„Ale, Harry, práve si to povedal,“ neľútostne pokračovala Hermiona, „Dumbledore chcel, aby si sa naučil nevpúšťať si tie veci do mysle, a keby si bol robil oklumenciu poriadne, nikdy by si nebol videl…“
„AK SI MYSLÍŠ, ŽE SA BUDEM TVÁRIŤ, AKOBY SOM NIČ NEVIDEL…“
„Sirius ti povedal, že nič nie je dôležitejšie než to, aby si sa naučil uzatvárať si myseľ!“
„DOBRE, ALE PREDPOKLADÁM, ŽE BY HOVORIL INAK, KEBY VEDEL, ČO SOM…“
Dvere triedy sa otvorili. Harry, Ron a Hermiona sa zvrtli. Vošla Ginny a tvárila sa zvedavo, a za ňou Luna, ktorá ako zvyčajne vyzerala, akoby sa sem dostala náhodou.
„Ahojte,“ neisto pozdravila Ginny. „Počuli sme Harryho hlas. Prečo vykrikuješ?“
„Do toho ťa nič!“ drsne odsekol Harry.
Ginny nadvihla obočie.
„Nemusíš ísť na mňa s takým tónom,“ povedala chladne. „Len som chcela vedieť, či môžem nejako pomôcť.“
„Tak teda nemôžeš,“ stroho odvetil Harry.
„Si dosť hrubý, aby si vedel,“ pokojne vyhlásila Luna.
Harry zanadával a otočil sa. To posledné, na čo mal chuť bol rozhovor s Lunou Lovegoodovou.
„Počkaj,“ povedala Hermiona odrazu. „Počkaj… Harry, ony ti môžu pomôcť.“
Harry s Ronom pozreli na ňu.
„Počúvajte,“ pokračovala naliehavo, „Harry, potrebujeme zistiť, či Sirius naozaj opustil hlavný stan.“
„Hovoril som ti, že som videl…“
„Harry, veľmi ťa prosím!“ zúfalo mu dohovárala Hermiona. „Prosím ťa, prv než sa vrhneme na cestu do Londýna, najprv skontrolujme, či Sirius naozaj nie je doma. Ak zistíme, že tam nie je, tak prisahám, že sa nepokúsim ťa zastaviť. Pôjdem a urobím čokoľvek, čo bude treba, aby sme ho zachránili.“
„Siriusa mučia práve TERAZ!“ kričal Harry. „Nemáme kedy strácať čas.“
„Ale ak je to Voldemortov trik, Harry, musíme to preveriť, musíme.“
„Ako?“ spytoval sa Harry. „Ako to preveríme?“
„Musíme použiť Umbridgeovej kozub a skúsiť sa s ním spojiť,“ navrhla Hermiona, hoci bolo jasné, že ju tá predstava desí. „Znovu Umbridgeovú odlákame, ale budeme potrebovať niekoho, kto by strážil, a na to môžeme využiť Ginny a Lunu.“
Hoci Ginny sa veľmi usilovala pochopiť, o čo ide, okamžite povedala: „Áno, urobíme to,“ a Luna sa spýtala: „Keď hovoríte Sirius, myslíte tým Stubbyho Boardmana?“
Nikto jej neodpovedal.
„Dobre,“ dosť agresívne súhlasil s Hermionou Harry, „dobre, ak vymyslíš spôsob, ako to urobíme rýchlo, súhlasím s tebou, inak ihneď idem na Oddelenie záhad.“
„Na Oddelenie záhad?“ s miernym údivom sa spýtala Luna. „Ale ako sa ta chceš dostať?“
Harry ju opäť ignoroval.
„Jasné,“ povedala Hermiona, žmolila si ruky a prechádzala sa pomedzi lavice. „Jasné… dobre… niekto z nás musí pohľadať Umbridgeovú a… a poslať ju niekam opačným smerom, len aby nebola vo svojej kancelárii. Mohli by sme jej povedať, že… ja neviem… že Zloduch robí niečo strašné…“
„Ja to urobím,“ ihneď sa ponúkol Ron. „Poviem jej, že Zloduch rozbíja oddelenie transfigurácie alebo niečo podobné, to je na kilometre od jej kancelárie. Keď tak o tom rozmýšľam, možno by som Zloducha presvedčil, aby to urobil, keď ho cestou stretnem.“
To, že Hermiona neprotestovala proti rozbíjaniu oddelenia transfigurácie, naznačovalo, aká je situácia vážna.
