„A komu na tom záleží?“ podráždene odsekol Ron, jeho šálka zatiaľ zase vstala ako nejaký opilec a kolená sa jej veľmi triasli. „Montague nemal strhávať Chrabromilu body, nie? Ak si chceš o niekoho robiť starosti, Hermiona, tak si ich rob o mňa.“
„O teba?“ spýtala sa a zachytila svoju šálku, ktorá si veselo pobehovala po stole na štyroch mocných malých nohách s čínskym vzorom, a postavila ju pred seba. „Prečo by som sa o teba mala báť?“
„Keď mamin ďalší list konečne prejde cez Umbridgeovej preverovanie,“ trpko hovoril Ron a podopieral šálku, ktorú tenké nožičky nemohli udržať, „budem mať veľké problémy. Neprekvapilo by ma, keby mi zase poslala vrešťadlo.“
„Ale…“
„Počkaj, uvidíš, len ja budem na vine, že Fred s Georgeom odišli,“ pochmúrne predpovedal. „Povie, že som im v tom mal zabrániť, mal som sa im zavesiť na metly alebo niečo podobné… áno, na vine budem ja.“
„Ak ťa naozaj obviní, bude to veľmi nespravodlivé. Ty si nemohol urobiť nič! Ale určite ti nebude nič vyčítať. Ak je to naozaj pravda, že majú priestory v Šikmej uličke, museli to plánovať už dobre dávno.“
„Áno, a to je ďalšia vec – ako zohnali tie priestory?“ zvolal Ron a udrel šálku prútikom tak silno, že sa podlomila v kolenách, ležala pred ním a zvíjala sa. „Nie je to trochu pochybné? Na prenájom priestorov v Šikmej uličke budú potrebovať kopy galleónov. Mamku určite bude zaujímať, čo robili, ako sa dostali k toľkým peniazom.“
„No áno, aj ja som na to myslela,“ prikyvovala Hermiona a nechala svoju šálku behať v malých kruhoch okolo Harryho šálky, lebo jej krátke tučné nožičky stále nedočiahli na stôl. „Rozmýšľala som, či ich Mundungus nezlákal na predaj nejakého ukradnutého tovaru alebo na niečo podobne hrozné.“
„Nezlákal,“ ozval sa Harry.
„Ako to vieš?“ spýtali sa Ron s Hermionou jednohlasne.
„Lebo…“ Harry zaváhal, ale zdalo sa mu, že už nastala chvíľa priznať sa. V takomto prípade, keď niekto môže Freda a Georgea podozrievať z trestného činu, nemalo zmysel to tajiť. „Lebo to zlato dostali odo mňa. Vlani v júni som im dal svoju výhru z Trojčarodejníckeho turnaja.“
Nasledovalo šokované ticho, potom Hermionina šálka prebehla na samý okraj stola, spadla na zem a rozbila sa.
„Och, Harry, hádam nie!“ zvolala.
„Ale áno,“ potvrdil Harry energicky. „A vôbec to neľutujem. Ja som to zlato nepotreboval a oni budú mať skvelý obchod so žartovnými predmetmi.“
„Ale to je vynikajúce!“ Ron sa tváril nadšene. „Všetko je to tvoja vina, Harry. Mama ma vôbec nemôže obviňovať. Môžem jej to povedať?“
„Áno, asi by si mal,“ zamrmlal Harry, „najmä ak si myslí, že obchodujú s ukradnutými kotlíkmi alebo čo.“
Hermiona až do konca hodiny nepovedala vôbec nič, ale Harry mal podozrenie, že jej sebaovládanie dlho nevydrží. A tak aj bolo, keď cez prestávku vyšli z hradu a postávali na slabom májovom slniečku, prepichla Harryho prenikavým pohľadom a energicky otvorila ústa.
Harry ju prerušil ešte prv, než začala.
„Nemá zmysel ma hrešiť, už sa stalo,“ povedal rozhodne. „Fred a George majú to zlato – a ako sa zdá, už z neho dosť aj minuli – a nemôžem im ho vziať a ani nechcem. Takže si šetri dych, Hermiona.“
„Ja som o Fredovi a Georgeovi nechcela povedať nič,“ vyhlásila dotknuto.
Ron neveriacky odfrkol a Hermiona sa naňho veľmi škaredo zamračila.
„Nie, nechcela!“ opakovala nahnevane. „V skutočnosti som sa chcela Harryho spýtať, či pôjde za Snapom a požiada o ďalšie hodiny oklumencie!“
Harryho zovrelo pri srdci. Po vyčerpaní témy o dramatickom odchode Freda s Georgeom, ktorá skutočne zabrala mnoho hodín, Ron s Hermionou chceli počuť o Siriusovi. Pretože Harry sa im nezveril, prečo chcel hovoriť so Siriusom, ťažko sa mu vymýšľala výhovorka, a tak im nakoniec po pravde povedal, že Sirius chce, aby Harry znova chodil na hodiny oklumencie. Odvtedy to oľutoval. Hermiona s tým neprestávala a vždy sa k tej téme vracala, keď to Harry najmenej čakal.
