„Ale je to veľmi zodpovedná práca,“ zamyslene povedala Hermiona. Študovala žiarivú ružovo-oranžovú brožúrku s nadpisom: ‚Myslíte si, že by ste chceli pracovať v oblasti vzťahov s muklami?‘
„Na kontakty s muklami ani netreba takú vysokú kvalifikáciu. Chcú len MLOK zo štúdia muklov: ‚Oveľa dôležitejšie je nadšenie, trpezlivosť a zmysel pre humor!‘“
„Pri mojom strýkovi človek potrebuje viac ako len zmysel pre humor,“ pochmúrne vyhlásil Harry. „Skôr treba mať zmysel pre to, aby si vedel, kedy máš uhnúť.“ Bol práve v polovici brožúrky o čarodejníckom bankovníctve. „Počúvajte toto: ‚Hľadáte náročnú prácu, ku ktorej patrí cestovanie, dobrodružstvo a značné príplatky za nebezpečenstvo? V tom prípade uvažujte o mieste v čarodejníckej Gringottbanke, ktorá v súčasnosti hľadá kliatborušiteľov na vzrušujúcu prácu v zahraničí…‘ Požadujú však aritmanciu; ty by si to mohla robiť, Hermiona!“
„Mne sa bankovníctvo veľmi nepáči,“ odmietavo zareagovala Hermiona, teraz pohrúžená do letáčika s názvom: ‚Máte potrebné predpoklady na cvičenie bezpečnostných trollov?‘
„Hej,“ ozval sa nejaký hlas Harrymu pri uchu. Obzrel sa. Prišli Fred s Georgeom.
„Ginny s nami hovorila o tebe,“ začal Fred, vyložil si nohy na stôl a zhodil na zem niekoľko brožúrok o práci na Ministerstve mágie. „Hovorí, že sa potrebuješ rozprávať so Siriusom.“
„Čože?“ zvolala Hermiona a ruka jej znehybnela na pol ceste k letáčiku: ‚Urobte dieru do sveta na oddelení čarovných nehôd a katastrôf.‘
„Áno,“ Harry sa usiloval o nenútený tón, „áno, rád by som…“
„Nebuď smiešny,“ povedala Hermiona, vystrela sa a hľadela naňho, akoby neverila vlastným očiam. „Pri tom, ako Umbridgeová snorí v ohniskách a prezerá všetky sovy?“
„Myslíme, že nájdeme nejaký spôsob, ako to obísť,“ natiahol sa George a usmieval sa. „Je to jednoducho len otázka odpútania pozornosti. Ako ste si mohli všimnúť, po tom bengáli pred Veľkou nocou sme boli dosť ticho.“
„Aký by malo zmysel rušiť vo voľnom čase, pomysleli sme si,“ pokračoval Fred. „Vôbec nijaký, odpovedali sme si. Okrem toho by sme spolužiakom znemožnili opakovanie, a to by sme naozaj nechceli.“
Pokrytecky kývol Hermione. Táto ohľaduplnosť ju zrejme dosť prekvapila.
„Od zajtra však fungujeme naplno,“ oznámil energicky. „A ak máme spôsobiť nejaký rozruch, prečo by sme to nemohli urobiť tak, aby mal Harry čas pokecať si so Siriusom?“
„Áno, ale aj tak,“ Hermiona hovorila tónom, akoby vysvetľovala niečo veľmi jednoduché mimoriadne tupej osobe, „aj keď naozaj odpútate pozornosť, ako sa s ním má Harry rozprávať?“
„V Umbridgetkinej kancelárii,“ potichu povedal Harry. Myslel na to už asi dva týždne a nevedel prísť na nijakú inú možnosť. Umbridgeová mu sama povedala, že jediný kozub, ktorý nie je sledovaný, je jej vlastný.
„Tebe preskočilo?“ zašepkala Hermiona.
Ron odložil letáčik o pestovaní húb a napäto sledoval rozhovor.
„Myslím, že nie,“ pokrčil plecami Harry.
„A ako sa tam vlastne chceš dostať?“
Harry bol na túto otázku pripravený.
„So Siriusovým nožom,“ povedal.
„Prosím?“
„Predminulé Vianoce mi Sirius dal nožík, ktorý otvorí každú zámku,“ vysvetlil. „Takže aj keď si Umbridgeová začarovala dvere a Alohomora nezaberie – a to sa stavím, že to urobila…“
„Čo si o tom myslíš?“ Hermiona sa spýtala Rona a Harrymu celkom pripomínala pani Weasleyovú, keď sa obracala k manželovi pri prvej večeri na Grimmauldovom námestí.
