„Čo… čo to vlastne znamená?“ vyzvedala sa Hermiona.
„Ani jedlo, ani nič také!“ rýchlo hovoril Hagrid. „On si vie jedlo zohnať sám, bez problémov. Vtáky, jelene a tak… Nie, on potrebuje spoločnosť. Keby som vedel, že sa niekto oňho ďalej stará, trochu ho učí, viete…“
Harry nepovedal nič, ale znova pozrel na obrovskú postavu spiacu na zemi. Na rozdiel od Hagrida, ktorý vyzeral len ako nadmerne veľký človek, Grawp sa zdal čudesne zdeformovaný. To, čo Harry považoval za obrovský, machom zarastený balvan vľavo od kopy zeme, bola Grawpova hlava. V pomere k telu bola oveľa väčšia ako ľudská, skoro dokonale okrúhla a pokrytá hustými kučeravými vlasmi farby paprade. Na jej vrchu bolo vidieť okraj mäsitého ucha, ktoré vyzeralo, akoby vyrastalo z pleca, celkom ako u strýka Vernona, a krk akoby ani nemal. Chrbát pod akousi špinavou hnedastou halenou z nahrubo zošitých zvieracích koží bol veľmi široký a ako Grawp dýchal, hrubé švíky na halene sa napínali. Nohy mal skrčené pod telom. Harry videl obrovské špinavé chodidlá, veľké ako sane, ako spočívajú jedno na druhom na lesnej pôde.
„Chceš, aby sme ho učili,“ povedal dutým hlasom. Už rozumel Firenzeho varovaniu. Jeho pokus nevychádza. Radšej nech to vzdá. Samozrejme, ostatné tvory zo Zakázaného lesa museli vedieť o Hagridových márnych pokusoch naučiť Grawpa po anglicky.
„Áno… aj keby ste sa s ním len trošku rozprávali,“ s nádejou povedal Hagrid. „lebo si myslím, že jak sa bude rozprávať s ľuďmi, pochopí, že ho všeci máme radi a chceme, aby tu zostal.“
Harry pozrel na Hermionu. Pokukovala na neho pomedzi prsty, ktorými si zakrývala tvár.
„Až by si človek želal, aby sa vrátil Norbert, nie?“ povedal a ona sa hystericky zasmiala.
„Tak to teda urobíte?“ spýtal sa Hagrid, ktorý zrejme nevnímal Harryho slová.
„No…“ odpovedal Harry, ktorého už viazal sľub. „Pokúsime sa, Hagrid.“
„Vedel som, že s tebou môžem rátať, Harry,“ žiaril Hagrid, ale tiekli mu slzy a vreckovkou si utieral tvár. „Nechcem, aby ste sa veľmi obťažovali… viem, že máte skúšky… ale keby ste sem mohli zaskočiť pod neviditeľným plášťom možno len tak raz do týždňa a trošku sa s ním povyprávať… Tak ho teda zobudím a predstavím vás…“
„Čo… nie!“ vyskočila Hermiona. „Hagrid, nie, nebuď ho, nechceme…“
No Hagrid už prekročil veľký kmeň stromu a šiel ku Grawpovi. Asi tri metre od neho zdvihol zo zeme veľký dlhý konár, upokojujúco sa ponad plece usmial na Harryho a Hermionu a potom konárom silno štuchol Grawpa do chrbta.
Obor zreval tak, až sa to v tichom lese ozývalo, z korún strojov nad nimi vyleteli vtáky a rozpŕchli sa. Pred Harrym a Hermionou sa medzitým obrovský Grawp dvíhal zo zeme, ktorá sa až otriasala, keď sa o ňu oprel obrovskou rukou a kľakal si na kolená. Otočil hlavu, aby videl, kto a čo ho to vyrušilo.
„Ako sa máš, Grawpík?“ spýtal sa Hagrid naoko veselým tónom a zároveň cúval s dlhým konárom v ruke, pripravený štuchnúť brata znova. „Dobre si sa vyspal?“
Harry a Hermiona spätkovali, ako najďalej mohli, ale aby pritom na obra dovideli. Grawp si kľakol medzi dva stromy, ktoré ešte nestihol vytrhnúť zo zeme. Harry a Hermiona s vyvrátenými hlavami hľadeli do strašidelné velikánskej tváre podobnej mesiacu v splne, plaviacemu sa na tmavej čistine Vyzeralo to, akoby jeho črty boli vytesané do veľkej kamennej gule. Nos mal krátky, hrubý a beztvarý, ústa vykrivené a plné zdeformovaných žltých zubov veľkých ako pol tehly, oči, podľa obrích noriem malé a blatovej hnedozelenej farby, boli ešte napoly zlepené od spánku. Grawp si zdvihol k očiam špinavé hánky veľkosti kriketovej loptičky, silno si ich pošúchal a potom sa bez varovania až prekvapujúco rýchlo a vrtko postavil.
„Och!“ zdesene zapišťala Hermiona vedľa Harryho.
