„To bol hrozný úskok Hermiony Grangerovej,“ povedala Čcho prudko. „Mala nám povedať, že ten zoznam zakliala…
„Ja si myslím, že to bol vynikajúci nápad,“ chladne ocenil Hermionin čin Harry. Čcho sa začervenala a oči sa jej väčšmi leskli.
„Ó, áno, zabudla som… samozrejme, bol to nápad drahej Hermiony…“
„Len nezačni zase plakať,“ varoval ju Harry.
„Nemienila som!“ zakričala.
„Tak potom dobre,“ povedal. „Aj tak mám momentálne toho riešiť až nad hlavu.“
„Tak teda choď a rieš si to!“ zlostne odsekla Čcho, zvrtla sa a odchádzala.
Rozčúlený Harry schádzal do Snapovho žalára a hoci zo skúsenosti vedel, o čo ľahšie sa Snapovi preniká do jeho mysle, keď je nahnevaný a rozčúlený, nepodarilo sa mu upokojiť, kým prišiel k dverám pracovne, stále myslel iba na to, čo ešte mal Čcho povedať o Mariette.
„Meškáte, Potter,“ chladne ho privítal Snape, keď Harry za sebou zavrel dvere.
Snape stál chrbtom k Harrymu a ako zvyčajne si odstraňoval z mysle myšlienky a opatrne ich ukladal do Dumbledorovej mysľomisy. Pustil do nej posledné strieborné vlákno a otočil sa k Harrymu.
„Tak čo, cvičili ste?“
„Áno.“ Harry uprene hľadel na nohu Snapovho stola.
„No veď to čoskoro zistíme, však?“ pokojne povedal Snape. „Vytiahnite si prútik, Potter.“
Harry sa postavil na zvyčajné miesto na druhú stranu stola oproti Snapovi. Srdce mu od hnevu na Čcho a od obáv, koľko mu toho Snape vytiahne z mysle, bilo rýchlejšie.
„Tak teda na tri,“ rozhodol Snape. „Jeden – dva…“
Dvere Snapovej pracovne sa s treskom otvorili a dnu vletel Draco Malfoy.
„Pán profesor, pane… och… prepáčte…“
Malfoy trochu prekvapene hľadel na Snapa a na Harryho.
„To je v poriadku, Draco,“ povedal Snape a sklopil prútik. „Potter je tu na malom doučovaní z elixírov.“
Harry nevidel na Malfoyovej tvári taký škodoradostný úsmev, odkedy sa Umbridgeová rozhodla vykonať inšpekciu u Hagrida.
„Nevedel som,“ zaškľabil sa na Harryho, ktorý cítil, že mu tvár horí. Dal by čokoľvek, aby mohol Malfoyovi vykričať pravdu – alebo ešte lepšie, zasiahnuť ho nejakou dobrou kliatbou.
„Tak čo je, Draco?“ spýtal sa Snape.
„Profesorka Umbridgeová potrebuje vašu pomoc, pane,“ povedal Malfoy. „Našli Montagua, pane, objavili ho v záchodovej mise na štvrtom poschodí.“
„Ako sa tam dostal?“ spytoval sa Snape.
„Neviem, pane, je trochu zmätený.“
„Dobre teda, Potter,“ obrátil sa k Harrymu Snape, „vrátime sa k tejto lekcii zajtra večer.“
Otočil sa a vyšiel z pracovne. Malfoy Harrymu za Snapovým chrbtom bezhlučne naznačiclass="underline" „Doučovanie z elixírov?“ a potom sa pobral za učiteľom.
Nazlostený Harry si strčil prútik do habitu a chcel vyjsť z miestnosti. Aspoňže má dvadsaťštyri hodín na precvičovanie. Vedel, že by mal byť vďačný, ako tesne sa mu podarilo vykrútiť sa z toho, no na druhej strane mal nepríjemný pocit, lebo vedel, že Malfoy po celej škole roznesie, že Harry potrebuje doučovanie z elixírov.
Bol už pri dverách, keď to uvidel – na ráme dverí tancoval odraz mihotavého svetla. Zastal, hľadel naň, niečo mu pripomínalo… a potom si spomenuclass="underline" trochu sa podobalo na svetlá zo sna z minulej noci, svetlá v druhej miestnosti, cez ktorú prechádzal na Oddelení záhad.
Otočil sa. Svetlo vychádzalo z mysľomisy na Snapovom stole. Jej striebristobiely obsah sa prelieval a víril. Snapove myšlienky… to, čo nechcel, aby Harry videl, keby náhodou narušil jeho obranu…
Harry hľadel na mysľomisu a jeho zvedavosť narastala… čo chce Snape pred ním tak veľmi skryť?
Striebristé svetlo na stene sa mihalo… Harry podišiel dva kroky k stolu a úporne premýšľal. Nie je to informácia o Oddelení záhad?
Harry sa obzrel a srdce mu teraz tĺklo tak silno a rýchlo ako ešte nikdy. Ako dlho Snapovi potrvá, kým vyslobodí Montagua zo záchoda? Vráti sa potom rovno do svojej pracovne alebo odvedie Montagua do nemocničného krídla? Určite s ním pôjde… Montague je kapitán slizolinského metlobalového tímu, Snape sa bude chcieť presvedčiť, či sa uzdraví.
