„Ona tu nie je, Potter,“ smutne povedala madam Pomfreyová. „Ráno ju previezli k svätému Mungovi. Štyri omračovacie zaklínadlá rovno do hrude a v jej veku? Je to zázrak, že ju nezabili.“
„Je… preč?“ spýtal sa šokovaný Harry.
Vonku práve zazvonilo a počul zvyčajný vzdialený ruch študentov vychádzajúcich na chodby nad nimi a pod nimi. Celkom nehybný hľadel na madam Pomfreyovú. Narastalo v ňom zdesenie.
Nezostal tu nikto, komu by to povedal. Dumbledore je preč, Hagrid je preč, ale vždy predpokladal, že profesorka McGonagallová zostane, výbušná a neúprosná, no stále spoľahlivo prítomná…
„Nečudujem sa, že ste šokovaný, Potter,“ povedala madam Pomfreyová s akousi zlosťou na tvári. „Ani jeden z nich by nedokázal Minervu McGonagallovú omráčiť zoči-voči za bieleho dňa. Bola to zbabelosť… odporná zbabelosť… keby som sa nebála, čo by ste si vy študenti počali bezo mňa, na protest by som odišla.“
„Áno,“ bezvýrazne pritakal Harry.
Ako slepý odchádzal z nemocničného krídla na preplnenú chodbu, kde zostal stáť, študenti doňho vrážali a panika ho zaplavovala ako jedovatý plyn, takže hlava sa mu krútila a nemohol vymyslieť, čo by mal urobiť…
Ron a Hermiona, pripomenul mu nejaký hlas v hlave.
Znova sa rozbehol, odstrkoval spolužiakov a nevšímal si ich nahnevané protesty. Zbehol naspäť o dve poschodia a práve prišiel k mramorovému schodisku, keď ich uvidel, ako sa ponáhľajú k nemu.
„Harry!“ Hermiona vyzerala veľmi vyľakane. „Čo sa stalo? Si v poriadku? Si chorý?“
„Kde si bol?“ spytoval sa Ron.
„Poďte so mnou,“ rýchlo ich volal Harry. „Poďte, musím vám niečo povedať.“
Viedol ich po chodbe na prvom poschodí, nakúkajúc cestou do dverí, až konečne našiel prázdnu triedu, vbehol do nej, a len čo boli Hermiona s Ronom vo vnútri, zavrel dvere a oprel sa o ne tvárou k nim.
„Voldemort dostal Siriusa.“
„Čože?“
„Ako to…“
„Videl som to, keď som zaspal na skúške.“
„Ale… ale kde? Ako?“ Hermiona mala tvár bielu ako stena.
„Neviem ako,“ povedal Harry. „Ale presne viem, kde. Na Oddelení záhad je jedna miestnosť plná políc s malými sklenými guľami a sú na konci deväťdesiateho siedmeho radu… pokúša sa využiť Siriusa, aby mu zobral to, čo odtiaľ chce… mučí ho… hovorí, že nakoniec ho zabije!“
Harry zistil, že hlas sa mu trasie a kolená tiež. Šiel k lavici, sadol si a snažil sa ovládnuť.
„Ako sa tam dostaneme?“ spýtal sa ich.
Chvíľu bolo ticho. Potom Ron povedaclass="underline" „Máme tam ísť?“
„Áno, do Oddelenia záhad zachrániť Siriusa!“ nahlas povedal Harry.
„Ale… Harry…“ jachtal Ron.
„Čo? Čo?“
Nechápal, prečo naňho vyvaľujú oči. Akoby od nich žiadal niečo absurdné.
„Harry,“ oslovila ho Hermiona dosť vyľakaným hlasom, „no… ako… ako sa Voldemort dostal na Ministerstvo mágie bez toho, aby niekto zistil, že je tam?“
„Ako to mám vedieť?“ kričal Harry. „Otázka je, ako sa tam dostaneme my!“
„Ale… Harry, uvažuj,“ Hermiona podišla k nemu o krok, „je päť hodín popoludní… Ministerstvo mágie musí byť plné zamestnancov… ako by sa ta Voldemort a Sirius dostali tak, aby ich nikto nezbadal? Harry… sú to dvaja asi najhľadanejší čarodejníci na svete… myslíš, že by neodhalení vnikli do budovy plnej aurorov?“
„Ja neviem! Voldemort použil neviditeľný plášť alebo čo!“ kričal Harry. „Okrem toho, Oddelenie záhad bolo vždy úplne prázdne, keď som tam bol…“
„Ty si tam nikdy nebol, Harry,“ potichu povedala Hermiona. „Iba sa ti o ňom snívalo, nič viac.“
„To nie sú normálne sny!“ kričal jej do tváre Harry, vstal a teraz o krok podišiel on k nej. Mal chuť ňou zatriasť. „Ako teda vysvetlíš Ronovho otca, o čo tam išlo, ako som vedel, čo sa mu stalo?“
„Niečo na tom je,“ potichu pripustil Ron, hľadiac na Hermionu.
