„Viete čo? Myslím, že sa to nedozvieme,“ usmial sa na ňu Fred. Otočil sa k svojmu dvojčaťu.
„George,“ oslovil ho, „myslím, že už sme vyrástli zo školských lavíc.“
„Áno, aj ja mám ten pocit,“ nenútene odvetil George.
„Je načase, aby sme svoj talent vyskúšali v skutočnom svete, čo povieš?“ spýtal sa Fred.
„Rozhodne.“
A kým na to Umbridgeová stihla niečo povedať, zdvihli prútiky a naraz povedali: „Accio, metly!“
Harry niekde v diaľke počul lomoz. Pozrel doľava a práve včas sa uhol. Po chodbe k svojim majiteľom leteli dve metly a za jednou sa vliekla hrubá reťaz aj s kolíkom, o ktorý ich Umbridgeová pripevnila k stene. Metly zabočili doľava, trielili dolu schodmi a zastali tesne pred dvojčatami, pričom reťaz zarinčala na kamennej dlažbe.
„Nebudeme vás navštevovať,“ oznámil Fred profesorke Umbridgeovej a prehodil nohu cez metlu.
„Ach, a neobťažujte sa nám písať,“ radil jej George, keď na metlu vysadol aj on.
Fred sa obzrel na zhromaždených študentov, na tichý, pozorný dav.
„Ak má niekto záujem kúpiť si prenosný močiar, ktorý sme predviedli tam hore, príďte do Šikmej uličky číslo deväťdesiattri -Vydarené výmysly Weasleyovcov!“ zvolal. „Tam je naše nové sídlo!“
„Špeciálne zľavy poskytneme tým rokfortským študentom, ktorí odprisahajú, že naše výrobky použijú na to, aby zbavili Rokfort tejto starej ježibaby,“ dodal George a ukázal na profesorku Umbridgeovú.
„Zastavte ich!“ škriekala Umbridgeová, ale už bolo neskoro. Kým ich Inkvizičná čata stihla obkľúčiť, Fred a George sa odrazili od zeme, vzniesli sa do vzduchu a železný kolík sa nebezpečne hojdal pod nimi. Fred sa obzrel na druhú stranu haly na ducha Zloducha, ktorý sa v rovnakej výške vznášal nad študentmi.
„Priprav jej za nás peklo, Zloduch.“
Harry ešte nikdy nevidel, že by Zloduch prijal rozkaz od nejakého študenta, ale teraz zložil z hlavy zvoncovitý klobúk, vystrel sa a vzápätí sa poklonil Fredovi a Georgeovi, ktorí za búrlivého potlesku študentov pod nimi zakrúžili vo vzduchu a vyleteli cez otvorené vchodové dvere do nádherného západu slnka.
30
Grawp
Historka o Fredovom a Georgeovom odlete sa v nasledujúcich dňoch rozprávala tak často, až si Harry bol istý, že sa stane rokfortskou legendou. Za týždeň aj tí, čo to videli na vlastné oči, boli takmer presvedčení, že prv než dvojčatá vyleteli von dverami, zaútočili na Umbridgeovú a zasypali ju hnojovými bombami. Bezprostredne po ich odchode sa veľa rozprávalo o možnosti napodobniť ich. Harry často počul vety ako: „Čestné slovo, v niektoré dni mám chuť vyskočiť na metlu a vypadnúť odtiaľto…“ alebo: „Ešte jedna takáto hodina a možno urobím ako Weasleyovci.“
Fred s Georgeom sa naozaj postarali, aby sa na nich tak ľahko nezabudlo. Predovšetkým nezanechali nijaké pokyny, ako odstrániť močiar, ktorý teraz zapĺňal chodbu na piatom poschodí východného krídla. Umbridgeovú s Filchom študenti videli, ako sa ho rôznymi spôsobmi pokúšajú odčarovať, ale bez úspechu. Nakoniec oblasť ohradili a Filch, zlostne škrípajúc zubami, musel prevážať študentov do tried na pramici. Harry si bol istý, že učitelia ako McGonagallová alebo Flitwick mohli odstrániť močiar za okamih, ale tak ako v prípade Fredových a Georgeových vrtošivých vybuchovačiek sa zdalo, že sa radšej pozerajú, ako sa Umbridgeová trápi.
Potom tu boli dve veľké diery v tvare metly vo dverách do Umbridgeovej kancelárie, cez ktoré Ometlá prerazili za svojimi pánmi. Filch síce nasadil nové dvere a odniesol Harryho Blesk do podzemia (hovorilo sa, že Umbridgeová ho dala strážiť ozbrojeným bezpečnostným trollom), ale tým sa jej problémy ani zďaleka neskončili.
