„… ak nie ste pripravený absolvovať po Rokforte ďalšie skúšky, mali by ste si hľadať iné…“
„Čo znamená, že tento chlapec má takú šancu stať sa aurorom, ako Dumbledore vrátiť sa do tejto školy.“
„V tom prípade veľmi dobrú šancu,“ vyhlásila profesorka McGonagallová.
„Potter má záznam v trestnom registri,“ zvýšila hlas Umbridgeová.
„Pottera zbavili všetkých obvinení,“ ešte hlasnejšie odvetila McGonagallová.
Profesorka Umbridgeová vstala. Bola nízka, takže sa tým veľa nezmenilo, ale jej falošne uhladené a posmešné správanie vystriedala otvorená zlosť a jej široká ochabnutá tvár vyzerala čudne hrozivo. „Potter nemá ani najmenšiu šancu stať sa aurorom!“
Profesorka McGonagallová vstala tiež, čo však v jej prípade bolo oveľa pôsobivejšie. Týčila sa vysoko nad profesorkou Umbridgeovou.
„Potter,“ povedala, až to zarezonovalo, „budem vám pomáhať, aby ste sa stali aurorom, aj keby to bola tá posledná vec, ktorú urobím! Aj keby som vám musela po nociach dávať súkromné hodiny, postarám sa, aby ste dosiahli požadované výsledky!“
„Ministerstvo mágie Pottera nikdy nezamestná!“ profesorka Umbridgeová už zúrivo kričala.
„Kým bude Potter pripravený nastúpiť, bude možno iný minister mágie!“ tiež kričala profesorka McGonagallová.
„Aha!“ škriekala profesorka Umbridgeová a tučným krátkym prstom mierila na McGonagallovú. „Áno! Áno, áno, áno! Samozrejme! To chcete, však, Minerva McGonagallová! Chcete, aby Korneliusa Fudgea nahradil Albus Dumbledore! Myslíte si, že vy budete tam, kde som ja, všakže? Prvá námestníčka ministra a ešte k tomu riaditeľka!“
„Blúznite,“ prekrásne pohŕdavým tónom na to zareagovala McGonagallová. „Potter, naša konzultácia o voľbe povolania sa skončila.“
Harry si zavesil tašku na plece a ponáhľal sa preč, neodvažujúc sa pozrieť na profesorku Umbridgeovú. Celou cestou po chodbe počul, že s McGonagallovou na seba ďalej kričia.
V to popoludnie profesorka Umbridgeová vošla do triedy na hodinu obrany proti čiernej mágii stále zadychčaná, akoby bežala.
„Dúfam, že si si to so svojimi plánmi rozmyslel, Harry,“ zašepkala Hermiona pri otváraní učebnice na tridsiatej štvrtej kapitole: Vyhýbanie sa odvete a vyjednávanie. „Umbridgeová už aj tak vyzerá, akoby mala veľmi zlú náladu…“
Umbridgeová chvíľami vrhala zamračené pohľady na Harryho, ktorý síce skláňal hlavu nad Teóriou magickej obrany, ale pohľad mal nesústredený a premýšľal…
Vedel si predstaviť, ako by McGonagallová reagovala, keby ho prichytili pri vniknutí do kancelárie profesorky Umbridgeovej iba niekoľko hodín po tom, čo sa zaňho postavila… Veď čo, môže to odložiť – jednoducho sa vráti do Chrabromilskej veže a bude dúfať, že niekedy cez letné prázdniny sa mu naskytne príležitosť a spýta sa Siriusa na scénu, ktorú videl v mysľomise… Lenže keď si pomyslel, že by urobil takýto rozumný krok, mal pocit, akoby mu do žalúdka naliali olovo… a potom – Fred s Georgeom už naplánovali odpútavací manéver, nehovoriac o nožíku od Siriusa, ktorý už mal v taške aj s otcovým neviditeľným plášťom.
Lenže faktom zostávalo, že keby ho chytili…
„Dumbledore sa obetoval, aby si mohol zostať v škole, Harry!“ šepkala mu Hermiona spoza zdvihnutej knihy, ktorou si kryla tvár pred Umbridgeovou. „A ak ťa dnes vyhodia, všetko by to bolo zbytočné!“
Mohol sa toho plánu vzdať a jednoducho sa naučiť žiť so spomienkou na otcov čin v jeden letný deň pred vyše dvadsiatimi rokmi.
A potom si spomenul na Siriusa v kozube chrabromilskej klubovne…
Podobáš sa na svojho otca menej, než som si myslel… Jamesa bavilo práve to riziko…
Ale naozaj sa ešte stále chce podobať na svojho otca?
„Harry, nerob to, prosím ťa, nerob to!“ úzkostlivo prosila Hermiona po zazvonení.
Neodpovedal, nevedel, čo má urobiť.