„Lenže je to… je to také nepravdepodobné!“ zúfalo odporovala Hermiona. „Harry, ako sa Voldemort mohol zmocniť Siriusa, keď bol celý čas na Grimmauldovom námestí?“
„Siriusovi mohlo preskočiť a chcel ísť na vzduch,“ namietol Ron znepokojene. „Tak zúfalo sa chcel dostať z toho domu…“
„Ale prečo? Prečo, prepána,“ naliehala Hermiona, „by Voldemort chcel použiť Siriusa, aby zobral tú zbraň, či čo je to?“
„Ja neviem, môže existovať množstvo príčin!“ kričal na ňu Harry. „Možno je Sirius jednoducho len niekto, na kom Voldemortovi nezáleží, je mu jedno, či sa mu niečo stane…“
„Vieš čo, práve mi niečo napadlo,“ tlmene povedal Ron. „Siriusov brat bol smrťožrút, však? Možno Siriusovi prezradil, ako sa môže dostať k tej zbrani!“
„Áno… a preto Dumbledorovi tak záležalo na tom, aby bol Sirius stále zavretý!“ dodal Harry.
„Viete čo, je mi ľúto, ale to, čo hovoríte, nemá logiku, a nemáme ani nijaké dôkazy, ani len dôkaz o tom, že Voldemort so Siriusom sú tam.“
„Hermiona, Harry ich videl!“ pustil sa do nej Ron.
„Dobre,“ prikývla a tvárila sa vyľakane, ale rozhodne „Musím povedať len toto…“
„Čo?“
„Ty… nechcem ťa tým kritizovať, Harry! Ale ty máš… taký nejaký… chcem vlastne povedať… nemyslíš si, že máš tak trochu… v sebe také čosi na zachraňovanie ľudí?“
Harry sa na ňu zamračil.
„A čo má znamenať to také čosi na zachraňovanie ľudí?“
„No… ty…“ pozrela naňho tak bojazlivo ako ešte nikdy. „Ja… no napríklad vlani… v jazere… na turnaji… nemal si… teda nemusel si zachraňovať tú Delacourovú… trochu si sa… nechal uniesť…“
Harryho celé telo zaplavil pálčivý hnev. Ako mu mohla teraz pripomínať tú chybu?
„Teda, bolo to od teba skutočne úžasné a tak,“ rýchlo mlela Hermiona a bolo na nej vidieť, že je z výrazu na Harryho tvári úplne zdesená, „všetci si mysleli, že to bolo úžasné…“
„To je smiešne,“ trasúcim sa hlasom hovoril Harry, „lebo ja si určite pamätám, ako Ron vyhlásil, že som strácal čas hraním sa na hrdinu… Myslíš si to teraz aj ty? Máš dojem, že sa zase chcem hrať na hrdinu?“
„Nie, nie, nie!“ zdesene krútila hlavou Hermiona. „Tak som to vôbec nemyslela!“
„Tak teda vysyp, čo chceš povedať, lebo strácame čas!“ kričal Harry.
„Pokúšam sa povedať, že… Voldemort ťa pozná, Harry! Zobral Ginny do Tajomnej komnaty, aby ťa tam zlákal, a to robí aj teraz, lebo vie, že by si išiel Siriusovi na pomoc! Čo ak sa iba pokúša dostať teba do Oddelenia zá…?“
„Hermiona, na tom nezáleží, či to urobil preto, aby ma ta dostal, alebo nie… McGonagallovú zobrali k svätému Mungovi, na Rokforte nezostal nikto z rádu, komu by sme to mohli povedať, a ak ta nepôjdeme, Sirius je mŕtvy!“
„Ale, Harry… čo ak tvoj sen bol… bol iba sen?“
Harry až zreval od pocitu márnosti. Hermiona vyľakane cúvla.
„Ty to nechápeš!“ hulákal na ňu. „Ja nemám nočné mory, mne sa to nesníva! Čo myslíš, na čo bola všetka tá oklumencia? Čo myslíš, prečo mi chcel Dumbledore zabrániť, aby som videl všetky tie veci? Pretože sú SKUTOČNÉ, Hermiona. Sirius je v pasci, videl som ho. Voldemort ho dostal a nikto o tom nevie, a to znamená, že my jediní ho môžeme zachrániť, a ak to nechceš urobiť, dobre, ale ja idem, rozumela si? A ak si pamätám dobre, nemala si problémy s mojím takým čímsi na zachraňovanie ľudí, keď som ťa zachraňoval pred dementormi alebo…“ oboril sa na Rona, „keď som tvoju sestru zachraňoval pred baziliskom…“
„Ja som nikdy nepovedal, že som s tým mal problém!“ rozhorčene sa ohradil Ron.