Hermiona nepovedala nič. Hľadela na Harryho, ktorý upieral prázdny pohľad na protiľahlú stenu klubovne, zatiaľ čo Krivolab mu labkou drapkal do ruky a dožadoval sa, aby ho Harry škrabkal za ušami.
„Čo sa stalo, Harry?“
„Čo?“ ohlásil sa rýchlo. „Nič.“
Zobral do ruky Teóriu magickej obrany a predstieral, že niečo hľadá v indexe. Krivolab to uňho vzdal, videl, že sa zbytočne namáha, a stiahol sa pod Hermionino kreslo.
„Videla som Čcho,“ opatrne nadhodila Hermiona. „Aj ona vyzerá dosť nešťastne… zase ste sa pohádali?“
„Č… áno, pohádali,“ Harry sa vďačne chytil výhovorky.
„Prečo?“
„Pre tú jej udavačskú kamošku Mariettu,“ povedal Harry.
„No tak to sa ti ani nečudujem!“ nahnevane vyhlásil Ron a odložil rozvrh opakovania. „Keby nebolo tej…“
Ron začal nadávať na Mariettu Edgecombovú, čo Harrymu pomohlo. Stačilo sa len tváriť nahnevane, prikyvovať a hovoriť ‚Áno‘ a ‚Máš pravdu‘ vždy, keď sa Ron bude nadychovať k ďalšej reči, a jeho myseľ sa môže zaoberať ešte skľučujúcejšou témou -tým, čo videl v mysľomise.
Mal pocit, akoby ho tá spomienka zožierala zvnútra. Bol si taký istý, že jeho rodičia boli skvelí ľudia, a ani najmenej neveril Snapovým opovržlivým poznámkam o charaktere jeho otca. Veď ľudia ako Hagrid a Sirius mu predsa hovorili, že jeho otec bol skvelý.
Áno, ale pozri, aký bol Sirius, ozval sa dotieravý hlas v Harryho hlave… bol zlý, či nie? Áno, raz počul profesorku McGonagallovú hovoriť, že jeho otec a Sirius boli školskí výtržníci, ale vravela o nich ako o predchodcoch Weasleyovie dvojčiat a Harry si nevedel predstaviť, že by Fred s Georgeom niekoho len tak pre zábavu zavesili dolu hlavou… pokiaľ by im nebol skutočne odporný -možno Malfoya alebo niekoho, kto by si to naozaj zaslúžil…
Harry sa snažil nájsť dôvod, prečo si Snape zaslúžil od Jamesa takú pohanu, ale veď Lilly sa spýtala: „Čo vám urobil?“ a James odpovedaclass="underline" „Tu ide skôr o to, že vôbec existuje, ak vieš, čo tým myslím.“ Nezačal to všetko James iba preto, lebo sa Sirius nudil? Harry si spomenul na Lupina, vtedy na Grimmauldovom námestí hovoril, že Dumbledore ho vymenoval za prefekta v nádeji, že sa mu podarí trochu skrotiť Jamesa a Siriusa… ale v mysľomise tam len sedel a dovolil, aby sa to všetko stalo…
Harry si stále pripomínal, že Lilly zasiahla, jeho matka bola slušná. A predsa spomienka na výraz jej tváre, keď kričala na Jamesa, bola preňho rovnako rušivá ako ostatné. Zjavne Jamesa neznášala a Harry jednoducho nechápal, prečo sa nakoniec vlastne vzali. Raz či dva razy mu dokonca zišlo na um, či ju James k tomu nedonútil…
Takmer päť rokov bola preňho myšlienka na otca zdrojom útechy a inšpirácie. Vždy, keď mu niekto povedal, že je ako James, v duši zahorel hrdosťou. A teraz… teraz pri pomyslení naňho cítil chlad a nešťastie.
Po veľkonočných prázdninách bolo počasie veternejšie, jasnejšie a teplejšie, ale Harry aj s ostatnými piatakmi a siedmakmi sedel zavretý dnu, opakoval si učivo a vláčil sa hore-dolu do knižnice a z knižnice. Predstieral, že jeho zlá nálada nemá inú príčinu než blížiace sa skúšky, a pretože aj spolužiaci mali učenia až po krk, nikto o jeho dôvode nepochyboval.
„Harry, rozprávam sa s tebou, počuješ ma?“
„Hm?“
Obzrel sa. K stolíku v knižnici, za ktorým sedel sám, si prisadla Ginny Weasleyová a vyzerala ošľahaná od vetra. Bol neskorý nedeľný večer. Hermiona sa vrátila do Chrabromilskej veže opakovať si starobylé runy a Ron mal metlobalový tréning.
