„Necháme si tú novinu až na zajtra, dobre?“ spýtal sa Harry.
„Áno, súhlasím,“ unavene prikývla Hermiona. „Ja sa neponáhľam.“
Spolu vyšli hore schodmi. Vo vchode sa obaja inštinktívne obzreli na Zakázaný les. Harry si nebol istý, či sa mu to zdá, ale videl, ako v diaľke nad vrcholky stromov vzlietol malý obláčik vtákov, akoby niekto aj s koreňmi vytrhol strom, na ktorom sedeli.
31
Vynikajúca Čarodejnícka Úroveň
Rona ani na druhý deň neopustila povznesená nálada z toho, že pomohol Chrabromilu s odratými ušami získať metlobalový pohár, takže sa na nič nemohol sústrediť. Najradšej by sa bol iba rozprával o zápase, preto Harry a Hermiona ťažko hľadali chvíľku, kedy by mohli spomenúť Grawpa. Hoci až tak veľmi sa o to neusilovali, lebo ani jednému sa nechcelo vrátiť ho takýmto dosť tvrdým spôsobom do realit y.
Pretože bol ďalší pekný teplý deň, presvedčili ho, aby si išiel s nimi pod buk na brehu jazera opakovať učivo, lebo tam bolo menej pravdepodobné, že ich niekto vypočuje, než keby zostali v klubovni. Rona ten nápad najprv veľmi nenadchol – veľmi sa mu páčilo, že ho každý Chrabromilčan, čo prešiel okolo jeho stoličky, potľapkal po chrbte, nehovoriac o tom, že občas zaznievalo Weasley je náš kráľ, ale po chvíli súhlasil, že trochu čerstvého vzduchu mu len prospeje.
V tieni buku si rozložili knihy a usadili sa, zatiaľ čo im Ron hádam už desiaty raz rozprával o prvom chytenom góle.
„No, predtým som už pustil ten Daviesov, tak som nemal až takú istotu, ale neviem, keď ku mne letel Bradley, len tak z ničoho nič, pomyslel som si – zvládneš to! Mal som asi sekundu na rozmyslenie, na ktorú stranu letieť, viete, lebo sa zdalo, akoby mieril k pravej obruči – teda k mojej pravej, preňho to bola ľavá – ale mal som taký zvláštny pocit, že blafuje, a tak som sa toho chytil a vrhol som sa doľava – z jeho strany doprava – a – videli ste, čo sa stalo,“ uzavrel skromne a celkom zbytočne si odhrnul vlasy, takže vyzerali akoby rozviate vetrom, a obzeral sa, či ho obďaleč postávajúci študenti -hlúčik klebetiacich tretiakov z Biťľomoru – počuli. „A potom, keď na mňa o päť minút letel Chambers… Čo je?“ spýtal sa a zasekol sa uprostred vety, keď videl, ako sa Harry tvári. „Čo sa uškŕňaš?“
„Neuškŕňam sa,“ rýchlo zahováral Harry, pozrel do poznámok z transfigurácie a snažil sa tváriť vážne. V skutočnosti však Ron Harrymu veľmi pripomínal iného chrabromilského hráča metlobalu, ktorý si kedysi strapatil vlasy presne pod týmto stromom. „Iba som rád, že sme vyhrali.“
„Áno, vyhrali,“ rozťahoval slová Ron, akoby ich vychutnával. „Videl si, ako sa tvárila Čchangová, keď jej Ginny uchmatla strelu rovno spred nosa?“
„Asi plakala, nie?“ zachmúrene tipoval Harry.
„No, áno… ale skôr od hnevu, hoci…“ Ron sa trochu zamračil. „Ale videl si, ako odšmarila metlu, keď zosadla na zem, však?“
„Nooo…“
„Vlastne ani nie, Ron,“ zhlboka si vzdychla Hermiona, odložila knihu a ospravedlňujúco naňho pozrela. „Pravdu povediac, z celého zápasu sme s Harrym videli iba Daviesov prvý gól.“
Ronove starostlivo našuchorené vlasy akoby zvädli od sklamania. „Vy ste sa nepozerali?“ zašepkal užasnuto, pričom mu zrak behal z jedného na druhého. „Vy ste nevideli ani jednu z tých striel, čo som chytil?“
„No… nevideli,“ odvetila Hermiona, ale chlácholivo k nemu natiahla ruku. „Ale, Ron, my sme nechceli odísť – museli sme!“
„Áno?“ Ronovi červenela tvár. „A to ako?“
„Kvôli Hagridovi,“ vysvetľoval Harry. „Rozhodol sa, že nám prezradí, prečo bol vždy samá rana, odkedy sa vrátil od obrov. Chcel, aby sme s ním išli do Zakázaného lesa. Nemali sme na výber, vieš, aký je. No skrátka…“
Všetko mu to porozprávali za päť minút, a keď skončili, na Ronovej tvári sa namiesto rozhorčenia zjavil výraz absolútneho úžasu.
