„Myslíš, že je to pravda?“ vyplašene šepkala Hermiona Harrymu a Ronovi.
„Ak aj je, s tým nič nenarobíme,“ odpovedal Ron zachmúrene.
„Ja si myslím, že to nie je pravda,“ potichu sa spoza nich ozval Neville, „pretože Griselda Marchbanksová je priateľka mojej starej mamy a Malfoyovcov nikdy nespomínala.“
„Aká je, Neville?“ spýtala sa Hermiona ihneď. „Je prísna?“
„Tak trochu ako stará mama,“ zakríknuto odpovedal Neville.
„Ale nebude na škodu, že ju poznáš, nie?“ povzbudzujúco mu povedal Ron.
„Och, myslím, že to je jedno,“ odvetil Neville ešte skľúčenejšie. „Stará mama profesorke Marchbanksovej stále hovorí, že nie som taký dobrý ako môj ocko… no veď ste u svätého Munga videli, aká je.“
Neville uprene hľadel na zem. Harry, Ron a Hermiona pozreli na seba, ale nevedeli, čo povedať. Neville po prvý raz priznal, že sa stretli v čarodejníckej nemocnici.
Medzitým medzi piatakmi a siedmakmi prekvital čierny trh s pomôckami na sústredenie, duševnú sviežosť a povzbudenie. Harryho a Rona veľmi pokúšala fľaška Baruffiovho povzbudzovača mozgu, ktorú im ponúkal bystrohlavský šiestak Eddie Carmichael a pritom sa zaprisahával, že len tomu vďačí za vynikajúce známky z deviatich vlaňajších skúšok na VČÚ. Za celého pol litra chcel iba dvanásť galleónov. Ron ubezpečoval Harryho, že mu svoju polovicu splatí, len čo odíde z Rokfortu a zamestná sa, ale kým ten obchod uzavreli, Hermiona Carmichaelovi fľašku skonfiškovala a jej obsah vyliala do záchoda.
„Hermiona, my sme to chceli kúpiť!“ skríkol Ron.
„Nebuďte hlúpi,“ zavrčala. „To ste si rovno mohli kúpiť od Harolda Dingla dračí pazúr v prášku a dať si ten.“
„Dingle má dračí pazúr v prášku?“ dychtivo sa spýtal Ron.
„Už nie,“ odvetila Hermiona. „Aj ten som skonfiškovala. Viete, v skutočnosti ani jeden z týchto zaručených prostriedkov nezaberá.“
„Dračí pazúr áno!“ zvolal Ron. „Vraj je neuveriteľný, fantasticky vzpruží mozog, na pár hodín sa z teba stane úplný znalec… Hermiona, dovoľ mi, aby som z neho štipku užil, nemôže to ublížiť…“
„Toto môže,“ mračila sa Hermiona. „Skontrolovala som si to a v skutočnosti je to sušený trus černožienok.“
Táto informácia oslabila Harryho a Ronovu túžbu po prípravkoch na povzbudenie činnosti mozgu.
Na najbližšej hodine transfígurácie dostali rozpis skúšok a podrobnosti postupu na VČÚ.
„Ako vidíte,“ hovorila profesorka McGonagallová, keď si odpísali dátumy a čas skúšok z tabule, „vaše skúšky na VČÚ sú rozložené do dvoch týždňov. Dopoludnia budete mať písomné skúšky z teórie a popoludní praktické. Praktická skúška z astronómie sa, pravdaže, bude konať v noci.
Musím vás varovať, že na vaše písomky sme použili veľmi prísne protipodvádzacie zaklínadlá. Samoodpovedacie brká nebudú do skúšobnej siene vpustené, ani nezabudaly, odpojiteľné manžetové ťaháky a samoopravovací atrament. Žiaľ, musím povedať, že každý rok sa nájde aspoň jeden študent, ktorý si myslí, že dokáže obísť pravidlá čarodejníckej skúšobnej rady. Môžem len dúfať, že to nebude nikto z Chrabromilu. Naša nová… riaditeľka…“ profesorka McGonagallová vyslovila to slovo s takým výrazom na tvári, aký mávala teta Petunia vždy, keď hľadela na nejakú zvlášť odolnú špinu, „požiadala vedúcich fakúlt, aby študentom oznámili, že podvádzanie sa bude veľmi prísne trestať, lebo, samozrejme, výsledky vašich skúšok ovplyvnia hodnotenie riaditeľkinho nového režimu na škole…“
Profesorka McGonagallová si vzdychla a Harry videl, ako sa jej chvejú nozdry špicatého nosa.
„… to však nie je dôvod, aby ste sa nesnažili, ako najlepšie viete. Musíte myslieť na vlastnú budúcnosť.“
„Pani profesorka, prosím,“ prihlásila sa Hermiona, „kedy sa dozvieme výsledky?“
„Niekedy v júli vám ich doručia sovou poštou,“ povedala profesorka McGonagallová.