„Dobre,“ prikývla, vraštila obočie a neprestala sa prechádzať. „Teraz potrebujeme od jej kancelárie dostať študentov, inak by jej to mohli nejakí Slizolinčania bonznúť.“
„Luna a ja môžeme stáť každá na jednom konci chodby,“ okamžite navrhla Ginny, „a varovať ľudí, aby ta nešli, lebo niekto vypustil škrtiaci plyn.“
Hermionu prekvapila pohotovosť, s akou Ginny vymyslela tú lož. Ginny pokrčila plecami a povedala: „Fred s Georgeom to plánovali ešte predtým, než odišli.“
„Dobre,“ povedala Hermiona. „Tak teda, Harry, my dvaja budeme pod neviditeľným plášťom, vkradneme sa do jej kancelárie a ty sa môžeš porozprávať so Siriusom…“
„On tam nie je, Hermiona!“
„Chcela som povedať, že môžeš… skontrolovať, či je Sirius doma, alebo nie, kým ja budem strážiť. Myslím si, že by si tam nemal byť sám. Lee už dokázal, že okno je slabé miesto, keď tam cezeň prepašoval tie ňucháče.“
Aj napriek svojmu hnevu a netrpezlivosti Harry uznal, že Hermionina ponuka sprevádzať ho do kancelárie Umbridgeovej je prejav solidarity a vernosti.
„Ja… dobre, ďakujem ti,“ zamrmlal.
„Jasné, tak teda, aj keď to všetko urobíme, myslím, že nemôžeme počítať s viac ako piatimi minútami,“ povedala Hermiona a bolo vidieť, že jej odľahlo, keď Harry očividne plán prijal, „keďže sa tu všade zakráda Filch a tá mizerná Inkvizičná rada.“
„Päť minút postačí,“ povedal Harry. „Poďme…“
„Hneď?“ spýtala sa šokovaná Hermiona.
„Samozrejme, hneď!“ nahnevane zdôraznil Harry. „A čo si si myslela, že budeme čakať a urobíme to až po večeri či čo? Hermiona, Siriusa práve teraz mučia!“
„Ja… och, no dobre,“ súhlasila zúfalo. „Choď po neviditeľný plášť a stretneme sa na konci chodby, dobre?“
Harry neodpovedal, ale vyletel z miestnosti a začal sa predierať pomedzi davy motajúce sa po chodbe. O dve poschodia vyššie stretol Seamusa s Deanom. Veselo ho pozdravili a oznamovali mu, že plánujú v klubovni oslavu konca skúšok, ktorá potrvá od súmraku do svitania. Harry ich sotva počúval. Preliezol cez portrétovú dieru, zatiaľ čo sa obaja ešte dohadovali o tom, koľko ďatelinových pív z čierneho trhu budú potrebovať, a už liezol naspäť aj s neviditeľným plášťom a so Siriusovým nožom, kým si vôbec všimli, že od nich odišiel.
„Harry, nechceš prispieť pár galleónmi? Harold Dingle predpokladá, že by nám mohol predať trochu ohnivej whisky…“
No Harry už bežal po chodbe naspäť a o pár minút preskakoval posledných pár schodov, aby sa pripojil k Ronovi, Hermione, Ginny a Lune, ktorí sa krčili na konci chodby s Umbridgeovej kanceláriou.
„Mám,“ dychčal. „Tak ste pripravení?“
„V poriadku,“ zašepkala Hermiona, keď okolo nich prešla skupinka hlučných šiestakov. „Takže, Ron… choď a odveď Umbridgeovú… Ginny, Luna, začnite odsúvať ľudí z chodby… My si s Harrym dáme plášť a počkáme, kým bude čistý vzduch…“
Ron odišiel a jeho jasnočervené vlasy bolo vidieť až na koniec chodby a medzitým v tlačenici na druhej strane nadskakovala Ginnina rovnako viditeľná hlava a za ňou sa mihala Lunina plavá.
„Poďme sem,“ zašepkala Hermiona, chytila Harryho za zápästie a ťahala ho do výklenku, kde si na stĺpe škaredá kamenná hlava nejakého stredovekého čarodejníka niečo mrmlala popod nos. „Harry, cítiš sa dobre? Stále si veľmi bledý.“
„Som v poriadku,“ povedal stručne a vytiahol neviditeľný plášť z tašky. Popravde ho bolela jazva, ale nie až tak veľmi, aby si myslel, že Voldemort zasadil Siriusovi smrteľný úder. Bolela by ho oveľa viac, keď Voldemort trestal Averyho…
„Sem,“ povedal, prehodil cez oboch neviditeľný plášť a chvíľu tam stáli a pozorne počúvali latinské mumlanie busty pred sebou.
„Sem nemôžete ísť!“ volala Ginny na hlúčik študentov. „Nie, je mi ľúto, ale musíte to obísť cez otáčavé schodište, niekto tu vypustil škrtiaci plyn…“
Počuli, ako sa ľudia sťažujú, a ktosi namrzene poznamenaclass="underline" „Nijaký plyn nevidím…“
„To preto, lebo je bezfarebný,“ presvedčivo podráždeným hlasom odpovedala Ginny, „ale ak sa niekto chce v zamorenom priestore poprechádzať, len si choďte, vaše nebohé telo aspoň presvedčí ďalších neveriacich Tomášov.“