„Neviem,“ odvetil Ron a očividne ho znervóznilo, že sa ho pýtajú na názor. „Ak to Harry chce urobiť, je to len na ňom, nie?“
„Prehovoril si ako skutočný priateľ a Weasley,“ Fred silno potľapkal Rona po chrbte. „Tak teda dobre. Uvažujeme, že to roztočíme zajtra hneď po vyučovaní, lebo maximálny účinok dosiahneme, keď budú všetci na chodbách. Harry, spustíme to niekde vo východnom krídle, čím ju odlákame z pracovne – myslím, že by sme ti mohli zaručiť takých dvadsať minút,“ pozrel na Georgea.
„Bez problémov,“ prikývol George.
„A aké odpútanie pozornosti to bude?“ spýtal sa Ron.
„Uvidíš, braček,“ povedal Fred a obaja s Georgeom vstali. „v tom prípade, ak zajtra okolo piatej budeš na chodbe Gregora Podlízavého.“
Harry sa na druhý deň zobudil veľmi zavčasu a cítil skoro rovnakú nervozitu ako v to ráno pred disciplinárnym konaním na Ministerstve mágie. Neznervózňovala ho len predstava, že sa má vlámať do kancelárie Umbridgeovej a použiť jej kozub na rozhovor so Siriusom, hoci už aj to bolo dosť hrozné, okrem toho sa totiž po prvý raz stretne so Snapom po tom, čo ho profesor vyhodil zo svojej pracovne.
Chvíľu ležal v posteli a rozmýšľal o nastávajúcom dni, potom veľmi potichu vstal, šiel k oknu pri Nevillovej posteli a hľadel von na skutočne nádherné ráno. Obloha bola jasná, perlovobelasá. Priamo pred Harrym sa týčil buk, pod ktorým jeho otec kedysi trápil Snapa. Nevedel, čím by Sirius mohol zmierniť zážitok z mysľomisy, ale tak zúfalo chcel počuť Siriusovu verziu udalosti, tak veľmi sa chcel dozvedieť, či neexistovali nejaké poľahčujúce okolnosti, akékoľvek ospravedlnenie otcovho správania…
Čosi upútalo Harryho pozornosť, nejaký pohyb na okraji Zakázaného lesa. Harry žmúril proti slnku a videl, ako sa spomedzi stromov vynoril Hagrid. Zdalo sa, že kríva. Harry sa díval, kým sa nedotackal k dverám chalupy a nezmizol vnútri. Ešte chvíľu chalupu sledoval, ale Hagrid už nevyšiel, zato z komína sa kúdolil dym, takže nemôže byť až taký strašne zranený, keď rozložil oheň.
Harry sa odvrátil od okna, šiel k svojmu kufru a začal sa obliekať.
Keďže mal pred sebou vlámačku do riaditeľkinej kancelárie, nečakal, že tento deň bude pokojný, ale nepočítal s Hermioninými takmer nepretržitými pokusmi odhovoriť ho od plánovanej akcie o piatej. Po prvý raz bola na hodine profesora Binnsa prinajmenšom rovnako nepozorná ako Harry a Ron a bez prestania šeptom Harryho hrešila, čo sa on veľmi snažil ignorovať.
„… keď ťa tam prichytí, okrem toho, že ťa vylúčia, uhádne, že si sa rozprával so Smrkáčom, a predpokladám, že tentoraz ťa naozaj donúti vypiť Veritaserum a odpovedať na otázky…“
„Hermiona,“ potichu sa rozhorčoval Ron, „prestaň už Harrymu kázať a počúvaj profesora Binnsa, alebo si mám robiť poznámky sám?“
„Prečo by si si pre zmenu nemohol robiť poznámky aj sám? Nezabije ťa to!“
V podzemí sa ani Harry ani Ron s Hermionou nerozprávali. Ona sa tým však nenechala zastrašiť a využila ich mlčanie na to, aby pokračovala v strašidelných hrozbách, ktoré síce vyslovovala potichu, ale pritom tak prudko syčala, že Seamus celých päť minút zabil kontrolovaním, kde mu tečie kotlík.
Snape sa medzitým zrejme rozhodol správať, akoby bol Harry neviditeľný. Harry, zvyknutý na takúto taktiku, pretože patrila medzi najobľúbenejšie prístupy strýka Vernona, bol vďačný, že nemusí pretrpieť nič horšie. Vlastne v porovnaní s tým, čo musel od Snapa zvyčajne znášať, jeho posmech a škodoradostné poznámky, považoval tento nový spôsob správania za zlepšenie a bol rád, lebo zistil, že keď ho Snape nechal na pokoji, podarilo sa mu namiešať povzbudzujúci odvar celkom ľahko. Na konci hodiny nabral z tohto elixíru trochu do flakóna, zazátkoval ho a odniesol na oznámkovanie s pocitom, že konečne možno dostane ‚P‘.
Práve sa otočil, keď počul cinkot rozbitého skla. Malfoy sa škodoradostne zasmial. Harry sa zvrtol. Vzorka jeho elixíru sa roztekala po dlážke a Snape ho s nepríjemným úsmevom sledoval.