Harry prešiel zvyšný kúsok k mysľomise, postavil sa nad ňu a zahľadel sa do jej hlbín. Váhal, počúval, potom znova vytiahol prútik. V pracovni i na chodbe bolo úplné ticho. Končekom prútika trochu strčil do obsahu mysľomisy.
Striebristá látka sa začala veľmi rýchlo krútiť. Harry sa naklonil dopredu a videl, že spriesvitnela. Znova hľadel do nejakej miestnosti ako cez okrúhle okno v strope… vlastne, ak sa nemýlil, bola to Veľká sieň.
Jeho dych zahmlieval povrch Snapových myšlienok… jeho mozog akoby sa zmietal medzi dvoma možnosťami… bolo by šialenstvo urobiť to, čo ho tak veľmi lákalo… triasol sa… Snape sa môže kedykoľvek vrátiť… ale Harry si spomenul na nahnevanú Čcho, na Malfoyovu vyškerenú tvár a posadla ho ľahkomyseľná trúfalosť.
Zhlboka sa nadýchol a ponoril si tvár do Snapových myšlienok. Podlaha pracovne sa okamžite naklonila a vysypala Harryho dolu hlavou do mysľomisy…
Padal cez studenú tmu a pritom sa prudko krútil a potom…
Stál v strede Veľkej siene, ale štyri dlhé stoly tam neboli. Namiesto nich videl vyše sto malých stolíkov, všetky otočené jedným smerom, a za každým sedel študent so sklonenou hlavou a písal na zvitok pergamenu. Jediným zvukom bolo škrípanie bŕk a občas niekto zašuchotal pergamenom keď si ho naprával. Bolo jasné, že sa píšu písomky.
Cez vysoké okná dopadalo slnečné svetlo na sklonené hlavy, ktoré mali v tom prudkom svetle gaštanovú, medenú a zlatú farbu. Harry sa pozorne poobzeral. Niekde by tu mal byť Snape… toto je jeho spomienka…
A sedel tam, pri stole hneď za Harrym. Harry naňho hľadel -Snape-tínedžer bol chudý a bledý ako rastlinka pestovaná v tme. Mastné vlasy mu viseli až na stôl a šúchali sa po ňom, ohnutý nos mal pri písaní tesne nad pergamenom. Harry prešiel za Snapa a čítal nadpis písomky: OBRANA PROTI ČIERNEJ MÁGII – VYNIKAJÚCA ČARODEJNÍCKA ÚROVEŇ.
Takže Snape musel mať pätnásť alebo šestnásť, asi tak ako Harry. Ruka mu lietala po pergamene, napísal skoro o pol metra viac než jeho najbližší sused, a to drobným a hustým písmom.
„Ešte päť minút!“
Pri tom hlase Harry nadskočil. Keď sa otočil, videl vrch hlavy profesora Flitwicka, ktorý sa neďaleko prechádzal pomedzi stolíky. Profesor Flitwick sa práve nachádzal blízko chlapca so strapatými čiernymi vlasmi – veľmi strapatými čiernymi vlasmi…
Harry sa pohyboval tak rýchlo, že keby bol hmotný, stolíky by odlietali na všetky strany. Kĺzal sa pomedzi dve uličky a prechádzal po tretej. Chrbát čiernovlasého chlapca bol čoraz bližšie a… teraz sa vystiera, odkladá brko, priťahuje si zvitok pergamenu, aby si znova prečítal, čo napísal…
Harry zastal pred stolíkom a hľadel na svojho pätnásťročného otca.
Žalúdok sa mu chvel od vzrušenia: bolo to, akoby hľadel na svoj obraz, ale s úmyselnými chybami. James mal orieškovohnedé oči, nos trochu dlhší než Harry a čelo bez jazvy, mali však rovnakú chudú tvár, rovnaké ústa, rovnaké obočie. Jamesovi vzadu stáli vlasy presne tak ako Harrymu, jeho ruky mohli patriť Harrymu a Harry videl, že keby James vstal, boli by takmer rovnako vysokí.
James dokorán zazíval a našuchoril si vlasy, takže bol ešte strapatejší než predtým. Potom letmo pozrel na profesora Flitwicka, otočil sa na stoličke a uškrnul na chlapca o štyri stolíky za ním.
Pre Harryho to bol ďalší vzrušujúci okamih – Sirius práve ukazoval Jamesovi vztýčený palec. Pokojne sa rozvaľoval na stoličke naklonenej dozadu na dvoch nohách. Vyzeral veľmi dobre. Tmavé vlasy mu elegantne padali do očí, ako by to ani James, ani Harry nikdy nedosiahli, a dievča, čo sedelo za ním, s nádejou naňho vyvaľovalo oči, hoci on si to zrejme nevšímal. O dve sedadlá od toho dievčaťa – Harryho žalúdok sa zasa nepríjemne zavlnil – sedel Remus Lupin. Vyzeral dosť bledý a prepadnutý (blížil sa spln mesiaca?) a bol zahĺbený do písomky. Pri čítaní odpovedí si končekom brka škrabkal bradu a trochu sa mračil.