„Kto ste?“ spýtal sa hlas.
Harry pozrel vľavo. Kentaur Magorian s gaštanovým telom kráčal z kruhu k nim. Aj on tak ako ostatní držal luk pripravený. Vpravo od Harryho Umbridgeová stále skučala a prútik, ktorým mierila na blížiaceho sa kentaura, sa jej silno triasol.
„Pýtal som sa, kto ste, človek?“ drsne povedal Magorian.
„Som Dolores Umbridgeová!“ vysokým vyplašeným hlasom odpovedala Umbridgeová. „Prvá námestníčka ministra mágie a riaditeľka a vrchná inkvizítorka Rokfortu!“
„Vy ste z Ministerstva mágie?“ spýtal sa Magorian a mnohí kentauri sa v kruhu nepokojne pohli.
„Presne tak!“ odvetila Umbridgeová ešte tenším hlasom „tak si dávajte dobrý pozor! Podľa zákonov ustanovených Oddelením pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov akýkoľvek útok krížencov, ako ste vy, na človeka…“
„Ako si nás to nazvala?“ vykríkol čierny kentaur s divým výzorom, v ktorom Harry spoznal Banea. Naokolo bolo počuť nahnevané hundranie a napínanie tetív.
„Nehovorte im tak!“ zlostne ju zahriakla Hermiona, ale Umbridgeová akoby ju nepočula. Stále mierila trasúcim sa prútikom na Magoriana a pokračovala: „Zákon pätnásť B jasne uvádza, že akýkoľvek útok čarovného tvora, ktorý je považovaný za bytosť s takmer ľudskou inteligenciou, a preto je zodpovedný za svoje konanie…“
„Takmer ľudskou inteligenciou?“ opakoval Magorian, pričom Bane a ostatní zrevali od zlosti a hrabali kopytami. „To je veľká urážka, človek! Naša inteligencia našťastie ďaleko prekonáva vašu.“
„Čo robíte v našom lese?“ zreval sivý kentaur s krutou tvárou, ktorého Harry a Hermiona videli pri poslednej návšteve v Zakázanom lese. „Prečo ste tu?“
„Vo vašom lese?“ Umbridgeová sa teraz triasla nielen od strachu, ale zdalo sa, že aj od rozhorčenia. „Chcela by som vám pripomenúť, že tu žijete iba preto, lebo Ministerstvo mágie vám vyhradilo isté oblasti…“
Šíp jej preletel tak blízko hlavy, že sa zachytil v jej myšacích vlasoch, zvreskla, až to trhalo uši, a rukami si chytila hlavu, zatiaľ čo niektorí kentauri súhlasne revali a ostatní sa chrapľavo smiali. Ich divý erdžavý smiech sa hlasno ozýval v šere čistiny a pohľad na hrabúce kopytá bol skľučujúci.
„Čí je to les, človek?“ zreval Bane.
„Vy špinaví bastardi!“ vrieskala Umbridgeová a rukami sa držala za hlavu. „Beštie! Neovládateľné zvery!“
„Buďte ticho!“ skríkla Hermiona, ale už bolo neskoro -Umbridgeová zamierila prútikom na Magoriana a vykríkla: „Uväzniť!“
Vzduchom preleteli povrazy hrubé ako hady, pevne sa ovinuli okolo kentaurovej hrude a spútali mu ruky. Zúrivo vykríkol, postavil sa na zadné a pokúšal sa vyslobodiť, zatiaľ čo ostatní kentauri vyrazili.
Harry schytil Hermionu, stiahol ju tvárou k zemi a na chvíľu ho premkla hrôza, keď okolo neho dupotali kopytá, ale kentauri ich preskakovali a revali, hučali od zúrivosti.
„Nieee!“ počuli Umbridgeovej výkrik. „Nieee… som prvá námestníčka… nemôžete! Pustite ma, vy zvery… nieee!“
Harry zazrel záblesk červeného svetla a vedel, že sa pokúsila niektorého omráčiť. A potom veľmi hlasno vykríkla. Harry kúsok nadvihol hlavu a videl, že Umbridgeovú zozadu schytil Bane, zdvihol ju do vzduchu, krútila sa a vrieskala od strachu. Prútik jej vypadol z ruky a Harrymu poskočilo srdce. Keby ho len dočiahol…
No len čo za ním natiahol ruku, na prútik dopadlo kentaurovo kopyto a zlomilo ho na dva kusy.
„Tak!“ zreval hlas pri Harryho uchu a sčista-jasna ho hrubá chlpatá ruka zdvihla. Aj Hermionu postavili na nohy. Ponad poskakujúce mnohofarebné chrbty a hlavy kentaurov Harry videl, ako Bane unáša Umbridgeovú pomedzi stromy. Neprestajne vrieskala, ale jej hlas bol čoraz slabší a slabší, až v dupote kopýt okolo nich celkom zanikol.
