naklonil bieloplavú hlavu. „Tak bolo predpovedané – že sa znova stretneme.“
Harry si všimol, že Firenzemu na hrudi bledne modrina v tvare kopyta. Keď sa otočil, aby si sadol na zem k ostatným študentom, všimol si, že všetci naňho užasnuto hľadia. Očividne na nich zapôsobilo, že sa s Firenzem pozná, lebo zrejme sa im zdal hrozivý.
Keď sa dvere zavreli a posledný študent sa usadil na peň pri koši na odpadky, Firenze širokým gestom ukázal na miestnosť.