„Len mi netvrď, že si prestal mať čudné sny,“ povedala teraz, „lebo Ron mi spomínal, že minulej noci si zase hundral zo spánku.“
Harry zlostne pozrel na Rona, a ten mal toľko slušnosti, že sa zahanbil.
„Rozprával si iba trochu,“ ospravedlňoval sa potichu. „Niečo ako ešte kúsok.
„Snívalo sa mi, že sa pozerám, ako hráte metlobal,“ zaklamal Harry bez obalu. „Chcel som, aby si sa natiahol ešte o kúsok a chytil prehadzovačku.“
Ronovi očerveneli uši. Harry mal príjemný pocit, že sa pomstil. Nič také sa mu, pravdaže, nesnívalo.
Minulú noc znova absolvoval cestu do Oddelenia záhad. Prešiel cez chodbu, potom kruhovú miestnosť, potom cez miestnosť plnú tikotu a tancujúcich svetielok, až kým sa neocitol v priestrannej miestnosti zaplnenej policami, na ktorých ležali zaprášené sklené gule.
Ponáhľal sa rovno k radu číslo deväťdesiatsedem, zabočil doľava a bežal popri ňom – pravdepodobne vtedy hovorí nahlas ešte kúsok… lebo cítil, že jeho vedomie sa chce prebudiť… a kým sa dostal na koniec radu, znova precitol a hľadel na nebesá svojej postele.
„Ale snažíš sa zablokovať si myseľ, nie?“ pýtala sa Hermiona a pozorne sa naňho dívala. „Pokračuješ s oklumenciou?“
„Samozrejme,“ Harry sa usiloval povedať to urazene, ale nehľadel jej rovno do očí. Pravda bola taká, že bol taký zvedavý, čo sa skrýva v miestnosti plnej zaprášených gúľ, že dychtil po tom, aby sny pokračovali.
Problém bol v tom, že do skúšok zostával už len necelý mesiac a každú voľnú chvíľu venovali opakovaniu, takže večer bývala jeho myseľ natoľko presýtená informáciami, že len veľmi ťažko zaspával, a keď sa mu to podarilo, prepracovaný mozog mu ponúkal hlúpe sny o skúškach. Mal tiež podozrenie, že časť jeho mysle – tá časť, ktorá často hovorila Hermioniným hlasom – mala teraz výčitky svedomia, keď občas zablúdila na chodbu ukončenú čiernymi dverami, a spôsobovala, že sa zobudil, prv než stihol dôjsť na koniec cesty.
„Viete,“ prehovoril Ron s ušami ako paprika, „ak sa Montague neuzdraví do zápasu Slizolinu s Bifľomorom, mali by sme šancu vyhrať pohár.“
„Áno, asi áno,“ súhlasil Harry, rád, že sa zmenila téma.
„Jeden zápas sme vyhrali, jeden prehrali – ak Slizolin prehrá na budúcu sobotu s Bifľomorom…“
„Áno, máš pravdu,“ aj teraz pritakal Harry, a už nevedel, s čím to vlastne súhlasí. Po dvore práve prešla Čcho Čchangová a náročky naňho nehľadela.
Finálový zápas metlobalovej sezóny – Chrabromil proti Bystrohlavu – sa mal hrať v posledný májový víkend. Hoci Bifľomor tesne porazil Slizolin, Chrabromil sa neodvažoval dúfať vo víťazstvo najmä pre Ronovu hroznú štatistiku pustených gólov (hoci nikto mu to, pochopiteľne, nepovedal). On však očividne našiel nový zdroj optimizmu.
„Horší predsa už byť nemôžem, no nie?“ neradostne vykladal Harrymu a Hermione pri raňajkách v deň zápasu. „Teraz už nemáme čo stratiť.“
„Vieš,“ povedala Hermiona, keď neskôr s Harrym kráčali k štadiónu obklopení veľmi podráždeným davom. „Myslím, že Ronovi sa možno bude dariť lepšie bez Freda a Georgea. Nepridávali mu na sebadôvere.“
Predbehla ich Luna Lovegoodová a na hlave jej sedelo čosi, čo vyzeralo ako živý orol.
„Och, pána, ja som zabudla!“ Hermiona sledovala, ako orol máva krídlami, keď Luna pokojne míňala skupinu chechtajúcich sa a poklepkávajúcich si po čelách Slizolinčanov. „Čcho bude hrať, však?“
Harry, ktorý na to nezabudol, iba čosi zamrmlal.