Našli si miesta na tribúne celkom hore. Bol pekný jasný deň. Ron si nemohol želať nič lepšie a Harry navzdory všetkému dúfal, že nedá Slizolinčanom dôvod na ďalší zborový spev Weasley je náš kráľ.
Ako zvyčajne komentoval Lee Jordan. Ten bol od Fredovho a Georgeovho odchodu veľmi zronený, a tak keď družstvá vyšli na ihrisko, vymenoval zostavy bez zvyčajného elánu.
„…Bradle, Davies, Čchangová,“ rapotal a Harry cítil, že jeho žalúdok urobil iba menšie salto vzad, či skôr slabý skok. Keď na ihrisko vyšla Čcho a jej lesklé čierne vlasy viali v slabom vánku, už si nebol istý, čo vlastne chce. Vedel iba, že už ďalšie hádky neznesie. Aj pohľad na živý rozhovor Čcho s Rogerom Daviesom predtým, ako sa vyšvihli na metly, v ňom vyvolal iba slabé bodnutie žiarlivosti.
„A vzlietli!“ komentoval Lee. „Davies okamžite preberá prehadzovačku, bystrohlavský kapitán s prehadzovačkou, vyhýba sa Johnsonovej, vyhýba sa Bellovej, vyhýba sa aj Spinnetovej… letí priamo na bránku! Bude strieľať – a – a -“ veľmi nahlas zaklial. „A skóruje.“
Harry a Hermiona zastonali s ostatnými Chrabromilčanmi. Ako sa dalo čakať, Slizolinčania na druhej strane tribúny začali vyspevovať hrozné:
„Weasley všetko zbabral, k víťazstvu nám nahral…“
„Harry,“ ozval sa mu povedomý chrapľavý hlas pri uchu. „Hermiona…“
Harry sa obzrel a videl, že spomedzi sedadiel vytŕča Hagridova obrovská bradatá tvár. Zrejme sa pretisol popri zadnom rade, lebo prváci a druháci, okolo ktorých prešiel, vyzerali akosi rozcuchane a spľasnuto. Z nejakých dôvodov bol zohnutý, akoby nechcel, aby ho bolo vidieť, hoci aj tak vytŕčal skoro pol druha metra nad ostatných.
„Počujte,“ šepkal, „môžete ísť so mnou? Hneď teraz? Kým sa ľudia kukajú na zápas?“
„Ech… a nemôže to počkať, Hagrid?“ spýtal sa Harry. „Kým sa hra neskončí?“
„Nie,“ pokrútil hlavou. „Nie, Harry, musí to byť teraz… zakiaľ všetci kukajú inde… prosím.“
Hagridovi z nosa pomaly kvapkala krv. Pod oboma očami mal modriny. Harry ho takto zblízka nevidel, odkedy sa vrátil do školy. Vyzeral úplne zronený.
„Jasne,“ okamžite súhlasil Harry, „jasne, ideme.“
Posúvali sa s Hermionou popred sedadlá, čo vyvolalo značné šomranie medzi študentmi, ktorí museli kvôli nim vstávať. Ľudia v Hagridovom rade sa nesťažovali, iba sa usilovali scvrknúť na čo najmenšiu mieru.
„To si cením, vážne,“ vravel vďačne pri schodoch. Cestou k trávniku sa stále nervózne obzeral. „Dúfam len, že ona si nevšimne, že ideme…“
„Myslíš Umbridgeovú?“ spýtal sa Harry. „Nevšimne. Má okolo seba celú Inkvizičnú čatu, nevidíš? Zrejme očakáva na zápase problémy.“
„No trochu problémov by nezaškodilo,“ zaželal si Hagrid a zastal, aby nakukol poza tribúny, či je trávnik pred jeho chalupou naozaj prázdny. „Aspoň by sme tak mali viac času.“
„O čo ide, Hagrid?“ spýtala sa Hermiona a na tvári jej bolo vidieť obavy.
„No… o chvíľku uvidíte,“ odvetil Hagrid a obzrel sa, keď sa z tribún za nimi ozval mohutný rev. „Hej, niekto dal gól?“
„To bude Bystrohlav,“ zachmúrene predpovedal Harry.
„Dobre… dobre…“ nesústredene hovoril Hagrid. „To je dobre…“
Museli utekať, aby mu stačili. Cestou cez trávnik sa zase pri každom druhom kroku obzeral. Pri jeho chalupe Hermiona automaticky zabočila doľava k dverám. Hagrid však chalupu minul a vošiel do tieňa stromov na kraji lesa. Tu zdvihol kušu opretú o strom a vtom si uvedomil, že už nie sú pri ňom. Otočil sa.
„Ideme sem,“ mykol strapatou hlavou a ukazoval za seba.
„Do lesa?“ spýtala sa zmätená Hermiona.
„Hej. Poďte rýchlo, nech nás nezbadajú!“
Harry s Hermionou pozreli na seba a vošli medzi stromy, ktoré ich skryli, a nasledovali Hagrida. Ten už kráčal do zeleného šera s kušou v ruke. Harry a Hermiona pobehli, aby ho dohonili.