„A títo?“ spýtal sa sivý kentaur s krutou tvárou, ktorý držal Hermionu.
„Sú mladí,“ ozval sa pomalý, smutný hlas spoza Harryho. „Na žriebätá neútočíme.“
„Oni ju sem priviedli, Ronan,“ odvetil kentaur, ktorý pevne držal Harryho. „A nie sú až takí mladí… on je už skoro muž, tento tu.“
Potriasol Harryho za golier habitu.
„Prosím,“ lapala dych Hermiona, „prosím vás, neútoč na nás, my nerozmýšľame ako ona, my nie sme zamestnanci Ministerstva mágie! Prišli sme sem len preto, lebo sme dúfali, že ju od nás odoženiete.“
Z výrazu na tvári sivého kentaura, čo držal Hermionu, Harry videl, že teraz urobila strašnú chybu. Sivý kentaur pohodil hlavou, zúrivo zadupal zadnými nohami a zrevaclass="underline" „Vidíš, Ronan? Už sú nehanební ako celé ich plemeno! Tak my sme za vás mali urobiť špinavú prácu, čo, ľudské dievča? My sme mali konať ako vaši sluhovia, odohnať nepriateľov ako poslušné psy?“
„Nie!“ zdesene zapišťala Hermiona. „Prosím… tak som to nemyslela! Iba som dúfala, že nám… pomôžete…“
Ale to bolo zrejme ešte horšie.
„My ľuďom nepomáhame!“ zavrčal kentaur, ktorý držal Harryho, zosilnil zovretie a zároveň sa trochu nadvihol na zadné, takže Harryho nohy sa na chvíľku odlepili od zeme. „Sme zvláštna rasa a sme na to hrdí. Nedovolíme vám odtiaľto odísť a chvastať sa, že sme urobili, čo ste si želali!“
„My nič také hovoriť nebudeme!“ kričal Harry. „Vieme, že to, čo ste urobili, ste nerobili preto, lebo sme to od vás chceli my…“
Ale nikto ho nepočúval.
Bradatý kentaur zozadu zakričaclass="underline" „Prišli sem nevolaní a musia za to zaplat iť!“
Po tých slovách sa ozval súhlasný rev a sivohnedý kentaur zakričaclass="underline" „Môžu sa pripojiť k tej žene!“
„Povedali ste, že neubližujete nevinným!“ kričala Hermiona a teraz jej po tvári tiekli naozajstné slzy. „Ničím sme vám neublížili, nepoužili sme ani prútiky, ani hrozby, chceme sa iba vrátiť do školy, prosím, pustite nás…“
„Nie sme všetci ako ten zradca Firenze, ľudské dievča!“ zakričal sivý kentaur za súhlasného erdžania svojich druhov. „Možno si si myslela, že sme pekné rozprávajúce kone? Sme starobylý ľud, ktorý neznesie vpád a urážky čarodejníkov! Neuznávame vaše zákony, neuznávame vašu nadradenosť, my sme…“
Nepočuli však, čo ešte kentauri sú, pretože v tej chvíli sa na okraji čistiny ozval treskot taký hlasný, že všetci – Harry, Hermiona i päťdesiatka kentaurov na čistine – sa obzreli. Harryho kentaur pustil na zem, lebo mu ruky vyleteli k luku a tulcu. Aj Hermionu pustili a Harry sa ponáhľal k nej. Dva kmene stromov sa zlovestne rozostúpili a medzi nimi sa zjavila obrovská Grawpova postava.
Kentauri, čo boli najbližšie, cúvali do tých, čo stáli za nimi. Čistina sa teraz zmenila na les lukov a šípov pripravených na výstrel a všetky mierili dohora na obrovskú sivastú tvár týčiacu sa nad nimi tesne pod hustými korunami. Grawp mal krivé ústa hlúpo pootvorené, v šere bolo vidieť, ako sa mu lesknú žlté zuby podobné tehlám, a prižmúrenými kalnými očami blatovej farby hľadel na tvory pri svojich nohách. Z oboch členkov mu viseli roztrhnuté povrazy.
Otvoril ústa ešte väčšmi.
„Hagger.“
Harry nevedel, čo znamená Hagger, či v akom je to jazyku, ani sa o to veľmi nestaral. Sledoval Grawpove chodidlá. Boli skoro také dlhé ako celé Harryho telo. Hermiona sa ho pevne držala za ruku, kentauri mlčky hľadeli na obra. Jeho obrovská okrúhla hlava sa pohybovala z jednej strany na druhú, pričom nakúkal pomedzi nich, akoby hľadal niečo, čo mu spadlo.
„Hagger!“ zopakoval teraz naliehavejšie.
„Zmizni odtiaľto, obor!“ zavolal Magorian. „Nie si medzi nami vítaný!“
Tie slová na Grawpa očividne neurobili nijaký dojem. Trochu sa sklonil (ruky kentaurov na lukoch sa napli), potom zarevaclass="underline" „HAGGER!“