„To je dobre,“ naraz vyslovili Harry a Ron.
„To nie je dobre!“ rozhorčene im oponovala Hermiona. „Myslí si, že to robí Hagrid, zabudli ste? A my nechceme, aby Hagrid dostal padáka!“
„Práve teraz učí, nemôže to zhodiť naňho,“ povedal Harry a ukázal von oknom.
„Och, Harry, ty si niekedy taký naivný. Vážne si myslíš, že Umbridgeová bude čakať na dôkazy?“ povedala Hermiona, ktorá sa zrejme rozhodla, že sa bude naďalej rozčuľovať, odtiahla do dievčenských spálni a zatresla za sebou dvere.
„Také milé pokojné dievčatko,“ potichu povedal Ron a posunul kráľovnú dopredu, aby porazila Harryho kone.
Hermione vydržala zlá nálada väčšinu víkendu, ale Harry s Ronom ju celkom ľahko ignorovali, pretože prevažnú časť soboty a nedele trávili opakovaním na pondelňajšie elixíry, skúšku, na ktorú sa Harry tešil najmenej – a pri ktorej si bol istý, že zmarí jeho úmysel stať sa aurorom. A naozaj, písomná skúška sa mu videla ťažká, hoci si pomyslel, že by za otázku o všehodžúse mohol dostať plný počet bodov – presne vedel opísať jeho účinky, pretože v druhom ročníku ho ilegálne použil.
Popoludňajšia praktická skúška nebola až taká hrozná, ako očakával. Zistil, že ak pri ňom nie je Snape, je oveľa uvoľnenejší, než zvyčajne býval na jeho hodinách. Neville, ktorý sedel celkom blízko Harryho, tiež pôsobil spokojnejšie – Harry ho na elixíroch takého nikdy nevidel. Keď profesorka Marchbanksová povedala: „Odstúpte od kotlíka, prosím, skúška sa skončila,“ Harry zazátkoval svoju fľašku so vzorkou s pocitom, že možno nedostane dobrú známku, ale aspoň sa vyhol prepadnutiu.
„Zostali už len štyri skúšky,“ unavene prehodila Parvati Patilová cestou do chrabromilskej klubovne.
„Iba!“ podráždene vyprskla Hermiona. „Ja mám aritmanciu, a to je pravdepodobne ten najťažší predmet, aký existuje!“
Nik nebol taký hlúpy, aby jej protirečil, a tak si nemohla na nich odreagovať zlú náladu a obmedzila sa na to, že vynadala nejakým prváčkam za to, že sa v klubovni chichotali priveľmi nahlas.
Harry bol rozhodnutý podať na utorkovej starostlivosti o čarovné tvory dobrý výkon, aby nepotopil Hagrida. Praktická skúška sa konala popoludní na trávniku blízko Zakázaného lesa, kde mali študenti správne určiť knarla skrytého medzi tuctom ježkov (trik bol v tom, že mali všetkým doradu ponúkať mlieko – knarly ako veľmi podozrievavé tvory s čarovnými ostňami sa zvyčajne rozzúria, lebo si myslia, že sa ich niekto pokúša otráviť), potom predviesť, ako správne zaobchádzať so stromostrážcom, nakŕmiť a vyčistiť ohnivého kraba bez toho, aby človek utrpel vážne popáleniny, a zo širokej škály jedál vybrať vhodné pre chorého jednorožca.
Harry videl, že Hagrid ich úzkostlivo sleduje zo svojej chalupy. Keď sa skúšajúca, tentoraz bucľatá nízka čarodejnica, usmiala na Harryho a povedala mu, že môže odísť, ukázal Hagridovi zdvihnuté palce a zamieril naspäť k hradu.
Pri teoretickej práci z astronómie v stredu ráno sa im celkom darilo. Harry si nebol istý, či dobre napísal mená všetkých mesiacov Jupitera, ale aspoň vedel, že ani jeden z nich nie je pokrytý blatom. Na praktickú skúšku z astronómie museli čakať až do noci, popoludnie namiesto toho venovali vešteniu.
Aj podľa Harryho nízkych meradiel skúška z veštenia dopadla veľmi zle. Čo ako sa usiloval, v krištáľovej guli nevidel o nič viac ako na doske lavice, pri čítaní z čajových lístkov celkom stratil hlavu a hovoril, že podľa neho to vyzerá, akoby mala profesorka Marchbanksová onedlho stretnúť okrúhleho, tmavého mokrého neznámeho a celé to fiasko zavŕšil tým, že poplietol na dlani čiaru života s čiarou hlavy a oznámil jej, že mala minulý utorok zomrieť.
„Bolo jasné, že na tom pohoríme,“ zachmúrene konštatoval Ron na mramorovom schodisku. Harry sa vďaka nemu cítil oveľa lepšie, lebo Ron mu práve vykladal, ako skúšajúcemu podrobne opisoval škaredého chlapa s bradavicou na nose, ktorého videl v krištáľovej guli, a keď zdvihol hlavu, zistil, že opisoval jeho odraz.