Inšpirovaní Fredovým a Georgeovým príkladom teraz mnohí študenti súperili o uvoľnenú pozíciu najväčšieho výtržníka školy. Napriek novým dverám sa niekomu podarilo strčiť Umbridgeovej do kancelárie ňucháča s chlpatým rypákom. Ten miestnosť okamžite prevrátil hore nohami, hľadajúc lesklé predmety, a keď riaditeľka vošla, skočil na ňu a pokúšal sa poodhrýzať prstene z jej tučných prstov. Hnojové bomby a smradľavé guľky lietali po chodbách tak často, že študenti pred odchodom z tried používali kúzlo bublinovej hlavy, ktoré im zabezpečovalo dostatok čerstvého vzduchu, hoci vyzerali, akoby mali na hlavách guľaté akvária pre zlaté rybky.
Filch sa zakrádal po chodbách s konským bičom a zúfalo sa usiloval chytiť nejakých lotrov, lenže problém bol v tom, že ich teraz bolo priveľa a nikdy nevedel, na ktorú stranu sa vybrať. Inkvizičná čata sa mu pokúšala pomôcť, ale jej členom sa stávali zvláštne veci. Warrington zo slizolinského metlobalového mužstva sa hlásil v nemocničnom krídle so strašnou kožnou chorobou, vyzeral, akoby bol pokrytý ovsenými vločkami. Pansy Parkinsonová na druhý deň vynechala všetky hodiny, lebo jej narástli parohy.
Medzitým sa ukázalo, koľko ulievacích maškŕt stihli Fred s Georgeom predať pred odchodom z Rokfortu. Stačilo, aby Umbridgeová vošla do triedy, a zhromaždení študenti zamdlievali, vracali, nebezpečne im stúpala horúčka alebo sa im z oboch nosných dierok valila krv. Umbridgeová vrieskala od zlosti, pokúšala sa vystopovať zdroj tých záhadných symptómov, ale študenti jej tvrdohlavo tvrdili, že trpia „umbridgetídou“. Keď štyri triedy po sebe nechala po škole a napriek tomu neodhalila ich tajomstvo, bola nútená vzdať to a dovoliť krvácajúcim, zamdlievajúcim, potiacim sa a dáviacim študentom húfne opúšťať triedy.
No ani užívatelia ulievacích maškŕt nemohli konkurovať majstrovi chaosu Zloduchovi, ktorý si zrejme Fredove slová na rozlúčku vzal k srdcu. So šialeným smiechom lietal po škole, prevracal stoly, nechával vybuchovať tabule, zhadzoval sochy a vázy, dva razy zavrel pani Norrisovú do brnenia odkiaľ ju za prenikavého mraučania vytiahol rozzúrený školník. Zloduch rozbíjal lampy, zhasínal sviečky, žongloval s horiacimi fakľami nad hlavami vrieskajúcich študentov, zhadzoval naukladané kopy pergamenov do ohňa alebo ich vyhadzoval z okien, zaplavil druhé poschodie, keď na toaletách pootváral všetky kohútiky, pri raňajkách vo Veľkej sieni vypustil vrece tarantúl, a vždy, keď si chcel oddýchnuť, celé hodiny lietal za Umbridgeovou a nahlas odfrkoval zakaždým, keď prehovorila.
Okrem Filcha nikto zo zamestnancov nepohol ani prstom, aby jej pomohol. Dokonca týždeň po Fredovom a Georgeovom odchode bol Harry svedkom náhodného stretnutia profesorky McGonagallovej so Zloduchom, ktorý práve odhodlane uvoľňoval krištáľový luster, a Harry by bol prisahal, že profesorka kútikom úst duchovi šepká: „Odkrúca sa na druhú stranu.“
A na dôvažok, Montague sa stále nespamätal zo svojho pobytu v toalete, zostal zmätený a dezorientovaný a raz v utorok študenti videli prichádzať po príjazdovej ceste jeho mimoriadne nahnevaných rodičov.
„Nemali by sme niečo povedať?“ znepokojene sa spýtala Hermiona a pritlačila si v učebni čarovania tvár na okno, aby videla Montaguovcov vchádzať dnu. „O tom, čo sa mu stalo? Čo keby to madam Pomfreyovej pomohlo pri liečbe?“
„Samozrejme, že nie. Veď sa zotaví,“ mávol rukou Ron.
„Aspoň bude mať Umbridgetka ďalšie problémy, nie?“ tešil sa Harry.
Obaja s Ronom klopkali prútikmi po čajových šálkach, ktoré mali začarovať. Harryho šálke vyrástli z bokov štyri veľmi krátke nohy, ktoré nedočiahli na stôl a márne sa vrteli vo vzduchu. Na Ronovej sa zasa zjavili štyri veľmi dlhé tenké nohy, ktoré len horko-ťažko udržali šálku nad stolom, chvíľku sa triasli, potom sa podlomili a šálka sa rozbila na dva kusy.
„Reparo,“ rýchlo mávla Hermiona prútikom a napravila Ronovu šálku. „To je všetko v poriadku, ale čo ak je Montague postihnutý navždy?“