Profesor Tofty potichu sucho zakašľal.
„Pokúste sa sústrediť, chlapci a dievčatá,“ upozornil ich mierne.
Väčšina študentov sa vrátila k ďalekohľadom. Harry pozrel vľavo. Hermiona ako zhypnotizovaná hľadela na Hagridovu chalupu.
„Ehm… ešte dvadsať minút,“ pripomínal profesor Tofty.
Hermiona nadskočila a ihneď sa vrátila k mape hviezd, Harry pozrel na svoju a všimol si, že omylom označil Venušu ako Mars. Sklonil sa a opravil si to.
Z areálu sa ozvalo hlasné tresknutie. Niekoľkí vykríkli „Au!“, lebo narazili do ďalekohľadu, keď sa ponáhľali pozrieť, čo sa deje dolu.
Hagridove dvere sa prudko otvorili a vo svetle z chalupy celkom jasne videli jeho mohutnú postavu – reval a mával rukami, obkľúčený šiestimi ľuďmi, ktorým z prútikov vychádzali smerom k nemu tenké červené pásiky svetla – zrejme sa ho usilovali omráčiť.
„Nie!“ vykríkla Hermiona.
„No toto!“ pohoršene zvolal profesor Tofty. „Je skúška!“
No nikto už mapám hviezd nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Pri Hagridovej chalupe poletovali záblesky červeného svetla, a predsa sa zdalo, akoby sa od neho odrážali. Stále bol vzpriamený a nehybný a pokiaľ Hany videl, bránil sa. Po celom areáli sa ozývali výkriky, nejaký muž kričaclass="underline" „Buď rozumný, Hagrid!“
Hagrid zrevaclass="underline" „Čert vezmi rozum, takto ma nedostaneš, Dawlish!“
Harry videl obrysy Tesáka, ktorý sa usiloval Hagrida brániť a skákal na čarodejníkov naokolo, kým ho nezasiahlo omračujúce zaklínadlo a nepadol na zem. Hagrid zúrivo zavyl, nadvihol páchateľa zo zeme a odhodil ho. Muž preletel zo tri metre a už nevstal. Hermiona zhíkla a zakryla si ústa rukou. Harry pozrel na Rona a videl, že aj on je vyľakaný. Dosiaľ ani jeden z nich nevidel Hagrida skutočne nazlosteného.
„Pozrite!“ znepokojene zapišťala Parvati Patilová, ktorá sa nakláňala ponad múrik a ukazovala pred hrad, tam sa znova otvorili vchodové dvere, na trávnik sa zasa rozlialo svetlo a vlnil sa po ňom osamelý dlhý tieň.
„Ale no toto!“ s obavami zvolal profesor Tofty. „Viete, že už zostalo iba šestnásť minút?!“
No nikto mu nevenoval ani najmenšiu pozornosť – sledovali osobu náhliacu sa k bojisku pri Hagridovej chalupe.
„Ako sa opovažujete!“ za behu kričala postava. „Ako sa opovažujete!“
„To je McGonagallová!“ zašepkala Hermiona.
„Nechajte ho na pokoji! Prestaňte, hovorím!“ ozýval sa v tme hlas profesorky McGonagallovej, „Prečo ste ho napadli? On nič neurobil, nič, čo by vás oprávňovalo na taký…“
Hermiona, Parvati a Lavender zvreskli. Postavy od chalupy vrhli na profesorku McGonagallovú až štyri omračovacie zaklínadlá. Červené lúče ju zasiahli na polceste medzi hradom a chalupou, na okamih ju osvetlili strašidelným červeným svetlom, potom ju zrazili z nôh, tvrdo dopadla na zem a už sa nepohla.
„Tristo trollov!“ vykríkol profesor Tofty, ktorý zjavne tiež úplne zabudol na skúšku. „Ani ju len nevarovali. No to je nehoráznosť!“
„ZBABELCI!“ reval Hagrid a jeho hlas sa jasne niesol až na vrchol veže a na hrade sa opäť rozsvietilo niekoľko svetiel. „PREKLIATI ZBABELCI! TU MÁTE… A TU MÁTE…“
„Och, prepána!“ zhíkla Hermiona.
Hagrid sa z celej sily zahnal na najbližších útočníkov a podľa toho, že okamžite spadli, zrejme stratili vedomie. Harry videl, ako sa Hagrid zohol, a pomyslel si, že ho napokon predsa len dostali zaklínadlom. Lenže naopak, vzápätí opäť stál a na chrbte mal akési vrece – vtedy si Harry uvedomil, že je to Tesákovo ochabnuté telo.
„Chyťte ho, chyťte ho!“ vrieskala Umbridgeová, ale dvaja zvyšní pomocníci sa zrejme vôbec nechceli ocitnúť v dosahu Hagridových pästí, dokonca cúvali, pričom sa potkli o bezvedomých kolegov a spadli. Hagrid sa otočil a s Tesákom zaveseným na pleci sa rozbehol. Umbridgeová vyslala za ním posledné omračovacie zaklínadlo, ale netrafila. Hagrid ozlomkrky uháňal k vzdialenej bráne a zmizol v tme.