„V prvom rade sme si nemali ten hlúpy predmet vybrať,“ vyhlásil Harry.
„Aspoň že teraz sa ho už môžeme vzdať.“
„Áno, už nemusíme vymýšľať, čo sa stane, keď sú si Jupiter a Urán priveľmi blízki.“
„A odteraz mi bude jedno, keď sa mi čarovanie s čajovými lístkami nepodarí, jednoducho ich vyhodím do smetí, kam patria.“
Harry sa smial, ale keď videl, že za nimi beží Hermiona, okamžite prestal, aby ju to náhodou nerozčúlilo.
„No, myslím, že aritmanciu som urobila dobre,“ vysypala a Harry s Ronom si uľahčene vydýchli. „Pred večerou máme trochu času ešte si rýchlo pozrieť mapu hviezd…“
Keď o jedenástej večer prišli na vrchol Astronomickej veže, zistili, že je výborná noc na pozorovanie hviezd, bezoblačná a pokojná. Areál školy zalieval striebristý mesačný svit a vzduch bol trochu studený. Každý si nastavil ďalekohľad a po úvodných slovách profesorky Marchbanksovej začali v mapách vypĺňať určené hviezdy.
Profesorka Marchbanksová s profesorom Toftym sa prechádzali pomedzi nich, sledovali, ako zakresľujú presné polohy pozorovaných hviezd a planét. Všade bolo ticho, ozýval sa iba šuchot pergamenu, občas zavŕzgal ďalekohľad, keď ho niekto nastavoval na stojane, a škrabot množstva bŕk. Prešlo pol hodiny, potom hodina, malé štvorčeky odrazeného zlatého svetla, ktoré sa mihotali dole na zemi, začali miznúť, lebo svetlá v oknách hradu zhasínali.
Keď Harry na svojej mape zakreslil postavenie Oriónu, priamo pod tou časťou múrika, kde stál, sa otvoril hlavný vchod, takže po kamenných schodoch a na kúsok trávnika sa rozlialo svetlo. Práve upravoval polohu ďalekohľadu, pozrel dolu a videl päť či šesť pretiahnutých tieňov pohybovať sa po jasne osvetlenej tráve, no potom sa dvere zavreli a trávnik sa znova zmenil na more tmy.
Harry si opäť priložil oko k ďalekohľadu, zaostril ho a sledoval Venušu. Pozrel do mapy, že tam planétu zakreslí, ale niečo ho odpútalo. Zastal s brkom nad pergamenom, žmúril do tmy v areáli a rozoznal pol tucta postáv kráčajúcich po trávniku. Keby sa nepohybovali a mesačné svetlo sa im nevlnilo po hlavách, boli by nerozoznateľné. A aj z tej diaľky mal Harry pocit, že spoznal chôdzu tej najnižšej a najokrúhlejšej postavy, ktorá skupinku akoby viedla.
Nevedel prísť na to, prečo by Umbridgeová po polnoci chodila na prechádzku a ešte k tomu v spoločnosti piatich ľudí. Potom niekto za ním zakašľal a on si spomenul, že robí skúšku. Celkom zabudol na postavenie Venuše. Pritisol oko k ďalekohľadu, znovu ju našiel a opäť ju chcel zakresliť do mapy, ale už striehol na každý nezvyčajný zvuk a v diaľke počul klopanie, ktoré sa ozývalo po celom prázdnom areále a po ňom tlmený štekot veľkého psa.
Pozrel tým smerom a srdce mu silno tĺklo. V Hagridových oknách sa svietilo a postavy na trávniku sa črtali na ich pozadí. Dvere sa otvorili a Harry jasne videl, ako šesť siluet prekročilo prah. Dvere sa znova zavreli a nastalo ticho.
Harry sa cítil veľmi nesvoj. Obzrel sa, či si aj Hermiona s Ronom všimli to, čo on, ale v tej chvíli prišla k nemu profesorka Marchbanksová a on nechcel vyzerať, ako keby mal v úmysle odpisovať, a tak sa rýchlo sklonil nad hviezdnu mapu a predstieral, že niečo dopisuje, ale pritom nakúkal ponad múrik veže k Hagridovej chalupe. Postavy sa teraz pohybovali vo vnútri popred okná a chvíľami zastierali svetlo.
Na chrbte pocítil pohľad profesorky Marchbanksovej, a tak znovu pritisol oči k ďalekohľadu a hľadel na Mesiac, hoci jeho polohu zaznačil už pred hodinou, no len čo profesorka Marchbanksová prešla ďalej, v chalupe niečo zrevalo a ten rev sa ozýval až k vrcholu Astronomickej veže. Niekoľkí okolo Harryho vykukli spoza ďalekohľadov a hľadeli smerom k Hagridovej chalupe.