Stromy, ku ktorým boli priviazané konce povrazov omotané okolo Grawpových zápästí a členkov, zlovestne zavŕzgali. Tak ako povedal Hagrid, obor meral skoro päť metrov. Zakaleným zrakom sa obzeral okolo seba, natiahol ruku veľkú ako plážový slnečník, chytil vtáčie hniezdo na horných konároch vysokánskej borovice, prevrátil ho hore dnom a nespokojne zreval, lebo v ňom nebol nijaký vták. Vajcia ako granáty padali na zem a Hagrid si zakrýval rukami hlavu, aby sa ochránil.
„Tak, Grawpík,“ zakričal a pre istotu pozrel hore, či neletia ďalšie vajcia, „doviedol som kamarátov, aby ste sa spoznali. Pamätáš sa, jak som ti už dávnejšie hovoril, že možno prídu. Pamätáš sa, jako som ti spomínal, že možno pôjdem na jeden výlet a oni sa budú o teba kvapku starať? Pamätáš sa na to, Grawpík?“
No Grawp iba znova hlbokým hlasom zareval. Ťažko bolo povedať, či Hagrida počúva, alebo či vôbec rozoznáva tie zvuky ako reč. Teraz chytil vrchol borovice a ťahal ju k sebe, očividne iba pre to potešenie, aby videl, ako ďaleko skočí naspäť, keď ju pustí.
„No tak, Grawpík, nerob to!“ zakričal Hagrid. „Tak si vytrhal aj tie ostatné…“
A naozaj, Harry videl, ako zem okolo koreňov stromu začína pukať.
„Mám pre teba spoločnosť!“ kričal Hagrid. „Spoločnosť, aha! Pozri dole, ty veliký šašo, doviedol som ti kamarátov!“
„Och, Hagrid, nerob to,“ stonala Hermiona, ale Hagrid už znova zdvihol konár a silno ním pichol Grawpa do kolena.
Obor pustil vrcholec stromu, ktorý sa nebezpečne zakolísal a zasypal Hagrida dažďom ihličia, a pozrel dolu.
„Toto,“ povedal Hagrid a ponáhľal sa k Harrymu a Hermione, „je Harry, Grawp! Harry Potter! Možno ťa bude navštevovať, keď odídem, rozumel si?“
Obor si až teraz uvedomil prítomnosť Harryho a Hermiony. S veľkou úzkosťou hľadeli, ako sklonil obrovskú hlavu, aby mohol na nich kalným zrakom pozrieť.
„A toto je Hermiona, vidíš? Her…“ Hagrid zaváhal. Otočil sa k Hermione a spýtal sa: „Nenahneváš sa, keby ťa volal Hermy, Hermiona? Preňho je tvoje meno veľmi ťažké na zapamätanie.“
„Nie, vôbec nie,“ zapišťala Hermiona.
„Toto je Hermy, Grawp! Aj ona bude za tebou chodiť. Šak je to milé? Ha? Dvaja kamaráti pre teba… GRAWPÍK, NIE!“
Zrazu sa Grawpova ruka natiahla k Hermione. Harry ju stiahol dozadu za strom, takže Grawpova päsť škrabla o kmeň, no zovrela len vzduch.
„POSLÚCHAJ, GRAWPÍK!“ počuli kričať Hagrida, keď sa Hermiona za stromom tisla k Harrymu, triasla sa a fňukala. „SI VEĽMI ZLÝ CHLAPEC! NESMIEŠ HERMY CHYTAŤ… AU!“
Harry vystrčil hlavu spoza kmeňa a videl, že Hagrid leží na zemi a rukou si drží nos. Grawp očividne stratil záujem, vystrel sa a znova sa zabával tým, že čo najďalej ťahal borovicu.
„Dobre,“ zachripel Hagrid a vstával. Jednou rukou si stláčal krvácajúci nos a druhou chytil kušu. „Tak a je to… zoznámili ste sa. A teraz vás bude poznať, keď sa vrátili… Áno… no dobre…“
Pozrel na Grawpa, ktorý znova poťahoval borovicu s neprítomným a spokojným výrazom na tvári podobnej balvanu. Korene vŕzgali, lebo ich trhal zo zeme.
„Myslím, že na jeden deň to stačí,“ skonštatoval Hagrid. „Tak môžeme ísť naspäť, čo poviete?“
Harry a Hermiona prikývli. Hagrid si znova vyložil kušu na plece a stále si držiac nos, viedol ich pomedzi stromy naspäť.
Chvíľu nikto nič nevravel, ani keď začuli vzdialené puknutie, ktoré znamenalo, že Grawp konečne borovicu vytrhol. Hermiona mala tvár bledú a nehybnú. Harrymu vôbec neschádzalo na um, čo by mohol povedať. Čo by sa asi stalo, keby niekto zistil, že Hagrid skryl Grawpa v Zakázanom lese? A on sľúbil, že s Ronom a Hermionou budú pokračovať v Hagridových absolútne nezmyselných pokusoch scivilizovať obra. Ako mohol Hagrid napriek svojmu skalopevnému presvedčeniu, že obludy s tesákmi sú milé a neškodné tvory, až takto klamať sám seba a veriť, že Grawp niekedy dokáže zapadnúť medzi ľudí?