„Ach, ahoj,“ pozdravil ju Harry a pritiahol si knihy pred seba. „Ako to, že nie si na tréningu?“
„Skončil,“ povedala Ginny. „Ron musel odviesť Jacka Slopera do nemocničného krídla.“
„Prečo?“
„Nie sme si istí, ale myslíme si, že sa zložil vlastnou pálkou.“ Zhlboka si vzdychla. „Skrátka… práve sme dostali balíček, už prešiel Umbridgeovej novým kontrolným procesom.“
Vyložila na stôl škatuľku v baliacom papieri. Očividne ju niekto rozbalil a ledabolo zabalil nanovo. Červeným atramentom bola na nej načmáraná poznámka: Skontroloval a prepustil vrchný inkvizítor Rokfortu.
„Sú to veľkonočné vajíčka od mamy,“ povedala Ginny. „Jedno je tu pre teba… tu máš.“
Podala mu pekné čokoládové vajíčko vyzdobené malými cukrovými ohnivými strelami a podľa obalu obsahovalo vrecúško šumivých bzučaliek. Harry naň chvíľu hľadel a potom na svoje zdesenie cítil, ako mu do hrdla stúpa akási hrča.
„Je ti niečo, Harry?“ potichu sa spýtala Ginny.
„Ale, nič,“ nevľúdne odpovedal. Hrča v hrdle bola nepríjemná. Nechápal, prečo by v ňom veľkonočné vajce malo vyvolať takýto pocit.
„V poslednom čase vyzeráš fakt skleslo,“ podotkla Ginny. „Vieš, som si istá, že keby si sa s Čcho porozprával…“
„Nechcem sa rozprávať s Čcho,“ prudko ju zarazil Harry.
„Tak teda s kým?“ spýtala sa Ginny.
„Ja…“
Poobzeral sa, aby si bol istý, že nikto nenačúva. Madam Pinceová bola o niekoľko políc ďalej, vypisovala kopu žiadaniek pre šialene sa tváriacu Hannah Abbottovú.
„Chcel by som sa rozprávať so Siriusom,“ zamrmlal. „Ale viem, že nemôžem.“
Skôr preto, aby sa niečím zamestnal, než preto, že by mal chuť, Harry odbalil veľkonočné vajíčko, odlomil si kus a vložil do úst.
„No ak naozaj chceš hovoriť so Siriusom, predpokladám, že by sme mohli vymyslieť spôsob, ako to urobiť.“
„Ale no tak,“ beznádejne reagoval Harry. „Ako, keď Umbridgeová stráži kozuby a číta všetku našu poštu?“
„ K e ď človek vyrastá pri Fredovi a Georgeovi,“ zadumane prehodila Ginny, „začne si myslieť, že všetko je možné, len treba mať odvahu.“
Harry pozrel na ňu. Možno tak zaúčinkovala čokoláda – Lupin im vždy radil dať si čokoládu po stretnutí s dementormi – alebo jednoducho preto, že konečne nahlas vyslovil želanie, ktoré ho spaľovalo už týždne, ale cítil sa trochu nádejnejšie.
„Ako si to predstavujete!?“
„Och, doparoma,“ zašepkala Ginny a vyskočila. „Zabudla som…“
Madam Pinceová sa na nich vrhla a jej scvrknutá tvár sa skrivila od zlosti. „Čokoláda v knižnici!“ kričala. „Von – von – VON!“ Mávla prútikom a Harryho knihy, taška a fľaška s atramentom leteli za ním a za Ginny z knižnice a cestou ich udierali do hlavy.
Akoby na zdôraznenie dôležitosti nadchádzajúcich skúšok sa pred koncom prázdnin v Chrabromilskej veži okrem kopy letákov, brožúriek a oznamov súvisiacich s rôznymi čarodejníckymi povolaniami zjavil ďalší oznam na tabuli:
Od všetkých piatakov sa žiada, aby sa v priebehu prvého týždňa letného semestra zúčastnili na krátkej schôdzke s vedúcou svojej fakulty a prebrali s ňou tému budúceho povolania. Čas jednotlivých stretnutí je uvedený nižšie.
Harry si na zozname zistil, že má prísť do pracovne profesorky McGonagallovej v pondelok o pol tretej, čo znamenalo, že vymešká väčšinu veštenia. On i ostatní piataci strávili posledný víkend veľkonočných prázdnin čítaním všetkých informácií o povolaniach, ktoré dostali na preštudovanie.
„Liečenie sa mi nepáči,“ vyhlásil Ron v posledný večer prázdnin. Bol začítaný do brožúrky s emblémom Nemocnice svätého Munga na titulnej strane – prútikom skríženým s kosťou. „Píše sa tu, že na MLOK-u potrebuješ z elixírov, herbológie, transfigurácie, čarovania a obrany proti čiernej mágii najmenej ‚P‘. Chcem povedať, že… doparoma… ani toho veľa nechcú, čo?“