„Hagrid, prečo si ozbrojený?“ spýtal sa Harry.
„Len pre prípad,“ povedal a pokrčil mohutnými plecami.
„Nebral si si kušu na hodinu s testralmi,“ bojazlivo sa ozvala Hermiona.
„Nie, vtedy sme neišli tak ďaleko, a okrem toho to bolo ešte pred Firenzeho odchodom z lesa, nie?“
„Prečo je to po Firenzeho odchode iné?“ zvedavo sa spýtala Hermiona.
„Lebo ostatní kentauri sú na mňa riadne naštvaní,“ stíšil hlas Hagrid a obzeral sa. „Bývali… no, vlastne nedalo sa povedať že boli priateľskí… ale vychádzali sme dobre. Držali sa bokom, no keď som sa chcel povyprávať, vždy prišli. Teraz už nie.“
Zhlboka si vzdychol.
„Firenze hovorí, že sa hnevajú, lebo odišiel pracovať pre Dumbledora,“ povedal Harry a potkol sa o vytŕčajúci koreň, lebo pozorne sledoval Hagridov profil.
„Áno, ale nahnevaní je slabé slovo. Sakramentsky zúria. Keby som nebol zasiahol, boli by Firenzeho dokopali na smrť…“
„Zaútočili naňho?“ spýtala sa šokovaná Hermiona.
„Uhm,“ zachripel Hagrid a predieral sa pomedzi prevísajúce konáre. „Pol stáda sa naňho vrhlo.“
„A ty si tomu zabránil? Sám?“ spýtal sa Harry prekvapene a užasnuto.
„Jasnačka. Šmária, šak som nemohol len tak stáť a kukať sa, jako ho zabijú, no nie? Ešte šťastie, že som tade išiel, vlastne… myslel som, že Firenze si to bude pamätať, a nie mi posielať hlúpe odkazy!“ dodal rozhorčene a nečakane.
Harry s Hermionou zase prekvapene pozreli na seba, ale Hagrid sa mračil a ďalej to nerozvíjal.
„Takže,“ pokračoval a dýchal trochu namáhavejšie než zvyčajne, „odvtedy sú ostatní kentauri na mňa nazúrení a problém je v tom, že majú v lese dosť veľký vplyv… sú tu najmúdrejšie tvory.“
„Preto sme sem prišli, Hagrid?“ spýtala sa Hermiona. „Kvôli kentaurom?“
„Ach, nie,“ pokrútil hlavou, „nie kvôli nim. No jasné, že by to mohli zamotať, to áno… ale o chvíľku uvidíte, čo som chcel.“
Po tejto nepochopiteľnej poznámke zmĺkol a predieral sa ďalej, pričom jeden jeho krok sa rovnal trom ich krokom, takže mu len horko-ťažko stačili.
Hlbšie v lese bol chodník čoraz zarastenejší a stromy rástli tak nahusto, že tam bolo šero ako za súmraku. Onedlho sa už dostali ďaleko za čistinu, kde im Hagrid ukazoval testraly, ale Harry bol pokojný, až kým Hagrid nečakane nezišiel z chodníka a nezačal kľučkovať pomedzi stromy až k tmavému srdcu Zakázaného lesa.
„Hagrid!“ zavolal Harry cez hustú spleť ostružín, ktorú Hagrid ľahko prekračoval, a veľmi živo si spomínal, čo sa mu stalo kedysi, keď zišiel v lese z chodníka. „Kam ideme?“
„Kúštik ďalej,“ prehodil Hagrid ponad plece. „Poďme, Harry… teraz sa musíme držať pokope.“
Bolo veľmi namáhavé držať s ním krok, nehovoriac o konároch a tŕnitej húštine. Hagrid cez ňu prechádzal, akoby to bola iba pavučinka, ale Harrymu a Hermione trhala habity a často sa do nej tak zaplietli, že sa museli zastavovať, aby sa z nej vôbec vymotali. Harry mal onedlho ruky a nohy samý škrabanec. Boli tak hlboko v Zakázanom lese, že chvíľami v tom šere Harry videl Hagrida iba ako mohutný čierny balvan pred sebou. V hlbokom tichu znel každý zvuk hrozivo. Puknutie halúzky sa hlasno ozývalo a to najmenšie šuchnutie, aj keď sa možno pohol iba malý vrabček, spôsobilo, že Harry nakúkal do tmy a hľadal jeho pôvodcu. Zišlo mu na um, že ešte nikdy nezašiel do lesa až takto hlboko, a pritom nestretol nejaké živé tvory. Ich neprítomnosť podľa neho neveštila nič dobré.
„Hagrid, nemohli by sme si rozsvietiť prútiky?“ spýtala sa Hermiona potichu.
„Ech… no dobre,“ zašepkal Hagrid. „Vlastne…“
Odrazu zastal a otočil sa. Hermiona doňho vrazila a odhodilo ju. Harry ju zachytil tesne nad zemou.