Ron sa zrejme rozhodol, že mu ani nepovie svoj názor, ani mu nebude radiť, ani na Harryho nehľadel, hoci keď Hermiona otvorila ústa, že sa znova pokúsi Harryho odhovoriť, potichu povedaclass="underline" „Prestaň už, dobre? Má predsa vlastný rozum.“
Pri odchode z triedy Harrymu srdce bilo veľmi rýchlo. Už v polovici chodby začul zvuky neomylne svedčiace o tom, že odpútavací manéver začal. Odkiaľsi sponad nich sa ozýval vreskot a výkriky, študenti vychádzajúci z tried sa zastavovali a s obavami dvíhali hlavy k stropu.
Umbridgeová vybehla z triedy tak rýchlo, ako jej to krátke nohy dovoľovali. Vytiahla prútik a ponáhľala sa na opačnú stranu. Teraz alebo nikdy!
„Harry… prosím ťa!“ tichučko prosíkala Hermiona.
No on sa už rozhodol, napravil si tašku na pleci a rozbehol sa, prepletajúc sa pomedzi študentov, ktorí sa ponáhľali opačným smerom pozrieť sa, čo sa deje vo východnom krídle hradu.
Harry dorazil na chodbu k Umbridgeovej kancelárii a našiel ju prázdnu. Vbehol za brnenie, prilba sa s vrzgotom otočila, aby ho sledovala, otvoril tašku, vytiahol Siriusov nožík a zahalil sa do neviditeľného plášťa. Pomaly a opatrne sa zakrádal spoza brnenia a po chodbe, až prišiel k dverám pracovne profesorky Umbridgeovej.
Zastrčil čepeľ čarovného noža do štrbiny medzi nimi a zárubňou, jemne ním prešiel hore a dolu a potom ho vytiahol. Ozvalo sa tiché cvaknutie a dvere sa otvorili. Vbehol do pracovne, rýchlo za sebou zavrel a obzeral sa.
Nič sa tam nehýbalo okrem strašných mačeniec, tie stále poskakovali na nástenných tanieroch nad skonfiškovanými metlami.
Harry si vyzliekol neviditeľný plášť, prešiel k ohnisku a hneď aj našiel, čo hľadal – malú škatuľku s ligotavým hop-šup práškom.
Čupol si pred prázdny kozub a ruky sa mu triasli. Nikdy to ešte nerobil, hoci si myslel, že vie, ako to funguje. Strčil hlavu do ohniska, nabral si veľkú štipku prášku a nasypal ho na brvná naukladané pod ním. Okamžite vybuchli smaragdovozelenými plameňmi.
„Grimmauldovo námestie číslo dvanásť!“ vyslovil nahlas a jasne.
Bol to jeden z najzvláštnejších pocitov, aké zažil. Predtým už, pravdaže, cestoval pomocou hop-šup prášku, lenže vtedy sa cez sieť čarodejníckych kozubov, ktorá sa rozprestierala po celej krajine, v plameňoch krútilo celé jeho telo. Tentoraz jeho kolená zostali kľačať na chladnej dlážke v Umbridgetkinej kancelárii a cez smaragdový oheň sa mu rútila iba hlava…
A potom odrazu, tak ako vírenie začalo, aj prestalo. Harry sa cítil dosť zle, akoby mal hlavu omotanú mimoriadne teplým šálom. Otvoril oči a zistil, že z kuchynského ohniska hľadí na dlhý drevený stôl, za ktorým sedel nejaký muž a študoval kus pergamenu.
„Sirius?“
Muž vyskočil a obzrel sa. Nebol to Sirius, ale Lupin.
„Harry!“ zvolal šokovane. „Čo tu… čo sa stalo, je všetko v poriadku?“
„Áno. Iba som… teda rád by som… sa porozprával so Siriusom.“
„Zavolám ho,“ povedal Lupin a vstal, stále sa tváriac zmätene, „išiel hore pohľadať Kreachera, zrejme sa zase skrýva v podkroví…“
Harry videl, ako Lupin rýchlo vyšiel z kuchyne. Nezostávalo mu iné, iba nečinne pozerať na nohy od stoličiek a stola. Rozmýšľal, prečo Sirius nikdy nespomínal, aké je nepohodlné hovoriť z ohňa. Jeho kolená už bolestivo protestovali proti takému dlhému kontaktu s Umbridgetkinou tvrdou kamennou podlahou.
O chvíľočku sa Lupin vrátil aj so Siriusom.
„Čo je?“ naliehavo sa spýtal Sirius, odhodil si z očí dlhé čierne vlasy a klesol na zem pred ohniskom, aby bol s Harrym na jednej úrovni. Kľakol si aj Lupin a tváril sa veľmi znepokojene. „Stalo sa niečo? Potrebuješ pomoc?“
„Nie,“ povedal Harry, „nie, nič také… len som sa chcel porozprávať… o mojom ockovi.“