„On jedného priviedol sem a ukryl ho v Zakázanom lese?“
„Áno,“ skľúčene prikývol Harry.
„Nie,“ krútil hlavou Ron, ako keby sa tým, že to poprie, Harryho slová zmenili na lož. „Nie, to nemohol.“
„Ale urobil to,“ neľútostne potvrdila Hermiona. „Grawp má necelých päť metrov, s obľubou trhá šesťmetrové stromy a mňa pozná ako Hermy,“ odfrkla.
Ron sa nervózne zasmial.
„A Hagrid chce, aby sme…?“
„…ho učili po anglicky. Áno,“ prikývol Harry.
„Stratil rozum,“ skonštatoval Ron stále užasnuto.
„Áno,“ podráždene súhlasila Hermiona, obrátila stránku Transfigurácie pre stredne pokročilých a mračila sa na sériu obrázkov jednotlivých fáz premeny sovy na operný ďalekohľad. „Začínam byť o tom presvedčená. Ale, nanešťastie, sme mu to museli s Harrym sľúbiť.“
„No tak budete musieť svoj sľub porušiť, a je to,“ rozhodne vyhlásil Ron. „Ale no tak… veď sú skúšky a aj tak to máme nahnuté, mohli by nás vylúčiť. Okrem toho… nepamätáte sa na Norberta? Zabudli ste na Aragoga? Ako sme vždy dopadli, keď sme sa zaplietli s Hagridovými príšerami?“
„Ja viem, lenže… my sme sľúbili,“ neisto namietala Hermiona.
Ron si znova uhladil vlasy a tváril sa zamyslene.
„No dobre, ale Hagrida ešte nevyhodili,“ vzdychol si. „Keď vydržal doteraz, možno vydrží aj do konca roka, a vôbec sa nebudeme musieť ku Grawpovi priblížiť.“
Areál hradu v slnečných lúčoch žiaril, akoby bol čerstvo vymaľovaný. Bezoblačná obloha sa na seba usmievala v hladkej jagavej hladine jazera a hebké zelené trávniky sa len občas zavlnili v miernom vánku. Prišiel jún, ale pre piatakov to znamenalo iba jedno – nakoniec ich prikvačili skúšky na VČÚ.
Učitelia im už nedávali domáce úlohy, hodiny venovali opakovaniu tých tém, ktoré by sa podľa nich mohli s najväčšou pravdepodobnosťou objaviť na skúškach.
Horúčkovitá pracovná atmosféra Harrymu vyhnala z hlavy skoro všetko okrem VČÚ, hoci na hodinách elixírov občas premýšľal, či Lupin povedal Snapovi, že musí Harryho naďalej učiť oklumenciu. Ak áno, tak Snape Lupina ignoroval tak dôkladne, ako ignoroval Harryho. Harrymu sa to veľmi hodilo, mal dosť práce a nervozity aj bez ďalších hodín so Snapom, a bol rád, že aj Hermiona je po tieto dni priveľmi zaneprázdnená a neotravuje ho s oklumenciou. Väčšinu času si niečo mrmlala pod nos a už niekoľko dní nepodhodila nijaké škriatkovské oblečenie.
Nebola jediná, kto sa s približujúcimi sa skúškami správal čudne. Ernie Macmillan spolužiakov rozčuľoval tým, že sa každého vypytoval na opakovanie.
„Asi koľko hodín denne opakuješ?“ spytoval sa Harryho a Rona, keď stáli v rade pred učebňou herbológie, a oči sa mu pritom leskli šialeným svitom.
„Neviem,“ odvetil Ron. „Zopár.“
„Viac alebo menej než osem?“
„Asi menej,“ odpovedal Ron a tváril sa trochu vyplašene.
„Ja opakujem osem hodín,“ vystrčil hruď Ernie. „Osem alebo deväť. Každý deň zvládam hodinu pred raňajkami. Osem mám priemer. Keď je slušný víkend, vyjde mi to aj na desať. V pondelok som opakoval deväť a pol hodiny. V utorok som nebol až taký dobrý – iba sedem a štvrť. Potom v stredu…“
Harry bol hlboko vďačný profesorke Sproutovej, že ich v tej chvíli odviedla do skleníka číslo tri, a Ernie tak musel skončiť svoj prejav.
Medzitým si Draco Malfoy našiel iný spôsob, ako vyvolávať paniku.
„Jasné, že nejde o to, čo viete,“ počuli ho nahlas hovorí Crabbovi a Goylovi pri učebni elixírov pár dní pred začiatkom skúšok, „ide o to, koho poznáte. Otec sa už roky kamaráti so šéfkou Čarodejníckej skúšobnej rady – starou Griseldou Marchbanksovou – chodievala k nám na večere a tak…“