V rozochvenom tichu všetci s otvorenými ústami celú minútu hľadeli na areál. Potom profesor Tofty slabým hlasom povedaclass="underline" „Uhm… päť minút.“
Hoci Harry zaplnil iba dve tretiny mapy, zúfalo si želal, aby sa skúška už skončila. Keď napokon prišiel koniec, Ron a Hermiona ledabolo postrkali ďalekohľady do puzdier a leteli dolu točitým schodiskom. Ani jeden študent nešiel spať. Pri schodisku sa všetci nahlas a vzrušene rozprávali o tom, čoho boli práve svedkami.
„Tá odporná baba!“ soptila Hermiona, taká bola nazlostená, že ledva vládala rozprávať. „Prikradla sa k Hagridovi uprostred noci!“
„Zjavne sa chcela vyhnúť takej scéne ako s Trelawneyovou,“ mudroval Ernie Macmillan a pretlačil sa k nim.
„Ale Hagrid sa držal dobre, nie?“ oceňoval ho Ron, no tváril sa skôr vyplašene než nadšene. „Ako to, že sa tie zaklínadlá od neho odrážali?“
„To bude asi tým, že má v sebe obriu krv,“ trasľavo povedala Hermiona. „Je veľmi ťažké omráčiť obra. Sú ako trollovia, naozaj húževnatí… ale chuderka profesorka McGonagallová… štyri omračovadlá rovno do hrude, a pritom už nie je najmladšia.“
„Hrozné, hrozné,“ prikyvoval Ernie a teatrálne krútil hlavou. „No ja idem spať. Dobrú, všetci.“
Ľudia okolo nich sa rozchádzali a stále sa vzrušene rozprávali o tom, čo práve videli.
„Aspoň že Hagrida nedostali a nemohli ho odviesť do Azkabanu,“ utešoval sa Ron. „Zrejme sa pripojí k Dumbledorovi, čo?“
„Asi áno,“ prikývla Hermiona a vyzerala, akoby mala slzy na krajíčku. „Och, je to hrozné. Vážne som si myslela, že Dumbledore sa onedlho vráti, ale teraz sme stratili ešte aj Hagrida.“
Vliekli sa do chrabromilskej klubovne a našli ju plnú. Rozruch pri škole niekoľkých zobudil a tí rýchlo zbuntošili ostatných. Seamus a Dean, ktorí prišli pred Harrym, Ronom a Hermionou, teraz všetkým rozprávali, čo videli z Astronomickej veže.
„Ale prečo by vyhadzovala Hagrida teraz?“ spytovala sa Angelina Johnsonová a krútila hlavou. „To nie je ako u Trelawneyovej, on tento rok učil oveľa lepšie než predtým!“
„Umbridgeová nenávidí všetkých nečistokrvných ľudí,“ s trpkosťou povedala Hermiona a hodila sa do kresla. „Vždy chcela dostať Hagrida preč.“
„A myslela si, že to Hagrid jej dával do kancelárie ňucháče,“ piskľavo dodala Katie Bellová.
„Och, doparoma,“ vyhŕkol Lee Jordan a prikryl si ústa „To ja som ich ta dával. Fred s Georgeom mi dvoch nechali. Levitoval som ich cez okno.“
„Vyhodila by ho aj tak,“ tvrdil Dean. „Bol priveľmi blízky Dumbledorovi.“
„To je pravda,“ potvrdil Harry a sadol si vedľa Hermiony.
„Len dúfam, že profesorka McGonagallová je v poriadku,“ so slzami hovorila Lavender.
„Odniesli ju naspäť do hradu, sledovali sme to cez spálňové okno,“ vravel Colin Creevey. „Nevyzerala dobre.“
„Madam Pomfreyová ju dá do poriadku,“ s istotou vyhlásila Alicia Spinnetová. „Na ňu sa dá vždy spoľahnúť.“
Boli skoro štyri hodiny ráno, kým sa klubovňa vyprázdnila. Harry bol celkom čulý, stále ho prenasledovala predstava, ako Hagrid beží do tmy. Tak sa hneval na Umbridgeovú, že nemohol vymyslieť pre ňu dostatočný trest, hoci Ronov návrh, že by ju mali predhodiť vyhladovaným tryskochvostým škrotom, nebol na zahodenie. Zaspal s tým, že vymýšľal strašné spôsoby pomsty, a keď o tri hodiny vstal, cítil, že si vôbec neodpočinul.
Posledná skúška – dejiny mágie – sa mala konať až popoludní. Harry by sa bol po raňajkách najradšej vrátil do postele, lenže na predpoludnie mal naplánované posledné opakovanie, a tak s hlavou v dlaniach sedel v klubovni pri okne a veľmi sa usiloval nezaspať nad metrovou kopou poznámok, čo mu požičala Hermiona.