„NIE!“ zakričal Harry.
Kingsley naňho vrhol výstražný pohľad, McGonagallová hrozivo vyvalila oči, ale Harrymu odrazu svitlo, čo chce Dumbledore urobiť, a nemohol to dopustiť.
„Nie… profesor Dumbledore…“
„Buď ticho, Harry, lebo budeš musieť opustiť moju pracovňu,“ pokojne mu prikázal Dumbledore.
„Áno, Potter, čušte!“ vyštekol naňho Fudge, ktorý stále zízal na Dumbledora zdesene, ale zároveň natešene. „Tak teda, tak teda… prišiel som sem dnes večer, predpokladajúc, že vylúčim Pottera, a namiesto toho…“
Namiesto toho musíte zatknúť mňa,“ usmieval sa Dumbledore. „Je to ako stratiť knut a nájsť galleón, však?“
„Weasley!“ vykríkol Fudge, až sa tak triasol od radosti, „Weasley, všetko ste to zaznamenali, všetko, čo povedal, jeho priznanie, máte to?“
„Áno, pane, myslím, že áno, pane!“ dychtivo prikyvoval Percy s nosom pofŕkaným od atramentu, čo tak rýchlo zapisoval.
„Aj to, ako sa pokúšal vybudovať armádu proti ministerstvu a ako pracoval na mojej destabilizácii?“
„Áno, pane, mám to, áno!“ Percy si radostne prezeral poznámky.
„Tak teda dobre,“ povedal Fudge a rozplýval sa od radosti, „prepíšte svoje poznámky dvojmo, Weasley, a jednu kópiu ihneď zašlite do Denného Proroka. Ak pošleme rýchlu sovu mali by sme stihnúť ranné vydanie!“ Percy vybehol z miestnosti, zatresol za sebou dvere a Fudge sa znova otočil k Dumbledorovi. „Teraz vás eskortujeme na ministerstvo kde vás formálne obvinia, a potom si v Azkabane počkáte na proces!“
„Ach, áno,“ milo odvetil Dumbledore. „Áno, myslel som si, že narazíme na tú malú prekážku.“
„Prekážku?“ začudoval sa Fudge a hlas sa mu ešte stále chvel od radosti. „Ja nevidím nijakú prekážku, Dumbledore!“
„No ja, žiaľ, áno,“ ospravedlňujúcim tónom povedal Dumbledore.
„Och, naozaj?“
„No… ide len o to, že vy zrejme konáte pod vplyvom falošnej predstavy, že ja sa podrobím – ako sa to hovorí? – bez kladenia odporu? Žiaľ, vôbec nepôjdem bez kladenia odporu, Kornelius. Vôbec nemám v úmysle dať sa eskortovať do Azkabanu. Mohol by som, pravdaže, odtiaľ ujsť – ale aká by to bola strata času, a úprimne povedané, viem si predstaviť celý rad činností, ktoré by som robil radšej.“
Umbridgeovej tvár bola čoraz červenšia. Vyzerala, akoby niekto do nej nalieval vriacu vodu. Fudge civel na Dumbledora s veľmi hlúpym výrazom na tvári, ako keby ho práve omráčil náhly úder a nemôže uveriť tomu, že sa to stalo. Potichu zakašľal, potom sa otočil ku Kingsleymu a k mužovi s krátkymi sivými vlasmi, ktorý jediný z celej miestnosti doteraz mlčal. Ten Fudgeovi povzbudzujúco kývol a kúsok sa pohol dopredu, odlepil sa od steny. Harry videl, ako sa jeho ruka takmer mimovoľne pohla smerom k vrecku.
„Nebuďte hlúpy, Dawlish,“ láskavo k nemu prehovoril Dumbledore. „Ste určite schopný auror – pamätám sa, že na MLOK-och ste dosiahli ocenenie vynikajúci – ale ak sa pokúsite… hm… dostať ma násilím, budem vám musieť ublížiť.“
Dawlish trochu hlúpo zažmurkal. Znova pozrel na Fudgea, ale tentoraz zrejme dúfal, že mu naznačí, čo urobiť.
„Takže vy sa chcete postaviť proti Dawlishovi, Shackleboltovi, Dolores a mne celkom sám, Dumbledore,“ uškrnul sa Fudge, keď sa spamätal.
„Pri Merlinovej brade, nie,“ usmieval sa Dumbledore, „pokiaľ nebudete takí hlúpi a nedonútite ma k tomu.“
„On nebude sám!“ zvolala profesorka McGonagallová a strčila si ruku pod habit.
„Ale áno, bude, Minerva!“ prísne povedal Dumbledore. „Rokfort vás potrebuje!“
„Dosť bolo tých nezmyslov!“ Fudge vytiahol prútik. „Dawlish! Shacklebolt! Berte ho!“
V miestnosti sa zablysol pás strieborného svetla, ozvalo sa tresknutie ako pri výstrele a podlaha sa zachvela. Nejaká ruka schmatla Harryho za zátylok a pri druhom záblesku ho sotila k zemi. Niekoľko portrétov vykríklo, Félix zaškriekal a do vzduchu vyletel oblak prachu. Vykašliavajúc prach, Harry videl, ako s hrmotom spadla na zem nejaká tmavá postava, ozval sa výkrik, zadunelo a niekto zvolaclass="underline" „Nie!“, potom bolo počuť rinkot skla, rýchle kroky, zastonanie a… ticho.
