„Vypláchni si ústa,“ chladne poznamenal James. „Vyčistiť!“
Snapovi okamžite vyletúvali z úst ružové bublinky a pery mu pokryla pena, až sa zadúšal.
„Dajte mu POKOJ!“
James a Sirius sa obzreli. Jamesova voľná ruka okamžite vyletela do vlasov.
Bolo to jedno z dievčat pri jazere. Malo husté tmavočervené vlasy po plecia a prekvapujúco zelené oči mandľového tvaru -Harryho oči.
Harryho matka.
„V pohode, Evansová?“ spýtal sa James a jeho hlas bol zrazu príjemný, hlbší a zrelší.
„Dajte mu pokoj,“ opakovala Lilly. Hľadela na Jamesa s viditeľnou nevôľou. „Čo vám urobil?“
„No ide skôr o to, že existuje,“ odvetil James, akoby o tom uvažoval, „ak vieš, čo tým myslím…“
Mnohí naokolo sa zasmiali, vrátane Siriusa a Červochvosta, ale Lupin, stále očividne zaujatý knihou, ani Lilly nie.
„Myslíš si, že si zábavný,“ povedala chladne. „No ty si iba arogantný, odporný tyran, Potter. Nechaj ho na pokoji.“
„Ak budeš so mnou chodiť, Evansová,“ rýchlo vyjednával James. „No tak… poď so mnou na rande a už nikdy sa prútikom o Ufňukanca ani neobtriem.“
Zabraňovacie zaklínadlo už prestávalo účinkovať. Snape sa začal posúvať k spadnutému prútiku a ako liezol, vypľúval mydlové bubliny.
„Nechodila by som s tebou, ani keby som mala na výber iba teba a obrovskú chobotnicu,“ vyhlásila Lilly.
„Smola, Paroháč,“ rázne poznamenal Sirius a otočil sa k Snapovi. „Oj!“
No prineskoro. Snape namieril prútik rovno na Jamesa, vyletel záblesk svetla a na spánku Jamesovej tváre sa zjavila rezná rana a habit mu oprskala krv. James sa zvrtol a po ďalšom záblesku Snape visel vo vzduchu hore nohami, habit mu ovisol cez hlavu a odhalil chudé bledé nohy a zosivené spodné nohavice.
Mnohí z malej skupinky veselo zvýskli, Sirius, James a Červochvost sa rozrehotali.
Lillin nazlostený výraz na okamih zmäkol, akoby sa chcela usmiať, a zvolala: „Dajte ho dolu!“
„Jasnačka,“ súhlasil James a mykol prútikom dohora. Snape žuchol na zem ako vrece. Vymotal sa z habitu a rýchlo vstal so zdvihnutým prútikom, ale Sirius zvolal: „Petrificus totalus!“ a Snape sa znova zložil na zem meravý ako doska.
„Nechajte ho na pokoji!“ kričala Lilly. Už vytiahla prútik aj ona. James a Sirius na ňu pozorne hľadeli.
„Ach, Evansová, nenúť ma použiť proti tebe zaklínadlo,“ vážne hovoril James.
„Tak teda snímte z neho to zaklínadlo!“
James si zhlboka vzdychol, potom sa otočil k Snapovi a zahundral protizaklínadlo.
„A je to,“ zahlásil, keď sa Snape pokúšal vstať. „Máš šťastie že tu bola Evansová, Ufňukanec.“
„Nepotrebujem pomoc od tej špinavej humusáčky!“
Lilly zažmurkala.
„Fajn,“ povedala pokojne. „Nabudúce sa nebudem obťažovať. A keby som bola na tvojom mieste, Ufňukanec, oprala by som si gate!“
„Ospravedlň sa Evansovej!“ zreval James na Snapa a hrozivo naňho mieril prútikom.
„Nenúť ho, aby sa mi ospravedlnil!“ kričala Lilly na Jamesa. „Si rovnako zlý ako on.“
„Čo?“ vyštekol James. „Ja by som ťa NIKDY nenazval – vieš ako!“
„Šuchoríš si vlasy, lebo si myslíš, že to vyzerá frajersky, akoby si práve zosadol z metly, predvádzaš sa s tou hlúpou strelou, premávaš sa po chodbách a začaruješ každého, kto sa ti znepáči len preto, že to vieš… prekvapuje ma, že sa tvoja metla vôbec odlepí od zeme s takou centovou hlavou plnou blbostí. Je mi z teba na vracanie.“
Otočila sa a ponáhľala sa preč.
„Evansová!“ kričal za ňou James. „Hej, Evansová!“
Ale ona sa neobzrela.
„Čo jej je?“ spýtal sa James a neúspešne sa usiloval tváriť, akoby to bola iba taká rečnícka, preňho bezvýznamná otázka.
„Keď tak čítam medzi riadkami, povedal by som, že ťa považuje za nafúkanca, kamoško,“ odvetil Sirius.