„Výborne,“ hlasno zašepkal Dean Thomas, „tak sa až do prázdnin nemusíme báť.“
Harry si predstavil, ako o šesť týždňov sedí vo svojej izbe na Privátnej ceste a čaká na výsledky skúšok. Aspoň s nejakou poštou môže v lete počítať.
Prvá skúška, teória čarovania, bola naplánovaná na pondelok ráno. Harry súhlasil, že v nedeľu popoludní Hermionu vyskúša, ale takmer ihneď to oľutoval. Bola veľmi nervózna, stále mu vytrhávala knihu z rúk, aby skontrolovala, či odpovedala úplne správne, a nakoniec ho silno udrela do nosa ostrým okrajom Úspechov čarovania.
„Prečo sa jednoducho nevyskúšaš sama?“ vyprskol a so slziacimi očami jej knihu vracal.
Medzitým Ron so zapchatými ušami čítal poznámky z dvoch ročníkov čarovania a pery sa mu pritom nečujne pohybovali. Seamus Finnigan ležal horeznačky na podlahe, prednášal definíciu zhmotňovacieho zaklínadla a Dean ju porovnával so Všeobecnou príručkou kúzel, piaty stupeň, a Parvati s Lavender si precvičovali základné pohybovacie zaklínadlá a ich peračníky sa naháňali okolo stola.
Večera bola v ten deň tichá. Harry a Ron veľa nerozprávali, zato po celodennej usilovnej práci jedli s chuťou. Naopak, Hermiona zase stále odkladala nôž a vidličku, skláňala sa pod stôl a podchvíľou vyťahovala z tašky knihy, aby si overila nejaký fakt alebo číslo. Keď jej vidlička vykĺzla z meravých prstov a hlasno zacvendžala o tanier, Ron jej odporučil, aby sa radšej riadne najedla, inak večer nezaspí.
„Och, prepána!“ zvolal potichu, upierajúc pohľad do vstupnej haly. „To sú oni? To sú skúšajúci?“
Harry a Ron sa na laviciach zvrtli. Cez dvere do Veľkej siene videli Umbridgeovú s malou skupinkou už napohľad prastarých čarodejníkov a čarodejníc. Harry s uspokojením postrehol, že Umbridgeová je dosť nervózna.
„Pôjdeme sa pozrieť zblízka?“ navrhol Ron.
Harry s Hermionou prikývli a ponáhľali sa k dvojkrídlovým dverám do vstupnej haly. Keď prekročili prah, spomalili, aby pokojne prešli popri skúšajúcich. Harry si pomyslel, že profesorka Marchbanksová musí byť tá drobná, zhrbená čarodejnica s takou vráskavou tvárou, že vyzerala, akoby ju pokrývali pavučiny. Umbridgeová sa k nej správala úctivo. Profesorka Marchbanksová bola zrejme trochu hluchá, lebo Umbridgeovej odpovedala priveľmi nahlas, hoci stáli ani nie pol metra od seba.
„Cesta bola dobrá, naozaj dobrá, už sme ju absolvovali veľa ráz!“ vravela netrpezlivo. „Nie, v poslednom čase sa mi Dumbledore neozval!“ dodala a rozhliadala sa po hale, akoby dúfala, že sa odrazu vynorí z komory na metly. „Predpokladám, že netušíte, kde je.“
„Vôbec nie,“ odpovedala Umbridgeová a vrhla zlovestný pohľad na Harryho, Rona a Hermionu, ktorí sa vliekli popri nich blízko schodiska, a Ron predstieral, že si zaväzuje šnúrku. „Ale dovoľujem si povedať, že Ministerstvo mágie ho onedlho vystopuje.“
„O tom pochybujem,“ zakričala drobná profesorka Marchbanksová, „ak Dumbledore nechce, aby ho našli! Ja by som to mala vedieť… osobne som ho na MLOK-och skúšala transfiguráciu a čarovanie… s prútikom robil veci, aké som ešte nevidela.“
„Áno… no…“ jachtala profesorka Umbridgeová. Harry, Ron a Hermiona sa stále vliekli po mramorovom schodisku tak pomaly, ako sa len odvážili, „dovoľte, zavediem vás do zborovne. Dovoľujem si predpokladať, že vám po ceste iste dobre padne šálka čaju.“
Bol to akýsi nepríjemný večer. Všetci sa snažili na poslednú chvíľu ešte niečo zopakovať, ale nikto sa ďaleko nedostal. Harry si šiel ľahnúť zavčasu, ale zdalo sa mu, že celé hodiny nemohol zaspať. Spomínal na pohovor o voľbe povolania a na McGonagallovej zúrivé vyhlásenie, že mu bude pomáhať, aby sa stal aurorom, aj keby to mala byť posledná vec, čo urobí. Teraz pred skúškami ľutoval, že neuviedol nejaké dostupnejšie ciele. Vedel, že nie je jediný, kto bdie, ale nikto v spálni nič nehovoril a napokon jeden po druhom zaspali.