Harry sa dvíhal zo zeme, aby zistil, čo ho škrtí, a videl, že profesorka McGonagallová čupí pri ňom – jeho i Mariettu odstrčila do bezpečia. Pomaly na nich sadal prach. Harry trochu lapal dych a videl, že sa k nim blíži veľmi vysoká postava.
„Ste celí?“ spýtal sa Dumbledore.
„Áno!“ odpovedala profesorka McGonagallová vstávajúc a dvíhala so sebou aj Harryho a Mariettu.
Vzduch sa čistil od prachu. Začali sa črtať trosky kancelárie -Dumbledorov stôl bol prevrátený, všetky malé úzke stolíky ležali na zemi a strieborné prístroje boli rozbité na kúsky. Fudge, Umbridgeová, Kingsley a Dawlish nehybne ležali na zemi. Félix krúžil nad nimi a potichu spieval.
„Žiaľ, musel som zakliať aj Kingsleyho, aby to nevyzeralo podozrivo,“ šepkal Dumbledore. „Mimoriadne rýchlo pochopil situáciu a upravil slečne Edgecombovej pamäť, kým sa všetci pozerali inam – poďakujte sa mu za mňa, Minerva.
Onedlho sa preberú a bude lepšie, ak nezistia, že sme sa stihli porozprávať – musíte sa správať, akoby neuplynul nijaký čas, akoby len omráčení padli na zem, nebudú si pamätať…“
„Kam pôjdete, Dumbledore?“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Na Grimmauldovo námestie?“
„Och, nie,“ so smutným úsmevom povedal Dumbledore. „Neodchádzam, aby som sa ukryl. Fudge onedlho oľutuje, že ma vyhodil z Rokfortu, to vám sľubujem.“
„Pán profesor…“ začal Harry.
Nevedel, čo povedať skôr – ako ľutuje, že vôbec začal s DA a spôsobil všetky tieto problémy, a aký strašný pocit má z toho, že Dumbledore odchádza, aby ho zachránil pred vylúčením. No Dumbledore ho prerušil.
„Počúvaj ma, Harry,“ hovoril naliehavo, „musíš študovať oklumenciu zo všetkých síl, rozumel si mi? Rob všetko, čo ti profesor Snape povie, a precvičuj najmä každý večer pred spaním, uzatváraj si myseľ pred zlými snami – onedlho pochopíš prečo, ale musíš mi sľúbiť…“
Dawlish sa začal hýbať. Dumbledore chytil Harryho za ruku.
„Nezabudni… zavri si myseľ…“
No keď sa Dumbledorove prsty uzavreli okolo Harryho zápästia, jazvou mu preletela bolesť a znovu pocítil tú strašnú túžbu zaútočiť na Dumbledora, akoby bol had, uhryznúť ho, ublížiť mu…
„…pochopíš,“ zašepkal Dumbledore.
Félix krúžil po kancelárii a zlietol nízko nad neho. Dumbledore pustil Harryho, zdvihol ruku a chytil fénixov dlhý zlatý chvost. Zjavil sa záblesk plameňa a obaja zmizli.
„Kde je?“ kričal Fudge, vstávajúc zo zeme. „Kde je?“
„Ja neviem!“ odvetil Kingsley, ktorý tiež vyskočil.
„Nemohol sa predsa odmiestniť!“ vykríkla Umbridgeová. „V škole sa to nedá…“
„Schody!“ vykríkol Dawlish, vrhol sa k dverám, otvoril ich a zmizol, tesne za ním Kingsley a Umbridgeová. Fudge zaváhal, potom pomaly vstal a oprášil si predok habitu. Nastalo dlhé a nepríjemné ticho.
„Obávam sa, Minerva,“ nevraživo prehovoril Fudge a naprával si roztrhaný rukáv, „že toto je koniec vášho priateľa Dumbledora.“
„Myslíte?“ povýšenecky odpovedala profesorka McGonagallová.
Fudge ju zrejme nepočul. Obzeral sa po rozbitej kancelárii. Niekoľko portrétov naňho zaprskalo, zo dvaja mu dokonca gestom naznačili hrubú nadávku.
„Tých dvoch radšej uložte do postelí,“ prikázal Fudge, keď znova pozrel na McGonagallovú, a opovržlivo kývol na Harryho a Mariettu.
Profesorka McGonagallová nepovedala nič, ale viedla Harryho i Mariettu k dverám. Keď za nimi zaklapla zámka, Harry počul hlas Phineasa Nigellusa.
„Viete, minister, ja v mnohom s Dumbledorom nesúhlasím… ale musíte uznať, že má štýl…“