„Jasne,“ povedal James a tváril sa už zlostne, „jasne.“
Znova sa zablyslo a Snape opäť visel vo vzduchu hore nohami.
„Kto chce vidieť, ako Ufňukancovi sťahujem gate?“
No či James naozaj stiahol Snapovi nohavice, to sa Harry nedozvedel. Rameno mu pevne ako zverák zovrela nejaká ruka. Harry sa strhol a obzrel sa, kto ho to chytil. Na svoje zdesenie uvidel, že vedľa neho stojí dospelý Snape, biely od zlosti.
„Zabávali ste sa?“
Harry cítil, ako stúpa nahor. Letný deň okolo neho zmizol, vznášal sa v ľadovej čierňave a Snape mu stále pevne zvieral ruku. Potom mal pocit, akoby sa vo vzduchu prevrátil, dopadol nohami na kamennú podlahu a znova stál pri stole s mysľomisou v pracovni učiteľa elixírov.
„Tak,“ precedil pomedzi zuby Snape a zvieral Harryho rameno tak pevne, až meravelo. „Tak čo… bavili ste sa, Potter?“
„N-nie,“ zajachtal Harry a usiloval sa vyslobodiť si ruku.
Bolo to desivé. Snapovi sa chveli pery, tvár mal bielu ako stena, zuby vycerené.
„Zábavný chlapík bol ten váš otec, však?“ chrčal Snape a tak Harrym triasol, až mu okuliare skĺzli po nose.
„Ja… som ne…“
Snape z celej sily Harryho odsotil, takže tvrdo dopadol na podlahu žalára.
„Nikomu nepoviete, čo ste videli!“ zreval.
„Nie,“ Harry vstával zo zeme čo najďalej od Snapa. „Nie, samozrejme, ne…“
„Vypadnite, vypadnite! Už nikdy viac vás nechcem vidieť v tejto pracovni!“
A ako sa Harry náhlil k dverám, nad hlavou sa mu rozbil pohár s mŕtvymi švábmi. Prudko mykol dvermi, rozbehol sa po chodbe a zastal až vtedy, keď ho od Snapa delili tri poschodia. Potom sa oprel o stenu, fučal a šúchal si boľavú ruku.
Nemal ani najmenšiu chuť vrátiť sa tak skoro do Chrabromilskej veže, ani povedať Ronovi a Hermione, čo práve videl. A vôbec sa tak strašne necítil a nebol taký nešťastný preto, že naňho Snape kričal, či hádzal po ňom poháre, bolo to preto, lebo dobre vedel, aké to je byť ponižovaný pred divákmi, presne vedel, ako sa Snape cítil, keď sa mu jeho otec posmieval, a podľa toho, čo videl, usúdil, že jeho otec bol presne taký arogantný, ako mu Snape vždy hovoril.
29
Voľba povolania
„Ale prečo už nemávaš hodiny oklumencie?“ zamračene sa spytovala Hermiona.
„Už som ti hovoril,“ zahundral Harry. „Snape si myslí, že teraz, keď už mám základy, môžem pokračovať aj sám.“
„Takže čudné sny prestali?“ pochybovačne sa spýtala Hermiona.
„Takmer áno,“ odvetil Harry, ale nedíval sa na ňu.
„Ja si nemyslím, že Snape mal prestať, keď ich ešte nevieš celkom kontrolovať!“ rozhorčovala sa Hermiona. „Harry, podľa mňa by si mal ísť za ním a požiadať ho…“
„Nie,“ prudko zaprotestoval Harry. „Prestaň s tým, Hermiona, dobre?“
Bol prvý deň veľkonočných prázdnin a Hermiona, ako mala vo zvyku, veľkú časť dňa strávila tým, že pre všetkých troch pripravovala rozvrhy opakovania. Harry a Ron ju nechali, nech ich robí – bolo to jednoduchšie, než sa s ňou hádať, a možno sa im nakoniec aj zídu.
Vyplašený Ron zistil, že do skúšok zostáva už len šesť týždňov.
„Ako ťa to mohlo šokovať?“ spytovala sa Hermiona a klopkala po každom malom štvorčeku Ronovho rozvrhu prútikom, aby sa zafarbil inou farbou podľa predmetu.
„Ja neviem. Keď sa toho toľko deje.“
„Tak tu máš,“ podávala mu rozvrh, „ak sa ho budeš držať, mal by si to zvládnuť.“
Ron sa naň zachmúrene pozrel, ale potom sa mu tvár rozjasnila.
„Ty si mi každý týždeň dala jeden voľný večer?!“
„To je na metlobalový tréning.“
Úsmev z Ronovej tváre sa vyparil.
„A načo?“ spýtal sa. „Tento rok máme asi takú šancu vyhrať metlobalový pohár, akú má náš tatko stať sa ministrom mágie.“